V česko-slovenskom dvojmesačníku Listy č.3/2008 sa akýsi adept na politológiu menom Jiří Koubek zamýšľa nad excesmi českého systému straníckej voľby prezidenta a na počudovanie dochádza k záveru, že "podobné ohavné kauzy by se v případě mnohonásobně větší a emotivně intenzivnější všelidové volby mohly šířit přímo lavinovitě." Každý kto sledoval "českou parlamentní taškařici" a naše súčasné voľby môže predošlý výrok považovať za ďalší dôkaz, že za politológa sa dnes už môže vyhlásiť naozaj každý. Nečudujme sa tej úrovni, veď s týmto dvojmesačníkom "redakčne spolupracuje" aj tá Andrea Puková, ktorá musela s hanbou odísť zo SME, keď sa prevalil škandál, ako nehanebne kradla články z nemeckej tlače a vydávala ich pod vlastným menom.
Nedávna voľba českého prezidenta ukázala parlament našich susedov, ako bizarné miesto najnechutnejších ťahaníc a kšeftov. Videozáznam z januárovej schôdzky kancelára prezidenta Jiřího Weigla a Miroslava Šloufa, bývalého poradcu expremiéra Miloša Zemana, v pražskom hoteli Savoy už preverila aj česká vláda. Takto intímne si nemohli špitať o ničom menšom, než o "nákupe" hlasov niektorých poslancov ČSSD pre Václava Klausa, ktorí však boli stranícky viazaní voliť jeho oponenta Jana Švejnara. Nakoniec záhadne ochoreli a zlyhali viacerí aj za Stranu zelených a tak sa Klaus stal opäť prezidentom (viď http://www.rozhlas.cz/izurnal/cesko/_zprava/423578). Premiér Topolánek v týchto dňoch jednoznačne konštatoval manipuláciu týchto volieb (viď http://www.webnoviny.sk/svet/clanok/33861/Mam-dokazy-o-zmanipulovani-prezidentskej-volby-tvrdi-Topolanek.html ). Vďaka tomu aj vieme, prečo musela vzápätí padnúť jeho vláda a o čom bola tá "dohoda v hoteli Savoy". Ten vznešený Václav Klaus zjavne neponúkal za hlasy jednotlivých senátorov s jednodňovou nevoľnosťou peniaze a už vôbec nie za chrbtom ich šéfa Paroubka. On zrejme ponúkol priamo Paroubkovi (cez Šloufa, ktorého ako mafiánskeho sprostredkovateľa Paroubek zdedil po naoko tiež veľmi vznešenom a ctnostnom Zemanovi), že ak mu pustí hlasy pár poslancov, on ako novozvolený prezident ochotne napomôže pádu vlády svojej vlastnej, klausovskej, strany! Už de Gaulle hovoril, že politika je umenie možného. Klaus dokazuje, že je to aj umenie nemožného. On, okázalý pravičiar, kvôli tomuto prezidentskému postu zapredal vlastnú stranu ODS (ktorá ho za prezidenta navrhla) jej najväčšiemu a nezmieriteľnému rivalovi ČSSD. A v týchto dňoch to aj naplnil (viď. http://www.sme.sk/c/4357919/paroubek-zvitazi-sam-nad-sebou.html). Mimochodom, Klaus sa čudnými praktikami s miliónmi od falošných sponzorov strany veľmi podobá doterajším praktikám Mečiara (viď http://zaujimavosti.sme.sk/c/3608868/atentat-ktory-zmenil-cesko.html ). A podľa neoveriteľných zákulisných informácií aj Mečiar bol ochotný predať Smeru vlastnú stranu HZDS, len aby sa v týchto voľbách akosi doškrabal na svoj vysnívaný post prezidenta, lebo ešte dávnejšie zabudol udeliť amnestie sám sebe a tak sa stále ešte má prečo báť. Lenže o Mečiarovské prezidentovanie neprejavila momentálne najsilnejšia politická sila na Slovensku ani najmenší záujem. To Klaus sa dokázal predať úspešnejšie. Ale zasa nie tak úspešne, aby s ním mal chuť nový americký prezident večerať (viď http://www.cas.sk/clanok/111198/obama-v-cesku-stretne-sa-s-havlom-klausa-odmietol.html ).
Nič nové na českej politickej scéne. Veď už v predošlej voľbe Klaus ako "první zprava" (tak znie titul knihy rozhovorov s ním) neváhal hodiť za hlavu všetky svoje "nekompromisní vize, ideje a program", aby celkom bezškrupulózne prijal podporu svojich úhlavných nepriateľov z KSČM. Tým vtedy porazil Zemana, ktorý mal ku komunistom logicky bližšie. Pravda, nie každý má žalúdok na Zemanove omračujúce nápady. Úplné bludy o terorizme moslimov vylepšuje nápadom, aby Izrael bol v NATO, hoci tento štát založili izraelskí teroristi neštítiaci sa ani bombových útokov na civilné obete (viď. masakra v hoteli Kráľ David v roku 1946 http://www.historytoday.com/MainArticle.aspx?m=31724&amid=30231807 ).
Václav Klaus sa v bezškupulóznosti mal od koho učiť. Veď si ešte pamätáme po Nežnej revolúcii až bezohľadne nenežný ťah Václava Havla po prezidentskom kresle, keď svojho najväčšieho súpera Alexandra Dubčeka odstavil surovým nátlakom, ku ktorému sa ochotne prepožičali aj niektorí naivní VPN-kári. Ak Havel ako propagátor "života v pravde" Dubčekovi a nakoniec aj celej verejnosti tvrdil, že chce byť prezidentom len do prvých slobodných volieb, bola to jedna z ukážkových politických lží. Nakoniec sa nechal zvoliť za prezidenta pôvodným komunistickým parlamentom, ktorý predtým schvaľoval zákony vedúce k niekoľkým Havlovým uväzneniam, a Havlovým najbližším politickým spolupracovníkom sa stal komunistický spoluautor "obuškového zákona" Marián Čalfa.
Neskôr klesol Havel až tak nízko, že k poslednému jeho znovuzvoleniu došlo len vďaka tomu, že česká Polícia čírou v deň volieb náhodou zatkla poslanca Sládka (ktorý by určite Havla nevolil) a tak mu zabránila, aby tomuto morálnemu vzorrovi prekazil tým jedným hlasom návrat do prezidentského paláca. Havlova manželka pritom v českom parlamente hvízdala na neposlušných poslancov ako herečka na trhu.
Isteže, aj počas tohtoročných volieb slovenského prezidenta zaznievajú (ale z parlamentu!) aj ostré slová. Ale žiadne "lavínovité šírenie ohavných káuz" sa nekoná. Všeľudovým hlasovaním sme sa v politickej kultúre dostali o niekoľko poschodí vyššie, než kde sú naši českí susedia. A to je v porovnaní s nimi vzácne potešujúci jav.
P.S. Keď si doplníme fakt, že ich mena sa začína voči "našej", európskej, prepadávať, je to po politickom, aj ekonomický vzostup. A ak pridáme do súčtu aj športové úspechy vo futbale a hokeji, kde sme za bratmi Čechmi tradične zaostávali, zdá sa, že si niet viac, čo priať.
