Ak sa niekto odrazu začína zamýšľať nad prílišným pitím našej mládeže, zjavne nebol v Japonsku. V zábavnej štvrti Tokia tam môžete vidieť totálne spité tínedžerky ležať na chodníku. A okoloidúci ich prekračujú...
Opačným extrémom sú Spojené štáty. Experiment s prohibíciou v prvej tretine minulého storočia priviedol túto krajinu takmer ku kolapsu, keď na ilegálnom predaji alkoholu nesmierne vzrástla moc mafie a ľudia aj tak neprestali piť. Človek by si myslel, že po takejto skúsenosti Američanov prohibičné nápady prešli, ale oni ich len upravili. Piť sa môže, ale len v uzavretých zariadeniach s riadnou licenciou a len od veku 21 rokov. Kontroly sú prísne, pokuty vysoké (1500 dolárov za prichytenie hoci aj dvadsaťročného „tínedžera" v bare) a publicita previnilcov zaručená. Mená, vek a domovské adresy prichytených zverejňujú bežne lokálne noviny. Ak sa to stane univerzitným študentom ich „alma mater" upovedomí pre istotu rodičov. Správa o priestupku Bushovských dcér Jenny a Barbary (ako „nezletilé" sa preukázali v bare cudzím dokladom) obletela celý svet. Priestupok je už to, keď máte fľašu piva položenú na zadnom sedadle auta a teda viditeľne na verejnosti. Z rovnakého dôvodu vám nepodajú pivo ani k obedu na pouličnej terase reštaurácie.
Američania sa veľmi radi zatýkajú, súdia a odsudzujú. Takže, keď dvadsaťročná „nezletilá" riadi auto „pod vplyvom" a chytia ju, vyfasuje želiezka, putuje do cely, kde jej dajú väzenské oblečenie a zoberú všetko, čím by sa (asi od hanby) mohla pripraviť o život. A ráno predvedú pred sudcu. Ten poslal za podobný priestupok (viac ako povolený limit 0.08 promile alkoholu v krvi) dokonca aj senátora Phila Griega zo San Jose a to rovno na tri dni väzenia.
Aby to bolo ešte veselšie, za svoje neplnoleté deti sú braní na zodpovednosť aj rodičia a tak (z nášho pohľadu nevinní) môžu putovať za „public intoxication" ich detí do väzenia tiež.
Popri tom sa aktivizujú skupiny tých, ktorí vyzývajú k ešte ostrejším opatreniam. Rozbehli celkom absurdnú kampaň proti podávaniu alkoholu na palubách lietadiel. Argumentujú ojedinelými prípadmi, kedy približne v pomere jedna k miliónu dôjde k tomu, že sa niekto opije. Vadia im aj „happy hour", lebo vraj zvyšujú dopyt po alkohole. A v Kalifornii presadili povinnosť varovných oznamov na vinetách vín. Na druhej strane zakázali vinárom uvádzať na vinetách a v reklamách nepochybnú prospešnosť alkoholových nápojov pre zdravie, hoci aj vedecky podloženú (bližšie viď. http://gustavmurin.webgarden.cz/). A pritom americkí námorníci dostávajú pri dlhších plavbách ponoriek dennú dávku 50 gramov alkoholu ako samozrejmosť...
Mimochodom, prohibícia v USA existuje, ale len lokálne. Napríklad 80 dedín a osád na Aljaške je „alcohol free". Samozrejme, doma popíjať môžete, lebo tam ešte nezavítalo poslanecké komando Tóthová - Mušková.
A všetka táto „dobromyseľná" námaha vedie k niečomu, čo my vôbec nepoznáme. Sú to pitky univerzitných študentov na tzv. kamikadze. Tí totiž žijú na kope v prenajatých domoch a keď sa dostanú najmä k tvrdému alkoholu, tak im je to vzácne, že nevedia prestať - aj s následkom smrti. To sa našim mládežníkom nestáva, práve preto lebo na konzumáciu alkoholu sú zvyknutí. V tomto smere je teda paradoxne ďaleko účinnejšia poriadna opica v nízkom veku, aby bolo dotyčnému tak zle, že si už na budúce dá sám od seba poriadny pozor. To je tá výchovná facka samému sebe, ktorá naozaj zaberá.
