V prípade našej, slovenskej a stredoeurópskej verzie tzv. slabého prezidenta je to v prvom rade post príkladnej morálky prvého občana demokratického štátu. Nedávno som si ale s prekvapením vypočul takýto názor Sira Henryho Coopera (k titulu sa preboxoval ako syn chudobnej rodiny): „Som monarchista. Nechcem prezidenta, čo oklame celú krajinu len, aby bol prezidentom...“
To ma zaujalo. Ako je to teda s tou príkladnou morálkou prezidentov vo svete aj u nás?
Opilci?
Asi najmenším previnením ideálu morálky sa zdá byť opilstvo v úrade, hoci u bežných zamestnancov je to jediný prípad, kedy môžu byť okamžite prepustení. S alkoholom mal zjavné problémy najnovší český prezident Miloš Zeman. Nič nové na pražskom Hrade. Alkoholizmus Václava Havla vraj viedol k tomu, že pri návrate zo zahraničných ciest jeho lietadlo pristávalo najskôr v Bratislave, aby vytriezvel a potom sa dôstojne vrátil do Prahy. Možno je to len klebeta, ale faktom ostáva, že si pri jednej zahraničnej návšteve zlomil rebrá pri nevyjasnenom páde (vraj vo vani). Tu je svedectvo kedysi Havlovi blízkeho Jiřího Wolfa. Stretli sa už za Havlovho prezidentovania a toto stretnutie (pri ktorom Havel konzumoval nadmerné množstvo zmrzlinových pohárov) opisuje takto:
"...Václav se mezi tím zvedl ze židle, začal se omlouvat, a něco breptal, že musí někam nutně jít, potom udělal krok kupředu, však náhle přepadl přes židli, která stála před ním. Válel se tam pan prezident na zemi jako pytel ovsa! Paní Olga vyskočila ze židle a hnala se k ležícímu manžílkovi. Přičichla k jeho ústům, potom běžela k tomu zmrzlinovému poháru, také ho očuchala a už věděla, která bije! ´Kdo mu do toho poháru nalil vodku!? Kdo to byl!? Dala jsem výslovný zákaz nedávat mu chlast!´ zaječela paní prezidentová, poté běžela do kuchyně a tam vlastnoručně profackovala chudáka číšníka, jenž opilému Vaškovi nosil ty dobré ´zmrzlinové poháry´.
To fackování bylo z kuchyně zřetelně slyšet až do restaurace. Mezi tím hlava státu pomalu a vrávoraje vstávala z podlahy a usedla na židli, kterou mu přistrčil pan kancléř. Doprovod a ochranka pana prezidenta se opravdu skvěle bavila. Jen pan kancléř, jako správný šlechtic se nesmál, a s kamennou tváří pomáhal malému opilci ven z rybárny. Za celou tou bandou vyběhla nasupěná stíhačka, která svého Vašíka zase neuhlídala."
Mimochodom, Havel mal na čo nadväzovať, veď opilectvo prvého komunistického prezidenta Gottwalda bolo obecne známe.
Opilectvom sa podľa životopiscov vyznamenával aj americký prezident Richard Nixon. Bolo to o to nebezpečnejšie, že v alkoholovom opojení najmocnejší muž sveta zvolával súrne porady, kde neváhal navrhovať použitie atómovej bomby.
Jeľcinov alkoholizmus bol všeobecne známy, ale asi ako jediný mal tak mizerných pomocníkov, že ho nechali predviesť ho aj na medzinárodnej úrovni. Pri návrate z návštevy v USA jeho lietadlo pristálo v Írsku, kde ho na letisku podľa protokolu očakával jeho írsky partner a členovia vlády. Márne, Jeľcin bol tak nacenganý, že po dlhom váhaní z lietadla vyšiel len akýsi posol, aby náhlu indispozíciu ruského prezidenta márne skúsil zakamuflovať.
Sukničkári?
Prezidentom asi naozaj nič ľudské nie je cudzie a to ani v situácii, kedy už by mali byť zrelými mužmi a vzormi ostatným občanom. Čo sa týka zlyhania v manželskom, či partnerskom sľube vernosti máme z histórie aj súčasnosti celý zástup prezidentských hriešnikov.
