Nadpis tejto úvahy podnietil ohlas v diskusii na moju predošlú úvahu (viď. http://gustavmurin.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=183619). Zaznel tu veľmi výrazný hlas, ktorý sa identifikoval ako lekár a veriaci. Podľa neho (ak som tomu dobre rozumel), eutanázia vlastne nie je problém, stačí ju len nenazývať eutanázia. Doslova píše: "Eutanazia je bud aktivna alebo pasivna, aktivna je ked niekto poda pacientovi na jeho ziadost smrtiaci pripravok, pasivna je ked mu pri aplikacii smrtiaceho pripravku niekto asistuje. Vsetko ostatne je bud ukoncenie liecby alebo vrazda... A co je liecba ??? liecba je aj reanimacia, napojenie na dychaci pristroj atd... Pri liecbe bolesti sa chcem zastavit - ak v dosledku liecby bolesti - napr. morfiom - pride k utlmeniu dychania a tym skrateniu zivota pacienta, to nie je eutanazia. Dolezity je umysel lekara - liecba bolesti a zmiernenie utrpenia." A tu začínajú moje pochybnosti, pretože nerozumiem ako niekto koho reanimujú (teda je v bezvedomí), môže vedome odmietnuť tento pokus o záchranu jeho života. Navyše som uvádzal príklady, kedy lekári pristúpili k reanimácii ako samozrejmej svojej povinnosti, napriek predošlému upozorneniu pacienta alebo protestom príbuzných. Neviem si predstaviť, že by sa prizerali ako zomrie, keď majú prostriedky, ako ho oživiť - to je tá dilema! A už vôbec nerozumiem tomu, že keď lekár dá takú vysokú dávku morfia pacientovi, že ho prakticky zabije, tak to veriacemu lekárovi pripadá normálne. A dokonca ignoruje fakt, že o týchto veciach rozhodujú súdy práve preto, že lekár nič také už z Hippokratovej prísahy nesmie vedome urobiť. Ale možno som to len zle pochopil. Podstatou je, že našu debatu obohatil niekto, kto sa hlási ako lekár k viere a tvrdí, že eutanázia nie je žiadny problém, ale len naša (resp. určite aspoň moja) nevedomosť, keďže "velmi vela nedorozumeni by nemuselo vobec byt keby napriklad rimski katolici vedeli vlastne ake ma ich vlastna cirkev k tymto veciam stanovisko..."
A pretože som si až donedávna myslel, že to stanovisko ako jednoznačne odmietavé poznám, pre istotu som našiel pre nás, čo sa o to tu a teraz zaujímame, radšej priame vyjadrenia neanonymných veriacich lekárov. Doktori I. Matéffy a Š. Krajčík z Kliniky geriatrie Ústavu tuberkulózy a respiračných chorôb v Bratislave totiž vo svojej práci "Niektoré problémy tanatológie" aj z pozície náboženskej výhrady napísali:
"Obrancovia legalizácie asistovaného suicídia tvrdia, že to nie je aktívna eutanázia. Hlásajú myšlienku, s ktorou sa dá úplne súhlasiť, že jednou z najdôležitejších úloh medicíny je umožniť beznádejne chorým ľuďom zomrieť s toľkým možným pohodlím, so zmiernenými ťažkosťami a v takej dôstojnosti, ako je to len možné zabezpečiť... Hovoria, že v týchto situáciách len uskutočňujú svoju primárnu motiváciu, aby uľavili pacientovi v neznesiteľnom utrpení, keď už ostatné prostriedky zlyhali. Myslíme si, že vlastne deformujú zásadu povinnosti lekára pomáhať svojmu pacientovi tým, že tvrdia, že je povolené lekárovi asistovať pri suicídiu svojho pacienta, ak ho ten o to požiada. Tieto hmlisté etické rozlišovania im potom umožňujú vytvoriť si ilúziu, že vlastne nenapomáhajú smrti, ale len ukončujú utrpenie... Ak dnes niekto volá po práve na dôstojnú smrť, treba povedať, že ´dôstojný život v každej etape je lepší, ako dôstojná smrť´."
