Fajčenie nemusí len škodiť

Iste si viacerí z vás v nedávnom vydaní Plus 7 dní všimli článok o 101-ročnom Angličanovi Busterovi Martinovi, ktorý sa ešte aj v takomto požehnanom veku cíti na zabehnutie maratónu. Pod jeho fotografiou sme sa mohli dočítať: „Pivo si vypýtal v cieli polmaratónu. Je sebestačný, chodí do krčmy a fajčí.“ Nie je však nezdravo-zdravý sám.

Najstarší muž Anglicka J. Cook ako 108-ročný, ktorý zomrel 29.9.1997, prestal fajčiť až vo svojich 97-mich rokoch. Český skladateľ Bohuslav Martinů sa dožil 69-rokov (teda vo svojej dobe nadpriemer) a ešte aj na smrteľnom lôžku do poslednej chvíle fajčil. Nie, že by som ho chcel dávať za príklad, ale horšie je asi zomrieť zdravý ako nefajčiar. Pretože aj takí umierajú a umierali už pred vynájdením tabaku a tabakizmu. Nič z toho neznamená, že by sme čo i len náhodou chceli tvrdiť, že fajčenie nie je škodlivé. Lebo fajčenie je zlo, ale žiadny jav na tomto svete nie je jednoznačný. Nie nadarmo hovoríme, že všetko zlé je na niečo dobré.

Prečo ľudia fajčia

Otec môjho najlepšieho priateľa z detstva hovorieval: „Cigareta nie je lízatko, nechutí.“ Ale fajčil tak tuho, že ešte aj v noci sa budil, lebo mu chýbala cigareta. Ale jedného dňa s tým celkom náhle skončil a nikdy sa k cigaretám nevrátil. Nikdy predtým ani potom nemal zdravotné problémy, ktoré by sa dali spojiť s takým tuhým fajčením. Pre neho bola cigareta hlavne spoločenskou pomôckou. A dnes (znie to ako anekdota a aj taká vyšla v časopise Playboy) sa prenasledovaní fajčiari práve tým prenasledovaním zbližujú až tak, že si to niektoré slobodné devy volia ako spôsob zoznámenia. Stále však ostáva jedna zásadná otázka: Prečo ľudia fajčia? Vážne veríme, že by si niekto škodil len tak, bez dôvodu? Indiáni si obrad fajčenia určite nevybrali náhodou. Zrejme vypozorovali vplyv nikotínu na zvýšenú pozornosť, kedy pôsobí ako psychická vzpruha a tiež dokáže zvyšovať prah bolesti. Vlastnosti, ktoré sme vedecky potvrdili až nedávno (viď. „Nicotine Enhances Learning And Memory: Could This Lead To New Alzheimer's Medications?”, Science Daily, 5.4. 2007). Mimochodom, v centrálnej časti Malajzie žije kmeň Orang Asli. Fajčia takmer od narodenia a dožívajú sa na domorodcov nevídaného priemerného veku šesťdesiatich rokov.

Jednotné recepty nefungujú

„V posledných rokoch sa boj proti fajčeniu v USA podobá honu na čarodejnice“, napísal Petr Robejšek v časopise Týden č.47/2003. Zažil som to na vlastné oči. V New Yorku odmietol čašník obslúžiť nášho známeho, lebo si zapálil fajku. Vraj za to máme poďakovať starostovi Bloombergovi, ktorý presadil vo verejných podnikoch zákaz fajčenia. Nepomohlo ani to, že sme sedeli na chodníku pred bistrom. Pritom zákaz fajčenia tam, kde sa popíja je logický nezmysel. Alkohol cievy rozširuje a nikotín ich sťahuje, čím sa udržiava fyziologická rovnováha. Preto po cigarete siahnu spontánne aj nefajčiari, keď si vypijú.

Príklady amerického extrémizmu však zjavne priťahujú a Petr Robejšek dodáva: „Bruselská vrchnosť nás demokraticky stráži. Definuje naše ´dobro´ podľa štatistických ročeniek a prideľuje nám ho v primeraných porciách. Dá to fušku: musia potlačiť odlišnosť, zjednotiť nás do prostrednosti a vymýtiť rušivú spontánnosť slobodných rozhodnutí“. Pán Robejšek sa slobodne rozhodol prestať fajčiť pred 25 rokmi a predsa ho znepokojuje, keď o takéto slobodné rozhodnutia už naši byrokrati nestoja. Spevák Karel Černoch pred svojou smrťou povedal: „Viem, že fajčenie škodí zdraviu, ale nemám rád, keď mi niekto prikazuje ako sa mám správať“. Zamestnanec amsterdamského prístavu (čl. Život na vode, Plus 7 dní č.32/2004) to povedal ešte presvedčivejšie: „Nefajčím, ale je pre mňa dôležité vedieť, že mám slobodnú voľbu“. Obaja tak jasne vyjadrili odpor k nasilu a násilím páchanému „dobru“.