Stránky novín plnil dlho škandál okolo francúzskeho prezidenta Françoisa Hollande, ktorý v tichosti vymenil oficiálnu milenku Valérie Trierweilerovú za neoficiálnu, zato omnoho populárnejšiu herečku Julie Gayetovú. Tá prvá z toho skolabovala a skončila v nemocnici. Hollande však len ide v stopách bujných francúzskych kohútov v Elysejskom paláci, akými boli Jacques Chirac a François Mitterrand. Pri smrteľnej posteli posledne menovaného stáli podľa svedkov vedno manželka s deťmi a milenka s jeho nemanželskou dcérou.
Aj rakúsky prezident Thomas Klestil vymenil po nástupe do úradu manželku za dlhoročnú priateľku Margot Löfflerovú, ktorú si po prevalení aféry aj vzal.
Americkému prezidentovi Billovi Clintonovi kvôli afére s praktikantkou Monicou Lewinskou hrozilo dokonca zbavenie úradu. Jeho pochybnými vzormi boli F. D. Roosevelt, ktorý mal dlhodobý pomer so svojou tajomníčkou protokolu Lucy Page Mercierovou, ale aj populárny J.F. Kennedy, ktorý mal v úrade toľko mimomanželských pomerov, vrátane slávnej Marilyn Monroe, ale aj milenky mafiána Giancanu, že s ním manželka Jacqueline na čas odmietla zdieľať spoločnú domácnosť v Bielom dome.
Úradovanie českého prezidenta Václava Klausa sprevádzala medializovaná aférka s letuškou vládnej letky.
Nie všetky takéto nevery sa prepečú (aj vďaka mlčanlivej tolerancii manželiek) tak ľahko.
V marci 2011 odsúdil telavivský súd bývalého prezidenta Mošeho Kacava na sedem rokov väzenia za znásilnenie a sexuálne obťažovanie. Koncom 90. rokov ako minister dvakrát znásilnil zamestnankyňu svojho úradu a sexuálne obťažoval ďalšie dve ženy, ktoré pre neho pracovali v prezidentskom úrade v rokoch 2000-2007. Uznali ho tiež vinným z obscénnych činov a bránenia výkonu spravodlivosti.
Zneužívanie funkcie
Amnestia prezidenta by mala byť výnimočným výrazom mravného gesta zmierenia a aj nápravy možných neprimeraných trestov. Preto by mala byť zvažovaná priam na lekárnických váhach. Václav Havel urobil opak. V prvý deň roku 1990 na jeho pokyn z vtedajších 31 000 väzňov prepustili až 23 260. Takúto plošnú amnestiu vo svete urobil predtým len Berija, obľúbený Stalinov kat a najkrvavejší vykonávateľ komunistických zločinov v Sovietskom zväze. S Havlom mali spoločné to, že obaja prepustili tých najhorších zločincov, ale politických Havlových spoluväzňov odbila jeho amnestia len skrátením trestov, čo bol doslova výsmech a urážka. Znie to neuveriteľne, ale je to tak – zločinci šli na slobodu a politickí ostali sedieť. Navyše zrušením ich statusu politických väzňov (veď ako by za Havlovho prezidentovania mohli pripustiť, že takí sú stále vo väzení?), zrušili aj ich oddelené cely a po Havlovej amnestii sa ocitli v spoločných celách s tými najhoršími kriminálnikmi, ktorí tam zostali. Ak sa vôbec niekedy niekto trúfol Havla opýtať na jeho absurdnú amnestiu, odbil to neoveriteľným tvrdením, že mala „len“ štvorpercentný vplyv na kriminalitu. V roku 1989 bol počet registrovaných trestných činov len na Slovensku až takmer 46 000. Štyri percentá (ak by sme uverili Havlovi, ale Česká televízia v roku 2010 uviedla, že amnestovaní sa na kriminalite v roku 1990 podieľali až deviatimi percentami) predstavujú 1 840 trestných činov. V celom Československu to teda aj podľa Havla malo byť až viac ako 5 500 zbytočných tráum z majetkových, fyzických i psychických následkov obetí zločincov vypustených z reťaze ako divé zvery. Aj čo i len jeden taký nadbytočný zločin je priveľa, ak je to vďaka roznežnenému prezidentovi s ambíciami absurdného dramatika. V skutočnosti počet registrovaných trestných činov do roku 1993 vzrástol na Slovensku na vyše 146 000, čiže od amnestie viac ako trojnásobne. Krajina sa z tejto vlny kriminality už nikdy nespamätala a pre mnohých občanov to bol prvý signál, čo môžu čakať od vlády intelektuálov.