A ďalší vedľajší efekt prenasledovania alkoholu v USA je ešte vážnejší. Kvôli sprísnenej kontrole medzi mládežou sa tak tínedžeri dostanú skôr k drogám ako k alkoholu!
Spitý ako Dán
V Škandinávii sa tiež rozhodli „zachraňovať" úbohé zblúdilé duše konzumentov alkoholu obmedzeniami až na hranici absurdity. V Nórsku napríklad nesmú pred záverečnou v bare ohlásiť „last call" (poslednú objednávku), pretože to vraj zvyšuje dopyt po alkohole (?!). A svetovo známu fínsku vodku si chodia Fíni kupovať do estónskej Rigy, lebo u nich doma je príliš drahá. Fínov poznajú aj v Petrohrade, kde ich volajú „naši štvornohí priatelia". To preto, lebo niektorí sa po pitke v tomto ruskom veľkomeste „naloďujú" na trajekt štvornožky. Tí predvídavejší z neho ani nevystupujú a na alkoholovú nirvánu im stačí opiť sa na palube cestou tam a späť.
Znamená to teda, že Škandinávci sú obecne alkoholici s návykmi nekontrolovateľnej zveri? Skôr by som povedal, že dlhé zimné noci privedú k alkoholu aj celkom nevinné bytosti a vôbec sa nemusia spíjať. A všetky tie „dobromyseľné" opatrenia vedú len k tomu, že keď niekomu niečo zakazujete, tak až sa k tomu dostane, nevie od radosti kedy skončiť.
Vo Veľkej Británii naopak po stáročiach po prvý krát začali predlžovať policajnú hodinu v povestných „pub-och", pretože zistili, že sa tým znižuje kriminalita pod vplyvom alkoholu. Ale zase si neodpustili varovné nápisy na pivných etiketách, kde sa píše: „Zodpovedný konzument nevypije denne viac ako tri-štyri poháre piva, ak je muž, alebo dva-tri, ak je žena." Takéto kuriózne nálepky na pivných fľašiach už môžete nájsť aj pri pive Fosters alebo Kronenbourg.
Čo s tým?
Zdá sa, že cesta zákazov alkoholu je kontraproduktívna. Skôr, než pokles konzumu alkoholu to pomáha zvýšiť zisky pašerákov alkoholu a ilegálnych páleníc, nárazové pitie až po náhlu smrť a ľahší prístup k drogám než alkoholu.
Ak by sa teda naše snaživé poslankyne chceli naozaj poučiť zo zahraničných skúseností, mali by ísť skôr cestou prevencie (čo koniec-koncov pôvodne navrhoval aj Ivan Šimko). Ak chceme chrániť mládež, tak ponúknime namiesto zákazov príklady a povzbudenia. A hlavne materiálnu základňu ich voľného času, ktorá tu už predsa bola. Prečo teda pani poslankyne netrápi zatváranie ľudových škôl umenia, finančná podvyživenosť mimoškolskej činnosti (krúžky apod.), či enormná finančná záťaž rodičov pri športovaní ich detí? Tam všade sa tento štát vytratil z verejno-prospešných aktivít, aby sa takto ušetrené peniaze dali ľahšie rozkradnúť aj niektorými kolegami zmienených poslankýň. Priamo v centre Bratislavy je napríklad odsúdené na likvidáciu bývalé V-éčko, donedávna Nultý priestor/A4. Ako to, že sa poslankyne Tóthová s Muškovou nepozastavujú nad tým, že sa tak mládež pripraví o priestor, kde mohla kultúra nahrádzať krčmu? Celé generácie vyrástli vo Véčku celkom zdarne, na čo spomína dokonca aj špeciálna fotografická výstava Petra Procházku v Slovenskom národnom múzeu. Tak teda načo okázalé gestá absurdných regulovčíckych nariadení, keď nám tu denne ľahostajnosť slovenského parlamentu ukazuje, že užitočné využitie voľného času našich detí poslancov vlastne vôbec nezaujíma?
