Koniec mladíckeho snenia
Z Filmového klubu odchádzali Solovič s Knězkom síce porazení, ale rozhodnutí nedarovať nám to. Spočiatku sme si to nevšímali, lebo sme boli plne zaujatí získavaním a triedením príspevkov do prvého almanachu. Ale len čo sme to mali pokope, zistili sme, že sabotáž ZSS pokračuje. Inštitucionálne sme boli stále hosťami ZSS bez legitimity nejakého Štatútu. A toto vytrvalo odďaľovali. Projekt almanachu stál a my sme sa nevedeli pohnúť ďalej. Vtedy som sa pokúsil druhý krát vstúpiť do tej istej rieky.
Podobné ráno a rovnaký dôverný rozhovor s Leopoldom Podstupkom. A opäť siahol po telefóne. Tentoraz bol ale Válek niekde mimo ministerstva a tak ma ohlásil u jeho námestníka Pavla Koyša. Poďakoval som s vedomím, že túto príležitosť nikdy nevyužijem. Koyš bol slizký básnický erotoman (menej talentovaná napodobenina Mihálika), ktorý práve v tej dobe (ak si dobre pamätám) vydal nehoráznu akože-poetickú zlátaninu „Nie, tým, čo vojnu chcú“ v rekordnom čase a náklade. Naozaj som netúžil práve túto komickú figúrku komunistického papaláša stretnúť. Výboru som navrhol, že to obídeme listom Válkovi. A kópiu sme poslali aj Solovičovi, ako predsedovi ZSS. Samozrejme, sťažovali sme sa. Kým Válek na náš list nikdy neodpovedal, na ZSS zúrili. Bolo pred voľbami, ale aj tak narýchlo zvolali vedenie, kde vraj najviac bolo počuť práve Mihálika. Ten vyhlásil, že som „šťuka v rybníku“ a treba so mnou exemplárne zatočiť. Tak vymysleli plán.
Najbližší pondelok pozvali na ráno k tajomníkovi ZSS, Ladislavovi Ballekovi, do desať mladých autorov. Určite tam bol Jožo Čertík (ten mi o tom rozprával) a Chrobáková (tá jediná totiž na ten plán bez váhania skočila). Ballek im oznámil, že KMA nemá oficiálny Štatút a teda vlastne neexistuje. Ale bude existovať, ak ho oni povedú, ako nový Výbor. Na mňa nech zabudnú. Ako už vieme, Chrobákovej už svietili oči nadšením, že si prisvojí cudziu prácu. Lenže všetci ostatní to odmietli. Ballek márne chladil šampanské na oslavu. Tento plán nevyšiel.
Ocitli sme sa v dokonalom vákuu. Naďalej sme sa stretávali vo štvrtok v zasadačke ZSS, ale nikto sa s nami nebavil. Len sme vegetovali. Tak som navrhol, že na moje miesto dáme nejakého spriateleného komunistu (okrem Chrobákovej, pochopiteľne) a snáď sa tým veci pohnú žiaducim smerom. Šli sme za Janíkom, ktorého som dobre poznal cez Feldekovcov, s ktorými boli zasa Janíkovci spriatelení. Bol to slizoň, čo si rád privyrobil špekuláciou (na vlastné uši som ho počul kalkulovať s tým, že ak sa so ženou rozvedú, tak na tom zarobia, už neviem ako), ale lepšieho sme nemali. On to prijal a ja som z KMA definitívne odišiel. Bolo to ako keď z auta vyberiete motor. Zotrvačnosťou ešte vyšiel prvý almanach Kruh (a dokonca tam nechali aj moju poviedku) a snáď ukmochtili so ZSS aj nejaký Štatút, ale KMA sa rozpadlo pre nezáujem ostatných o takúto komunistickú potemkinovskú napodobeninu našich pôvodných spoločných plánov.
Tragikomický záver
Než som končil v KMA, som dostal ponuku robiť editora literárnej prílohy Smeny na nedeľu (mám pocit, že za tým bola Gaba Rothmyerová, ale poznal som tam aj iných). Splnil by som tak vlastne pôvodný plán, len inak. Omnoho efektívnejšie a ešte aj za honorár editora. Ibaže mňa viac zaujímala autorská práca, nezabúdajme ani na moje divadelné aktivity („Fujarová show“ a i.) a štúdium biológie i prvé vedecké pokusy. Ale vedel som, že môj vtedajší najbližší literárny dôverník Valček sa na takúto pozíciu celý trasie. Tak som odporučil jeho. Tak som z Janíka urobil za seba predsedu KMA a z Valčeka vedúceho literárnej prílohy Smeny na nedeľu (LP SNN). Spolu sa mi „odvďačili“. O pár mesiacov vydali k zjazdu ZSS mimoriadne vydanie LP SNN s úvodníkom Janíka, kde ubezpečoval delegátov zjazdu, že „boli medzi nami takí, čo nahrádzali nedostatok talentu organizačnými aktivitami“ a s takými sa vraj už navždy rozlúčili. Mal som byť teda podľa všetkých komunistických pravidiel „mŕtvy muž“, či aspoň „mŕtvy autor“. Ibaže si chlapci neuvedomili, že sa písal rok 1986, Gorbačov šíril „perestrojku“ a „glasnosť“, takže vedenie SZM alibisticky zorganizovalo obrovskú akciu s názvom „Pozdrav mládí“. Tak vyhlásili federálne súťaže vo všetkých umeleckých odboroch. A ja som tú anonymnú súťaž na novelu vyhral. Správa o tom sa ocitla na prednej strane denníka Smena. To bol začiatok konca celej tej maškarády, ktorú definitívne prevalcoval November 1989...