S absurdnými amnestiami máme na Slovensku vlastné skúsenosti. Začal s tým Michal Kováč, ktorý ešte pred súdom omilostil z podozrenia z rozsiahleho medzinárodného podvodu vlastného syna a jeho komplicov, z ktorých niektorí sa neskôr ocitnú na dlhé roky v rôznych mafiánskych zoznamoch. Nemohol ho však omilostiť proti obžalobe na nemeckom súde. Ako uviedli viaceré médiá aj knižní autori, aby sa jej nevyhol, zorganizovala Lexova SIS hanebný únos prezidentovho syna. Dosiahli však opak, ich zločin prekryl predošlé podozrenia a súd v Nemecku po šiestich rokoch trvajúcom konaní dospel k záveru, že sa nedá očakávať Kováčovo odsúdenie (formulácia v SME/TASR z 29.2.2008?).
Aby bezprecedentný zločin únosu navždy zakryl, Mečiar v čase, keď vykonával aj prezidentské právomoci udelil dvojnásobnú amnestiu (tú druhú pre istotu). Napriek opakovaným pokusom nebolo v parlamente nikdy dosť poslancov ochotných ich zrušiť, Dzurindov pokus pozície zastupujúceho prezidenta Ústavný súd neuznal a tak únos Kováča ml. nebol doteraz potrestaný.
Ale nemusíme sa len my červenať za to, akých máme prezidentov, či ich náhradníkov. Samotný Bill Clinton predviedol ako môže byť taká amnestia už pol krokom k očividnej korupcii, keď v posledný deň v prezidentskom úrade udelil rekordných 177 amnestií. Podľa amerických médií za dvoch hriešnikov sa mal prihovoriť aj brat pani Clintonovej Hugh Rodham, ktorý za to vraj vyinkasoval až 400 000 dolárov. A bolo z čoho platiť, veď jedným z omilostených bol aj Harvey Welnig, ktorý pre kolumbijský drogový kartel v Spojených štátoch prepral 19 miliónov dolárov. Podľa Associated Press pani Clintonová tiež vymenila v senátnej kampani hlasy istej náboženskej obce za prezidentské zníženie trestu trom podvodníkom (Kalmenovi Sternovi, Davidovi Goldsteinovi a Jakobovi Elbaumovi). Tí na konto neexistujúcich vzdelávacích a náboženských projektov vyinkasovali od amerického štátu 40 miliónov dolárov.
Nikdy sa riadne nevyšetrila čudná smrť lesníka v revíri kde bol-nebol prezident Gašparovič. Na otázky kde vlastne bol a čo robil, nikdy médiám uspokojivo neodpovedal. Rozpory v jeho alibi vyšetrovateľov nijako neznepokojovali, lebo k neúmyselnému zabitiu sa priznal lesníkov nadriadený. A to, paradoxne, bez následkov, veď prezident Gašparovič môže udeliť bez ďalšieho vysvetlenia komukoľvek milosť aj v takomto prípade...
Keď v roku 2013 končil v úrade Václav Klaus, udelil bez konzultácie so zodpovednými orgánmi a súdmi rozsiahlu amnestiu, ktorá šokovala krajinu. Vďaka nej totiž trestu unikli aj ľudia obvinení a súdení z obrovských finančných podvodov a korupcie. Klaus tak jedným šmahom zbavil obavy z trestu celú špičku najväčších korupčníkov krajiny, vrátane už za iné podvody odsúdeného mafiánskeho bossa. Podľa odposluchov vtedajšieho premiéra Petra Nečasa, ktorý amnestiu potvrdil bez konzultácie s vládou, on sám ju považoval za amorálnu a vraj vynútenú proti-podpisom Klausa pod vládny daňový balíček. Napriek trestným oznámeniam a pokusu niektorých poslancov o súdenie Klausa za vlastizradu, tento sa nakoniec z ničoho nemusel zodpovedať.
Korupčníci?
Kandidátov na toto označenie je toľko, že ich budeme musieť orientačne rozdeliť po kontinentoch.
Afrika – Tu je prezidentský úrad a korupcia v mnohých prípadoch synonymom. Najkontroverznejšími prezidentmi boli a sú: Laurent Kabila (Konžská demokratická republika), Robert Mugabe (Zimbabwe), Julius Nyerere (Tanzánia) a ďalší.