Pri predstave, že na krabičkách cigariet budú podľa Európskej komisie nariadené reprodukcie tých najodpornejších záberov rakovinou napadnutých orgánov ľudského tela, už naozaj zostáva rozum stáť. Veď na rakovinu umiera niekoľkonásobne viac nefajčiarov a určite nie preto, že by im fajčiari tajne fúkali každú noc do ucha. Na rakovinu môžete umrieť aj na pustom, nefajčiarskom ostrove.

Prekvapujúce vedecké výskumy?

Už v roku 1996 vyvolal v Čechách veľkú diskusiu článok P. Barsa „Kouřením ke zdraví“ (Vesmír č.9/1996), ktorý následne komentovali MUDr. E. Králíková, CSc. a MUDr. J. T. Kozák, CSc. (Vesmír č.1/1997) tým, že nikotín nielen môže s istým obmedzením pomôcť liečbe ulceróznej kolitíde, ale aj aftóznych stomatitíd. Hlavne však ako prostriedok proti najrozšírenejším chorobám vyššieho veku, Parkinsonovi a Alzeheimerovi, kde „se již léčba na některých pracovištích skutečně nabízí“. Treba dodať, že nie priamo cigaretami, ale pomocou niktínových náplastí. J. Wilhelm to doplnil slovami: „Kouření škodí zdraví, to ví každý. Zároveň také každý zná někoho, kdo se navzdory intenzivnímu kouření dožil ve zdraví vysokého věku. K tomu se ukazuje, že cigaretový kouř obsahuje látky, které mohou být za jistých okolností zdraví prospěšné“. V Science Daily z 5. apríla 2007 sa hovorí dokonca aj o nádejnej pomoci pri schizofrénii a poruchách pozornosti. Hneď treba dodať, že podľa BBC (16. 6. 2003) charitatívne laické organizácie ako Action on Smoking and Health vytrvalo odmietajú akékoľvek úvahy na túto tému. Ja k tomu môžem dodať aj jednu osobnú skúsenosť.

Keď je najhoršie

Náš spolužiak z gymnázia patril k tým tragicky výnimočným, ktorých Parkinsonova choroba postihla už krátko po tridsiatke. Postupovala veľmi, veľmi pomaly. Na každej výročnej stretávke gymnaziálnej triedy sme to mohli pozorovať. Najskôr len hovoril čudne spomalene, potom sa začal aj spomalene pohybovať. Čoskoro stratil schopnosť pracovať. Strácal vládu nad vlastným telom. A toto je svedectvo nášho spoločného priateľa z jednej z posledných návštev u takto postihnutého spolužiaka, ktorý nikdy nefajčil, doma:

„Keď sme ho navštívili, sedel strnulo oproti nám a hovoril útrpne pomaly. Bolo jasné, že mu to myslí na plné obrátky a tá spomalená forma vyjadrovania ho musí rozčuľovať. Ale jeho oči boli bystré, živé. Potom sa uprostred debaty, náhle, bez prípravy sklopil do predklonu a pristál tvárou na stole medzi chlebíčkami. Bol to taký pomalý, ale neodvratný pád – ako jeho choroba. Všetci sme stuhli. Nevedeli sme, čo s tým, nerozumeli sme tomu. Až išla okolo jeho štrnásťročná dcéra a proste ho jednou rukou preklopila späť do sedu. Potom sa naše oči opäť stretli. Tie jeho už nežiarili, akoby zhasli. Bola v nich rezignácia a smútok. Keď sme vyšli von na chodník, zapálil som si pre istotu hneď dve cigarety naraz.“

Uvážme to spolu

Vopred musím zdôrazniť, že nie som ani náruživý, dokonca ani priemerný fajčiar. Zapálim si naozaj len výnimočne v spoločnosti. Ale som presvedčený, že by sme mali mať šancu voľby medzi hrozným dožívaním a možno kratším, ale z vlastnej vôle slobodnejším životom. A voliť namiesto živorenia vo vegetatívnom stave menšie zlo.

Ide tiež o mieru. Celé naše telo totiž funguje fyziologicky tak, že malé dávky stimulujú a veľké potláčajú telesné pochody. Verím, že ešte budem mať možnosť uviesť aj iné, prekvapujúce, príklady. Preto je hrozivé, ak u nás zaznejú aj také vyjadrenia ako pána poslanca Fronca za KDH, že „fajčenie sa pomaly stáva ilegálnym“. Predpisy a zákazy by totiž nemali nikdy byť absolútne, lebo život nie je taký. Nulová tolerancia je cesta k fašizmu. V tomto prípade fašizmu nanúteného zdravia.


P.S. Ten článok v Pluske ma donútil prehrabať sa hlbšie v mojom archíve a dostupných databázach. Ale nie som na nikotín odborník, hoci som na tento jav fajčenia v rámci paradoxov zdravej výživy vo svojich článkoch (naposledy v Domine) už upozorňoval. Takže, ak o tom niekto vie viac, rád sa poučím. Iste to zaujíma nielen mňa.