Mne sa zdá, že tým aj odpovedali na zmienený hlas v našej diskusii, ale pre istotu odcitujem názor aj oficiálnych predstaviteľov cirkvi vďaka ankete organizovanej denníkom Národná Obroda v novembri 1998 na otázku "Čo si myslíte o eutanázii":
Ján Ďačok, kňaz a lekár, Komisia pre bioetiku pri Konferencii biskupov Slovenska:
"Človek sa nemôže správať ako absolútny pán života a smrti... Je potrebné trpko konštatovať, že posvätnosť života sa už nechápe ako absolútna hodnota, ale sa o nej diskutuje..."
Jozef Mikloško, tajomník Komisie Spravodlivosť a mier pri Konferencii biskupov Slovenska:
"...Fašizmus kvôli ´kvalite života´ zabíjal mentálne a psychicky postihnutých. V Holandsku, kde je eutanázia povolená, zomrelo v r.1990 zhruba 14-tisíc ľudí, z toho 6-tisíc aktívne. Starí ľudia sa tam, napriek pokrokom v medicíne, boja chodiť do nemocnice..."
K týmto vyjadreniam môžeme z dostupných zdrojov dodať, že nie je jasné, odkiaľ pán Jozef Mikloško, tajomník Komisie Spravodlivosť a mier pri Konferencii biskupov Slovenska, čerpal informácie z Holandska a čo myslel údajom, že v roku 1990 tam zomrelo 6-tisíc ľudí aktívne. Podľa oficiálnych dokumentov holandského Ministerstva zahraničných vecí, ktoré som získal prostredníctvom holandského Veľvyslanectva v Bratislave, v danom roku bolo zaznamenaných len 486 prípadov, ktoré by sa dali charakterizovať ako eutanázia. A pán tajomník sa mýli aj v inej podstatnej veci - v Holandsku právne úpravy v ním zmienenom roku 1990 eutanáziu naďalej klasifikovali ako trestný čin, ktorý podlieha vyšetrovaniu prokuratúry. Ale to chce podrobnejšie vysvetlenie (viac. na http://gustavmurin.webgarden.cz/posledne-veci-cloveka-v).
Čo hovoria lekári
Takže už poznáme názor veriacich lekárov aj cirkvi. Z médií poznáme však aj vyjadrenia lekárov, ktorí sa k viere nehlásia. Napríklad MUDr. M. Kliment takto oponuje predošlým názorom: "Ak si niekto myslí, že problém eutanázie sa dá vyriešiť zvyšovaním dávok analgetických látok, veľmi sa mýli. Tomu môže uveriť len človek, ktorý nikdy neprišiel do styku s umierajúcim, s pacientom, ktorému uniká stolica cez brušnú stenu, ktorý močí pod seba a ktorý dávno stratil ľudskú dôstojnosť. Tým, ktorí zaryto vyžadujú, aby aj takýto život pokračoval, je ľahostajný osud človeka, len ochraňujú dogmu zázraku života. Práve v tom je neetický rozmer toho kŕčovitého postoja."
Do tejto profesnej dišputy pridajme hlas uznávanej autority. Profesor Christian Barnard sa počas svojej návštevy Bratislavy vyjadril aj k eutanázii: "Som veľmi za. Verím, že cieľom medicíny má byť zlepšenie života, nie jeho predlžovanie. A ak sme už použili všetky dostupné prostriedky, a napriek tomu nie sme schopní zlepšiť pacientov stav, vtedy som presvedčený, že je našou povinnosťou nechať ho umrieť so všetkou úctou a s čo najmenšími útrapami. Toto som vysvetlil v knihe ´Druhý dych´. My lekári musíme poskytnúť pacientovi kvalitný život, a ak sme vyčerpali všetky prostriedky, tak mu musíme dovoliť umrieť."
Vďaka už spomínanej ankete poznáme názory aj ďalších Barnardových kolegov na Slovensku:
Ivan Ďuriš, dekan Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave:
"Nesúhlasím s ňou. Nie sme proroci, aby sme mohli stopercentne vyhlásiť, že stav pacienta je úplne beznádejný..."