Armádou zvrhnutý sudánsky prezident al-Bašír bol v decembri 2019 odsúdený na symbolickí dva roky do domáceho väzenia a konfiškáciu veľkého množstva dolárov a inej zahraničnej meny, ktoré sa našli v jeho paláci. Naopak, armáda ho nevydala Medzinárodnému trestnému súdu (ICC) v holandskom Haagu, kde čelil obvineniam z vojnových zločinov, zločinov proti ľudskosti a genocídy za jeho smrteľné ťaženie proti povstalcom v západosudánskej provincii Darfúr.
Latinská Amerika – Skutočne pestrý register zločinov má na svojom konte viacnásobný peruánsky prezident Alberto Fujimori. Po prevalení rozsiahleho korupčného škandálu ušiel do Japonska a svoju rezignáciu na úrad poslal faxom. Pre obvinenia z korupcie a porušovania ľudských práv bol na Fujimoriho vydaný medzinárodní zatykač, na základe ktorého bol zatknutý pri návšteve Čile v novembri 2005. Následne bol vydaný do Peru, kde bol v decembri 2007 odsúdený na šesť rokov väzenia za zneužitie právomoci verejného činiteľa a porušenie domového práva. Jeho žena svedčila proti nemu.
Brazílsky prezident Fernando Cardoso (svetovo uznávaný sociológ) v roku 1992 rezignoval po obvineniach, že zneužil milióny dolárov z vládnych fondov. Nebol súdený a opätovne sa dostal do úradu, z ktorého ho chceli v rok 1999 odvolať štyri opozičné strany, po zverejnení 46 ilegálnych nahrávok jeho rozhovorov s významnými vládnymi ekonómami, po ktorých sa brazílske telekomunikácie dostali do rúk španielskej spoločnosti Telefonica. Odvolanie neprešlo parlamentom.
Playboy v kresle argentínskeho prezidenta, Carlos Menem (ako 72-ročný sa oženil s o 35 rokov mladšou bývalou čilskou Miss) sa rád vozil v červenom Ferrari a zabával v spoločnosti najbohatších. Aby sa medzi nich dostal, zaplietol sa údajne do ilegálneho obchodu so zbraňami do Chorvátska a Ekvádoru, čo mu vynieslo v roku 2001 pol roka domáceho väzenia. Okrem toho mal manipulovať s dvomi ilegálnymi švajčiarskymi bankovými kontami ako aj vládnymi fondmi. Napriek tomu sa aj po tretí krát, s odstupom štyroch rokov, pokúsil získať vo voľbách kreslo prezidenta, ale neuspel.
Jeho nástupca v úrade Fernando de la Rue bol masovými demonštráciami donútený predčasne rezignovať a ďalšie roky strávil na súdnych procesoch, kde bol obvinený z korupcie v Senáte a machináciami so štátnym dlhom...
Severná Amerika – Americký prezident Nixon bol donútený odstúpiť potom, čo sa prevalila aféra Watergate, v rámci ktorej sa kriminálnymi činmi rozhodol vysporiadať s opozíciou. Napriek celosvetovému škandálu sa mu ale nič nestalo, keďže na jeho mesto nastúpil viceprezident Gerald Ford, ktorý mu okamžite udelil milosť.
Ázia – Indonézsky prezident Suharto bol nespochybniteľnou politickou veličinou tejto veľkej krajiny celých 32 rokov. Jeho rodina spreneverila približne pätnásť miliárd dolárov. Dva roky po odchode z úradu mal zakázané opustiť hlavné mesto a musel sa každé tri dni hlásiť. Opakované pokusy o jeho súdenie však neuspeli pre jeho zhoršujúce sa zdravie a malý politický záujem rozkrývať temné stránky jeho panovania.
Kirgizského prezidenta Kurmanbeka Bakijeva zvrhlo krvavé povstanie v roku 2010 podnietené hnevom na nekontrolovateľnú korupciu jeho rodiny. Pred súdom v Biškeku čelil obvineniam zo zneužitia právomocí. Jeho brat Janiš, bývalý šéf štátnej bezpečnostnej služby, bol obvinený z viacnásobnej vraždy. Obaja muži po revolúcii v roku 2010 ušli do Bieloruska, ktoré ho odmietlo vydať späť. Kirgizský vojenský súd ho v neprítomnosti odsúdil na 24 rokov väzenia a jeho brata na doživotie.
