V mojom prvom väčšom článku som v roku 1978 opísal negatívne skúsenosti nás, začínajúcich vysokoškolákov, z letnej brigády v konzervárňach v Sládkovičove. Najviac do oči bijúce bolo tamojšie mrhanie materiálom. Stroje boli staré a ten, čo mal plné zaváraninové fľaše zatvárať, rozbíjal každú piatu, lebo sa piest s vrchnákom na fľašu netrafil. Vrcholom bolo, keď nám dali za úlohu rozbíjať ešte nepoužité novučičké zaváraninové fľaše. Článok vyšiel a vzápätí bol napadnutý asistentom na Katedre žurnalistiky FiF UK, nejakým Lofajom. To len potvrdzovalo, čo mi otec mojej staršej spolužiačky a zaslúžilý novinár, pán Alexander Bachnár, kládol na srdce – že nemám ísť na štúdium žurnalistiky, lebo pri tom svojom kritickom písaní budem mať len samé problémy. Ešte som len začínal ako vysokoškolák (našťastie štúdiom biológie) a už tu bol problém. Navyše vedenie konzervární napísalo šéfredaktorovi Leopoldovi Podstupkovi rozhorčený list. Ale ten sa nenechal zastrašiť (v opačnom prípade by moja dráha publicistu týmto aj skončila), veď mal s takýmito rozhorčenými reakciami kritizovaných bohaté skúsenosti. O tejto výraznej osobnosti slovenskej žurnalistiky som tu písal podrobnejšie. Vyriešením momentálne kritickej situácie s mojim článkom poveril šéfredaktor Podstupka vtedajšieho šéfa ekonomického oddelenia Milana Blahu.
A ten mi navrhol, aby sme šli služobným autom redakcie (ktoré šoféroval vždy spoľahlivý redakčný šofér Marián) do tých konzervární! Bol som v šoku, to ma chce predhodiť tým zúrivcom? Veď skončíme obaja v nejakej mastnej konzerve. Ale Milan tvrdil, že to dobre dopadne a ja som sa odovzdal do rúk jeho a osudu. A zázrak sa stal! Už naozaj neviem ako dokázal redaktor Blaha oblúzniť celé nanajvýš rozčúlené vedenie konzervární, ale vyšli sme odtiaľ živí. A tuším aj nejakú čalamádu nám dali na cestu...
Odvtedy som sa k nemu utekal o radu v kritických chvíľach, ktorých nebolo pred rokom 1989 málo. A sledoval som túto novinársku osobnosť po dlhé roky s uznaním. Na revanš on sledoval moje články i blogy a aj zavolal, aby ma povzbudil práve pri tých kritických témach, na ktoré je aj dnes opäť toľko podnetov a námetov. Keď moderoval televíznu reláciu o slobode slova, pozval ma do nej ako trojnásobného predsedu Slovenského PEN centra, ktoré má toto základné ľudské právo v náplni svojho poslania. Tento láskavý vzťah majstra a učňa trval až do dnešných dní celých 42 rokov! Mal prísť pred rokom na oslavu mojej 60-tky. Vtedy sa ospravedlnil zo zdravotných dôvodov. Už nepríde, neporadí, nepovzbudí. Ale v pamäti, a iste nielen mojej, ostane ako perfektný profesionál a obetavý priateľ.
Gustáv Murín
