Ako vzniká mýtus
Vo svojej prvej úvahe na túto tému som citoval ruského autora a jeho suverénne hádzanie číslami v románe o Černobyle. To som ešte netušil, že narazím na obdobný príklad ďaleko slávnejšieho (a teda aj zodpovednejšieho?) autora. V týchto dňoch čítam „Čarodejnicu z Portobella" od Paula Coelha a na strane 180 som s údivom zistil, že aj tohto svetového autora zaujíma Černobyľ a správne uvádza 30 oficiálnych obetí. A tam aj realita končí, pretože: „Tridsiati mŕtvi sa, podľa odborníka Johna Gofmansa, zmenili na 485 000 smrteľných prípadov rakoviny a rovnaký počet prípadov rakoviny, ktoré neskončili smrťou." Už len táto veta by stála za štúdiu o tom ako vznikajú pod zámienkou odbornosti fantazmagorické cifry. V prvom rade skutočné meno je Gofman (asi zle opísané z Internetu, kde sa píše o „Gofman´s", teda Gofmanových, kontroverzných prácach). Ten spolu s spoluautorom Arthurom Tamplinom použil toto číslo celkom v iných súvislostiach. To keď v 60-tych rokoch Ernest Sternglass vyhlásil, že jadrové skúšky spôsobili v predošlom desaťročí úmrtnosť 400 000 NE-narodených detí v USA. Gofman s Tamplinom to napadli, aby prišli s cifrou tisícnásobne menšou. Ale o niekoľko rokov už Gofman tvrdil, že Sternglass mal možno pravdu. No totálny guláš, ktorý hlavne s Černobyľom nesúvisí. Ale fantázia autora Coelhovej kapacity už je naštartovaná a tak sa dozvedáme, že černobyľské „nešťastie priamo zasiahlo deväť miliónov ľudí na celom svete, vrátane troch až štyroch miliónov detí". Ten kto je schopný v takomto prípade hádzať s miliónmi hore-dole, nemôže byť braný vážne. Ale to Coelhovi nestačí: „...okrem deviatich miliónov ľudí priamo vystavených žiareniu, ďalších 65 miliónov bolo zasiahnutých prostredníctvom konzumácie kontaminovaných potravín po celom svete." Odhadnúť, že presne 65 a nie 56 miliónov ľudí je niečím postihnutých dokáže len veštec alebo úplný hochštapler. A to Coelho ani netuší, že naše potraviny sa bežne rádioaktivitou konzervujú! Ale snáď aj o tom si raz niečo povieme. Vrcholom ale je, keď cituje „bieloruské ministerstvo zdravotníctva", že počet rakoviny štítnej žľazy sa „v období medzi rokmi 2005 a 2010 výrazne zvýši, a to v dôsledku rádioaktivity, ktorá ešte stále pôsobí"!!! Takúto predvídavosť nemal ani Jára Cimrman. O vierohodnosti celej tejto state, inak skvelého svetového autora, snáď stačí na záver odcitovať, že v pustej ukrajinskej stepi a bieloruských močiaroch po Černobyle „dve tisícky miest a dedín jednoducho zmizli z mapy". To nebol problém, keď tam nikdy neboli.
Hirošima - snáď konečne nespochybniteľný príklad
Základný predpoklad ožiarenie - ohrozenie - poškodenie zdravia som uznával vždy. Preto ma prekvapilo, že sme na to nenašli žiadny dôkaz po haváriách v Jaslovských Bohuniciach. Odborné vysvetlenie znie, že vzorky pôdy obsahujú pomerne vysokú rádioaktivitu (Bq), ale už nie vyžarovanie (Gy). Potom som s prekvapením zistil, že podobný ne-efekt žiarenia na vznik rakoviny, či leukémie sa nepotvrdil ani v Černobyle. Aspoň ja som na to v odbornej literatúry potvrdenie nenašiel. A bežné internetové zdroje sú pochybné, ako sa potvrdilo na web-stránke napríklad aj Greenpeace. Ale ešte väčšie prekvapenie ma čakalo pri materiáloch zhŕňajúci stovky prác o obetiach prvých atómových útokov v dejinách ľudstva.