Lekcia zo žurnalistiky
Od začiatku som Leopolda Podstupku považoval za svojho majstra. A on s odstupom aj dohliadal na moje novinárske začiatky. Najskôr ma pridelil pod krídla Milana Blahu. Totiž môj prvý väčší článok v Novom slova bol hneď aj „prúser“. Opísal som v ňom negatívne skúsenosti nás, začínajúcich vysokoškolákov, z brigády v konzervárňach v Sládkovičove. Najviac do oči bijúce bolo mrhanie materiálom. Vrcholom bolo, keď nám dali za úlohu rozbíjať ešte nepoužité novučičké zaváraninové fľaše. Článok vyšiel a vzápätí bol napadnutý asistentom na Katedre žurnalistiky FiF UK, nejakým Lofajom. To len potvrdzovalo, čo mi otec mojej staršej spolužiačky, pán Alexander Bachnár, kládol na srdce – že nemám ísť na štúdium žurnalistiky, lebo pri tom svojom kritickom písaní budem mať len samé problémy. A ešte som len začínal ako vysokoškolák a už tu bol problém. Navyše vedenie konzervární napísalo šéfredaktorovi Podstupkovi rozhorčený list. Ale ten sa nezľakol, vedel sa zariadiť. Vyriešením momentálne kritickej situácie poveril Milana Blahu. A ten mi navrhol, aby sme šli služobným autom redakcie (ktoré šoféroval vždy spoľahlivý redakčný šofér Marián) do tých konzervární! Bol som v šoku, to ma chce predhodiť tým zúrivcom? Veď skončíme obaja v nejakej mastnej konzerve. Ale Milan tvrdil, že to dobre dopadne a ja som sa odovzdal do rúk jeho a osudu. A zázrak sa stal! Už naozaj neviem ako dokázal redaktor Blaha oblúzniť celé nanajvýš rozčúlené vedenie konzervární, ale vyšli sme odtiaľ živí. A tuším aj nejakú čalamádu nám dali na cestu...
Treba priznať, že som svojho majstra, Leopolda Podstupku, aj tak trochu skúšal, či skôr pokúšal. Raz som sa na pravidelnom pobyte na rodičovskej chalupe na Orave dozvedel od jedného z bratrancov o vtedy bežných praktikách dopravných policajtov. Ani by som to nenazval korupciou, ale skôr rodinkárstvom. Skrátka, rozlišovali kto má byť za dopravný priestupok potrestaný a komu to treba odpustiť. Vrátane vrátenia zabaveného vodičského preukazu. Tento môj bratranec bol dopravný policajt v jednom kysuckom mestečku a bol to taký až rozprávkový poctivec. A keďže sa proti tým rodinkárskym praktikám ozýval, preradili ho na obyčajného pochôdzkara. Treba povedať, že vtedy (asi aj dnes) boli dopraváci v bielych uniformách šľachtou medzi policajtmi. Takže ho za oprávnenú kritiku degradovali. Vedel som, že je to citlivá téma, ale tiež som bol zvedavý, ako sa s ňou popasuje môj novinársky vzor s legitimáciou člena komunistickej strany. Napísal som teda niečo ako fejtón na jednu stranu. Skôr všeobecne, než adresne. A ako obvykle, v najbližšie ráno som s tým za ním prišiel.
Zvládol to. Fejtón si pozorne prečítal. Na to zdvihol telefón a kamsi zavolal. A potom mi povedal: „Pôjdete na Ministerstvo vnútra, kde vás už čaká námestník ministra, súdruh Vaňo. No a uvidíte, čo povie“.
Bol som z toho úplne vedľa. Čakal som všetko možné, vykrúcačky, že takáto téma je tabu, alebo zľahčovanie problému. Ale on to vyriešil geniálne.
Šiel som z redakcie tým ránom pešo cez celé centrum mesta, aby som sa z toho aspoň trochu spamätal. Námestník ministra mal tak dosť času, aby si ten prípad overil. A keď som prišiel, vysvetlil mi do detailu, čo sa stalo a ako sa to dá napraviť. Vyšiel som von a musel uznať, že ma to rýchle a úplné riešenie takej citlivej otázky úprimne prekvapilo.
To bol Leopold Podstupka.
