Neviditeľná smrť a radónové kúpele
Černobyľ a Hirošima sú pre našinca skôr exotické príklady. Omnoho bezprostrednejšie sa nás dotýka napríklad radón v stavbách našich príbytkov. Ten tvorí až 49 % registrovaného žiarenia. Temný pozdrav po černobyľskej katastrofe a všetkých doterajších jadrových pokusoch len 0,3 %. A pritom výbuch reaktora uprostred ukrajinskej stepi rozmetal desať krát viac rádioaktívneho materiálu ako po hirošimskej bombe.
A pri radóne hneď narazíme na paradox. Oficiálna americká agentúra životného prostredia US-EPA tvrdí, že akýkoľvek kontakt s radónom je smrteľne nebezpečný a následkom chronickej expozície môže byť až rakovina. A naproti tomu tu už desiatky rokov fungujú jáchymovské kúpele, kde úspešne liečia chronické zápaly a reumatizmus radónovou vodou ťaženou z bývalých uránových baní. Kúra trvá minimálne 18 dní s dennými kúpeľmi v radónovej vode teplej viac ako 35o C. Podľa štúdie z roku 2005 ide o vhodné liečenie, ale s obmedzením pre tehotné ženy, alergikov a ľudí po inej rádioaktívnej terapii. A ani to nie je všetko.
Samé paradoxy
Mohli by ste namietnuť, že v tých kúpeľoch predsa nie sme celý život. Nebezpečná by teda mohla byť chronická expozícia. Lenže existuje hypotéza, podľa ktorej práve ľudia žijúci v oblastiach s mierne zvýšenou rádioaktivitou sa môžu dožívať dokonca vyššieho veku. Za to by mal byť zodpovedný obranný mechanizmus našich buniek - DNA reparácia. Malé dávky pôsobia ako štuchanec pod rebro prispatým robotníkom opravných čiat bunky. Nečakaný impulz vybudí ich aktivitu, takže opravia aj to, čo by si inak nevšimli. Reparačnými enzýmami vystrihnú poškodené a zvaria späť nové kusy koľajníc DNA, aby rýchlik bunkového delenia prešiel bez vykoľajenia. Príkladom môže byť už mnou i v diskusii spomínaná iránska provincia Ramzar, kde je až stonásobne vyššie prirodzené rádioaktívne žiarenie, než je celosvetový priemer a predsa tam nebola pozorovaná ani vyššia úmrtnosť a ani zvýšený výskyt detí s vrodenými defektmi.
Veď sa spolu zamyslime - v diskusii k mojej predošlej úvahe zaznel argument, že bývalého agenta Litvinenka zabili rádioaktívnym polóniom. To je pravda, ale takéto vraždy sa považujú za dokonalé práve preto, že ľudské telo veľmi rýchlo degraduje rádionuklidy a tak hoci 137Cs má polčas rozpadu približne tridsať rokov, v ľudskom tele sa udrží len niekoľko dní. Preto túto vražednú zbraň nie je možné po čase odhaliť! Ak je to pravda, tak je jasné, že ľudské telo má výnimočne dobre vybudovanú obranu proti útokom žiarenia nízkych dávok zvnútra tela. A ako je to pri nízkych dávkach v našom okolí?
Bežná dávka žiarenia, ktorej je vystavený každý človek je 2 mGy na rok. Vo vysokých horách Kavkazu, v blízkosti Pamíru, je tá dávka desaťnásobne vyššia. A miestni ľudia sú známi svojou dlhovekosťou. Hovorí sa tomu „stimulačný účinok žiarenia" alebo tiež učene „hormesis". Najjednoduchšie tento efekt vysvetľuje Kurt Williamsen v knihe „Underexposed: What If Radiation Is Actualy Good for You?", keď to prirovnáva k alkoholu. V malej dávke prospieva, vo veľkej škodí.
Ideálne je byť ožiarený?
Mimochodom, ľahké atmosférické ióny cítime ako osvieženie po daždi a prechode búrkovej fronty. To trvá len chvíľu. Zato pri horských bystrinách, vodopádoch a fontánach sú prítomné stále. Je to vďaka tzv. Lénardovmu efektu, kedy sa vodné kvapky trieštia za vzniku ľahkých iónov H+ a OH - . A tak bolo v okolí Popradského potoka nameraných až 40 000 takýchto iónov na cm3. A tri metre od známej hudobnej fontány v Mariánskych Lázních je stále vítaných 20 000 iónov na cm3. Podobný efekt majú aj stále padajúce kvapky v jaskyniach, čo je základom speleoterapie (až 30 000 iónov na cm3 ). A pretože je málo jaskýň vyhovujúcich ako prírodné liečebne, hľadajú sa cesty k umelej iónovej terapii. Takže dokonca aj povestné radónové domy, s priemerom 1000 až 2000 iónov na cm3 v nevetranej miestnosti, sa zdajú byť zdravšie, než mesto (30 - 50 iónov) alebo vidiek (200 - 300 iónov) a sú blízke liečivým účinkom tatranských lesov (600 - 1500 iónov).
S ohľadom na tieto fakty došiel Doc. Zdeněk Spurný, DrSc. (špecialista na dozimetriu ionizujúceho žiarenia a rádioekológiu) až tak ďaleko, že v článku v časopise Vesmír č.5/1992 zvažuje, či by tým pádom aj blízkosť jadrových elektrární mohla mierne zvýšenou radiáciou pôsobiť na ľudské zdravie proti očakávaniam priaznivo. Ale, priznám sa, znie to už trochu príliš optimisticky. A ak to niekto v diskusii dokáže doplniť alebo dokonca vyvrátiť, veľmi rád sa poučím. Iste to prospeje nám všetkým. Lebo pravda nikdy nie je taká zlá ako strach vyvolávaný mýtami a polopravdami. A tých je okolo rádioaktivity akosi príliš.
P.S. Viac túto tému na http://gustavmurin.webgarden.cz/.