Drvivá väčšina z nás registruje ničivú silu rádioaktivity od okamihu hrozných následkov použitia atómových bômb v Hirošime a Nagasaki. Prvým prekvapením dôkladnejšieho štúdia je, že nešlo o najhoršie následky bombardovania Japonska ku koncu druhej svetovej vojny. Začiatkom marca 1945 použili Američania pri najväčšom nálete na Tókio po prvý krát spolu so zápalnými bombami aj napalm. Vyhorelo dvadsaťpäť štvorcových kilometrov centra hlavného mesta Japonska. Zničených bolo viac ako štvrť milióna budov, milión ľudí prišlo o strechu nad hlavou. Zahynulo viac ako osemdesiat tisíc ľudí a okolo štyridsať tisíc bolo ranených, teda dvojnásobok hirošimských obetí. Atómové bomby spôsobili šok, ale bežné bomby narobili omnoho viac škody.
Inými slovami, tie šokujúce zábery holej pláne po centre Hirošimy sú na nerozpoznanie podobné kilometrom pustatiny Tókia vybombardovaného klasickými zápalnými bombami s pridaním napalmu.
Ešte prekvapujúcejšie je, že u tých, čo prežili výbuch prvých atómových bômb v dejinách ľudstva, sa behom nasledujúceho polstoročia prejavil pozoruhodne nízky výskyt všetkých druhov rakoviny vrátane leukémie. Žili tiež pozoruhodne dlho. Odborný záver stoviek vedeckých štúdií znie: „Tieto štúdie opätovne potvrdzujú, že pokiaľ nedôjde k letálnej a akútne exponovanej dávke žiarenia 7,0 až 8,0 Gy, obete dokážu prežívať pomerne dlhé obdobie a to aj za latentnej prítomnosti chromozomálnych aberácií v periférnych lymfocytoch, respektíve v kostnej dreni."
Čiže len dodajme - áno, rádioaktivita nepochybne zabíja, ale nezanecháva také následky u živých (kde vďaka schopnosti nášho tela degraduje veľmi rýchlo v priebehu hodín a dní) ako sme predpokladali a už vôbec nie v následných generáciách. Žiadny prenos takéhoto poškodenia v populácii sa nepotvrdil. Môžeme to dokladovať aj faktom, že po druhej svetovej vojne Japonci naopak zaznamenali rekordný nárast priemerného veku dožitia z 51 rokov (podľa Štatistickej ročenky Ligy národov z roku 1939) na až takmer dvojnásobok v súčasnosti (muži 83,67 a ženy 90,34 rokov). Sú jednoznačne najdlhšie žijúcimi ľuďmi na zemi. To by bolo v prípade enormného nárastu leukémie a iných žiareniu pripísaných chorôb nemožné.
Šokujúce príklady rádiorezistencie
Rádiorezistencia je jav zdieľaný viacerými druhmi. V Hirošime výbuch atómovej bomby prežilo bez ujmy sedem stromov druhu Gingko biloba. Najbližší bol len 1100 metrov od epicentra. Ale takých šampiónov prežitia vysokých dávok rádioaktivity je viac. Patria sem niektoré druhy hmyzu, z húb je to jedla bedlá. V Hanfordskej nukleárnej rezervácii rastie polopúštny druh rastliny, ktorý z podzemných vôd nasáva okrem vlahy aj vysoké dávky rádioaktivity. A vôbec jej to nevadí! Ale vrcholom je mikrób Deinococcus radiodurans. Keďže na Zemeguli je medzi druhmi tlačenica a v nej sa ťažko žije malému organizmu, ktorého môže zhltnúť toľko veľkých, schoval sa tam, kde je sám - najradšej do blízkosti reaktorov! Tisícnásobne väčšia schopnosť obrany vlastnej DNA dáva Deinococcovi možnosť prežiť dávky rádioaktivity, mierne povedané, nezlučiteľné so životom.
Zdôrazňujem, že nie som odborník na rádioaktivitu, ale kvôli nášmu vlastnému výskumu už viac ako desať rokov musím sledovať správy o tom, čo spôsobuje živým organizmom. A čím viac to študujem, tým častejšie narážam na prekvapujúcejšie správy. Celkom iné, než čomu bežne veríme. A čomu som donedávna veril sám. Netvrdím ale, že viem všetko a preto budem vďačný za upozornenie, či opravu týchto tvrdení...
P.S. Viac túto tému na http://gustavmurin.webgarden.cz/ v literárnom pokračovaní, ktoré tu žiaľ nemôžem použiť.
