Biľak je (pretože on tu ešte stále je!) postavička, pri ktorej neviete, či sa máte smiať alebo plakať. Ale on s tým svojím nezameniteľným vychodňarským prízvukom a múdrosloviami na úrovni dementného decka spôsoboval desaťročia skôr plač. Veď 21. august 1968 bol JEHO deň! To on mal na starosti odovzdanie „pozývacieho listu" Rusom, aby nás prišli okupovať. Stalo sa záchodoch rekreačného zariadenia ROH v Bratislave, aké symbolické! Podrobne o tom všetkom a Biľakovej úlohe píše Oto Kořínek vo svojej objavnej knihe „Pozývací list" (vyd. PT Alberta Marenčina). Toto bola úroveň najväčšieho jakobína medzi komunistami v bývalom Československu a predstaviteľa „robotnícko-roľníckej vlády", ktorá mala tú okupáciu vítať. Pochopiteľne, nebol v nej ani jeden robotník a ani jeden roľník, ale zato všeumelec Biľak. Táto kreatúra sa hrdo hlásila k tomu ako nás „poučila z krízového vývoja". To poučenie stálo desaťtisíce zbabraných ľudských osudov previerkovými komisiami, ktorých bol ideologickým otcom. Ako v roku 1989 povedal Karel Kryl pre Mladú Frontu:
„Zkuste si představit, kolik jen lidí v posledních desetiletích nezačalo psát, kolik se nestalo tím, čím se stát mělo, kolik talentů se neprobudilo, kolik zklamaných, zničených životů zůstalo ležet na cestě..."
Pred rokom 1989 sa k zodpovednosti za osud každého z nás hrdo hlásil „inžinier ľudských duší" Biľak. Čo robí dnes?
Kšefty dobrých chlapcov
Aký je teda jeho, Biľakov, osud? Jeho komplici z roku 1968, Šalgovič a Kapek, po páde komunizmu spáchali samovraždu. Tí sa za svoje činy naozaj hanbili a vyvodili z toho dôsledky. Ostatní „robotnícko-roľnícki vladári" žijú tichúčko, ale spokojne. Nikto na nich totiž ani nesiahol. Nezabúdajme, že aj on sedel v komunistickom parlamente, ktorý v decembri 1989 jednohlasne zvolil Havla prezidentom. Možno za Čalfov prísľub, že si tou voľbou vyslúžia generálny, havlovský pardón. Havel má teda aj Biľakovi byť za čo vďačný. Veď 17. november bol v réžii komunistickej ŠtB vrátane fiktívnej mŕtvoly študenta Šmída, ktorú zahral ŠtB-ák menom Zifčák. Aká náhodička, že jeden z najbližších Havlových spolupracovníkov už zakrátko hlási túto falošnú informáciu zahraničným tlačovým agentúram ešte aj s menom falošnej obete?! Ako vedeli detaily, keď ich nevedeli ani zbití účastníci tej zlomovej demonštrácie na Národní třídě?
Nezabúdajme, že Havel nikdy nevyslovil požiadavku o zrušení vedúcej úlohy komunistickej strany v štáte. Tá prišla, zjavne omylom a mimo dohodnutého scenára, z Bratislavy pri jednej z prvých spontánnych demonštrácií. A Havel sa jej chytil, až keď zistil, že isté dohody už zrejme nemusí plniť, lebo nemá kto ich plnenie vyžadovať. Kryl o ňom v roku 1993 pre Roľnícke noviny povedal:
„Václav Havel udělal pro Československo velmi mnoho, ale myslím si, že byl o hodně cennější jako člověk, který dotáhl tuto zemi k volbám, než jako prezident."
O tomto prezidentovi (ktorého „Hovory z Lán", napodobňujúce Masaryka, nazýval „Kydy z polí") pre Právo ešte povedal: „Když slyším, že se s pravdou musí opatrně (reakcia na výrok Havla), tak se ptám - kdo to řek... A že to vyslovil člověk, který říkal „nežít ve lži"? Tak tam mi už něco nehraje."
Tu niekde je asi aj zdroj Biľakovej imunity pod záštitou človeka, ktorý sa ako disident vyvážal na mercedese z honorárov, ktoré mu zo zahraničia posielali pod patronátom istej ne-umeleckej agentúry (ako spieval Pepa Nos: „Já jsem agent síajej, jsem nebezpečnej a jsem zlej...), a ktoré mu komunistický režim napodiv vzorne vyplácal...
Vo vile doživotne
Výsledkom tej „opatrnej pravdy" je, že Biľak si dodnes žije vo VILE, ku ktorej sa dohrabal napriek túžbe byť robotníko-roľníkom a faktu, že tí skutoční robotníci a roľníci nielen k vile, ale ani solídnemu bávaniu nemali šancu sa prepracovať.
Má tam na čo spomínať. Čítanie Biľakových pamätí, pamätí odhodlaného primitíva, až vyráža dych. Jeho najväčšou spomienkou z detstva je, ako ho rodičia vyslali k príbuzným v Čechách. Tým hneď po príchode zožral obrovské množstvo buchiet a vďaka tomu (to naozaj spomína) vysral rekordný fekál svojho života. Jeho najžiarivejšia „hrdinská" spomienka zo Slovenského národného povstania je zasa rovno na žalobu. Opisuje totiž verne, ako po úteku do hôr ich skupina ozbrojencov našla v nejakom senníku mladú rodinu aj s dieťaťom, opäť ich vyžrali a potom sa niekde z lesa prizerali ako prišli Nemci a celú rodinu vystrieľali. A oni, biľakovci, neurobili nič. Možno sa tešili na to, až tie mŕtvoly oberú aj o to, čo im ešte nezožrali.
A takáto kreatúra sa vypracovala na kľúčovú postavu, ktorá zradila túto krajinu pre svoju pochybnú kariéru v Rusmi okupovanom Československu. Po roku 1989 sa za tento zločin doteraz nezodpovedal! Vlastizrada sa podpísaný „pozývací list" by bola to najmenšie a tiež jednoznačne dokázateľné, za čo by mal pykať. Lenže nikto z tých, čo si za to vymáhanie spravodlivosti platíme, Biľaka ani neobvinil! Teda, niečo skúšali, ale bohato si vystačili s tým, že tento „principiálny komunista" zbabelo poprel svoj vlastný podpis na originálnom dokumente. A to je všetko? Načo máme ten slávny Ústav pamäti národa, keď si ani tam nami platení zamestnanci nespomenú, čo tu Biľak napáchal? A keby sedel v tej svojej vile potichu, ale veď on nám do parlamentu vyslal svoju spríbuznenú karikatúru ako predsedu komunistickej strany, Jozefa Ševca. Sám bol mizerný krajčír a do demokratického parlamentu nám vyškolil rovnako mizerného politického obuvníka. Ten ešte aj 35 rokov po tých tragických udalostiach mal tú drzosť obhajovať sovietsku okupáciu, ktorej jeho svokor tak obetavo pomáhal (viď. http://www.sme.sk/c/1061611/kss-sa-ospravedlnuje-za-prikorie-po-okupacii-v-roku-1968.html). Ak božie mlyny melú isto, kedy už dôjde aj na tohto zločinca číslo jedna komunistickej éry u nás. Kedy si spomenieme?
A ozaj, ako asi oslavuje Biľak štyridsiate výročie vpádu „bratských" armád, ktoré nám sem pozval?