Ďalším ázijským politickým velikánom bol Ferdinand Marcos, ktorý sa preslávil priam obžerstvom mocou, kedy korupcia a rozkrádanie filipínskeho národného majetku pod jeho vedením dosiahlo galaktické rozmery. Jeho žena Imelda Marcosová bola známa zbierkou niekoľko tisíc nepoužívaných luxusných topánok. Marcosa vyhnala vzbura občanov z krajiny.
Tretím prezidentom po Marcosovi sa stal pôvodom herec Joseph Estrada. Počas svojho úradu predviedol ukážkovú estrádu hospodárskeho drancovania Filipín z čoho si aj so synom Josem mali uliať 80 miliónov dolárov. Po necelých troch rokoch vládnutia ho rozhnevaný dav vyhnal z paláca a skončil v cele. V roku 2007 bol aj odsúdený, ale vzápätí amnestovaný jeho nástupkyňou. Na dôkaz, aká je ľudská pamäť krátka, síce neuspel v neskorších prezidentských voľbách, ale za to sa stal primátorom hlavného mesta Manila.
Juhokórejský prezident Ro Mu-Hjon, stelesnený vzor boja proti korupcii, spáchal samovraždu po tom, čo ho obvinili, že prijal úplatky vo výške 600 miliónov dolárov.
Tchajwanský súd v septembri 2009 odsúdil pre korupciu bývalého prezidenta z rokov 2000 – 2004 Čen Šuej-piena, ktorý preto musel odstúpiť, na doživotie. Rovnaký trest postihol aj jeho manžel Wu Šu-čen.
Aj jediná demokracia Blízkeho východu, ako sa zvykne označovať štát Izrael, má už za sebou finančný škandál prezidenta. V roku 1999 bol obvinený Ezer Weizman, že v rokoch 1985 až 1993, keď bol poslancom a ministrom, prijal od francúzskeho podnikateľa židovského pôvodu, Edouarda Saroussiho, 300 tisíc dolárov, čo nenahlásil finančnému úradu. Nikdy to nepoprel s tým, že väčšinu peňazí použil na liečbu svojho syna Saula postreleného egyptským ostreľovačom. Vyšetrovanie Generálnou prokuratúrou bolo pre nedostatok dôkazov zastavené, ale Weizman 13.7. 2000 na post prezidenta rezignoval.
Aj súčasný dlhodobý izraelský premiér Netanjahu je obvinený z viacerých prípadov korupcie.
Európa – Príslovie, že ryba smrdí od hlavy vrchovato naplnil ruský prezident Boris Jeľcin. Začalo to obrovským rozkrádaním prostriedkov na rekonštrukciu Kremľa, čo vyšetrovala aj švajčiarska prokuratúra (kauza Mabatex). V roku 1999 začali britské, ruské a americké úrady vyšetrovať dcéru Borisa Jeľcina Tatianu (hlavu tzv. Rodiny okolo Jeľcina) a štyroch obchodných partnerov pre prepieranie peňazí prostredníctvom známeho mafiánskeho bossa Mogileviča v rámci škandálu s Bank of New York. Minister financií USA Robert Rubin povedal pre New York Times, že pôžička vo výške 4,8 milióna dolárov, ktorú Medzinárodný menový fond rozšíril na Rusko 14. augusta 1998, „bola zrejme minutá nesprávne. Presnejšie povedané, spreneverili ju Jeľcinove kruhy“.
Alija Izetbegovič sa stal prvým prezidentom Bosny a Hercegoviny. V médiách sa objavili správy, že jeho syn využil vojnový chaos tých rokov, aby sa pridal k mafiánskym štruktúram v Sarajeve, či ich dokonca sám tvoril. Nikdy to však nebolo vyšetrené.
Vyšetrovateľov, ktorí pracovali na podozrení, že syn tureckého prezidenta Erdogana spolupracoval s teroristami Islamského štátu na pašovaní nafty do Turecka, nechal ten istý prezident Erdogan vyhnať zo štátnej služby. Jeho syn obvnenia popiera.