Ivan Koza, riaditeľ Národného onkologického ústavu v Bratislave:
"...Je to veľmi ťažká otázka. Neviem k nej zaujať jednoznačné stanovisko."
Ján Vojtaššák, prednosta Ortopedickej kliniky Nemocnice s poliklinikou v Ružinove:
"S eutanáziou v princípe nesúhlasím, lebo stále je u pacienta nejaká nádej na vyzdravenie..."
Ladislav Pásztor, prezident Asociácie súkromných lekárov:
"Všeobecne sa uznáva aktívna a pasívna eutanázia. Aktívna je neprípustná, nie sú na ňu vytvorené podmienky. Mnohokrát zdanlivo beznádejný stav sa zlepší. Pri pasívnej eutanázii, ak ide o požiadavku pacienta skončiť s utrpením, podľa mňa možno s ňou súhlasiť..."
Táto možnosť zaznela aj v našej predošlej diskusii a tu je aj konkrétny príklad, ktorý je naozaj pozoruhodný. Dr. L. Laho, vedúci lekár Jednotky intenzívnej starostlivosti Detskej kliniky Rooseweltovej nemocnie v B. Bystrici, uviedol pre časopis Plus 7 dní prípad chlapčeka s rakovinou lymfatických uzlín v poslednom štádiu, s ťažkými nekrózami čreva, s tromi dierami do brucha: "To dieťa umieralo. Povedali sme rodičom, aby čakali koniec, a zastavili sme liečbu, pretože nemala žiadny zmysel. Dva týždne sme chlapcovi dávali len päťpercentnú glukózu a inak absolútne nič, ani len vitamíny. Proti všetkým zákonom prírody sa dieťa uzdravilo. Po rakovine ani stopy. To bol zázrak! A potom, po troch týždňoch, zomrelo na zápal mozgových blán..."
Čo hovoria ostatní
Do spektra názorov na eutanáziu môžeme zaradiť z tých, čo sa k tejto otázke na Slovensku verejne vyjadrili, aj politikov a umelcov. Pozoruhodné je, že všetci politici oslovení denníkom SME sa otázke buď vyhli, alebo eutanáziu jednoznačne zamietli. Vtedajší poslanec Juraj Švec sa dokonca nechal počuť, že "Dnes má medicína toľko možností ako zmierniť utrpenie ľudí, že rôzne rozpravy o tom, aké obrovské utrpenie musia ľudia, ktorí sú smrteľne chorí, podstúpiť, nie sú na mieste." Umelci oslovení týždenníkom Plus 7 dní naopak všetci súhlasili, hoci jeden podmienečne. Tá podmienka z pera Tomáša Janovica však stojí za zmienku. Na otázku, či je za eutanáziu, odpovedal: "Len ak by sa uzákonilo, že môžeme rozhodovať aj o svojom príchode na svet". A práve touto premisou sme predošlú úvahu o eutanázii začali...
V tom istom denníku odpovedala sociálna pracovníčka zo Smrečian, pani E. Hupková: "Človek sa na to pozerá inak, keď robí v zdravotníctve, ak vidí tú bolesť, biedu, nemohúcnosť, nešťastie toho pacienta a jeho príbuzných, a inak, ak to nikdy nevidel. Záviselo by to od konkrétnej situácie, ale ja asi súhlasím."
Pozoruhodný príbeh dodala aj novinárka P. Jedličková, píšuca o eutanázii: "Kolegovi motoristickému novinárovi sa život zrútil po tom, ako mu lekári zistili rakovinu hrtana. Jeho utrpenie bolo veľké, zdĺhavé, nádej na vyliečenie nulová. Keď už bol jeho stav natoľko kritický, že vážil len 38 kilogramov, sám ukončil svoj život. Mnohí jeho priatelia a známi sa vtedy pýtali: Musel naozaj zomrieť tak, že skočil z okna? Nemohol niekto splniť jeho posledné želanie - zomrieť - a prichystať mu tak dôstojnejšiu smrť?"
Odpoveď nechám na vás.