Obdobné podozrenie poznáme aj u nás v prípade prezidenta Michala Kováča. Jeho syn Michal Kováč ml. so spoločníkmi robili údajne podozrivé obchody. Aj v parlamente odznelo, že jeden z týchto obchodov bol navrhnutý Technopolu, pričom bol zamietnutý ako nezákonný. Krátko na to došlo k devalvácii koruny a Technopol mal preto veľké straty. Na ich vyrovnanie potrebovali čo najskôr peniaze z federálnych fondov. O pomoc požiadali predsedu Federálneho zhromaždenia Michala Kováča st. Ten navštívil generálneho riaditeľa Technopolu a dohodli, že za prenos týchto prostriedkov Technopol urobí obchod s jeho synom podľa pravidiel určovaných jeho synom. Keď sa ukázalo, že išlo o medzinárodný podvod a začalo vyšetrovanie, zastavila ho amnestia Kováča-otca.
Na Okresnom súde Bratislava IV bol vedený súdny spor, v ktorom dvojica dôchodcov z východného Slovenska žalovala prezidenta Kováča, že spreneveril 250.000,- DM po ich príbuznom v Nemecku.
Ale ani v ďaleko počestnejších krajinách tzv. stabilnej demokracie nevolia vždy toho pravého. V roku 2011 uverejnil nemecký Bild, že prezident Christian Wulff prijal ešte ako dolnosaský ministerský predseda podozrivé výhody od bohatých finančníkov. Wulff na to vyhlásil „vojnu medzi prezidentom a vydavateľstvom Springer až do konca funkčného obdobia“ netušiac, že to bude znamenať rázne ukončenie jeho prezidentstva. Médiá totiž prišli s ďalšími odhaleniami, ktoré zhrnuli v Sűddeutsche Zeitung slovami: „Miluje luxus a chce v ňom žiť. Ale to sa nezlučuje s politickou službou. Tento muž sa nikdy nemal stať prezidentom!“
A to najhoršie...
Po výpočte všetkých predošlých pochybení by sa zdalo, že krvavé zločiny prezidentov budú tvoriť len zlomok tejto štúdie. Opak je pravdou, toho najhoršieho sa dopúšťali toľkí prezidenti na celom svete, že tu ani nie je miesto všetkých ich spomenúť. Napríklad stredoázijské republiky sú známe svojimi brutálnymi represiami voči intelektuálom a opozícii obecne. Nie je ničím výnimočným zavrieť človeka od betónovej kobky s jediným horným otvorom, kde sa nedá postaviť a kde ho nechajú za živa hniť bez svetla, stravy a vody. To je ale ešte málo proti iným prezidentským excesom. Tu sú len príklady tých, ktorých sme už spomenuli v súvislosti s obludnou korupciou:
Indonézsky prezident Suharto má podľa odhadov na svedomí odstránenie minimálne pol milióna nespokojencov, nepohodlných osôb, oponentov a kritikov. Podľa istého generála, ktorý bol Suhartovým blízkym človekom, pri krvavých zrážkach boli vyhladené celé dediny a mestečká, spolu asi tri milióny ľudí.
Peruánsky prezident Fujimori bol v apríli 2009 usvedčený z podielu na smrti 25 ľudí, ktorých v rokoch 1991 a 1992 zavraždili vládne eskadry smrti známe ako Grupo Colina. Bol odsúdený na 25 rokov väzenia, čo Fujimori označil za politické prenasledovanie.
Viac ako dvadsaťročná vláda filipínskeho prezidenta Marcosa skončila revolúciou, keď vyšla najavo jej účasť na vražde opozičného lídra Benigna Aquina.
Charles Taylor bol v apríli 2012 odsúdený medzinárodným tribunálom v Haagu za jedenásť rôznych obvinení vrátane teroru, vrážd a znásilnenia, ktorých sa dopustil vo funkcii prezidenta Libérie. Pri čítaní rozsudku na 50 rokov väzenia predsedajúci sudca Richard Lussick uviedol: „Obžalovaný bol usvedčený z tých najodpornejších a najbrutálnejších zločinov v ľudskej histórii.“
Toho tromfol snáď len ugandský prezident Idi Amin, ktoré svoje obete aj jedol.
V Haagu skončil aj srbský prezident Slobodan Miloševič, ktorý ale vo väzení zomrel skôr, než sa podarilo preukázať, že by sa nejakého zločinu naozaj dopustil. Faktom ale je, že vo svojej funkcii sa stal protiústavne faktickým diktátorom a jeho samovládie spustilo celú sériu vojnových zločinov.
Zločiny podobného diktátorského režimu bieloruského prezidenta Lukašenka ešte len čakajú na vyšetrenie.
Zverstvá diktátorského režimu čílskeho prezidenta Pinocheta neboli nikdy vyšetrené, hoci bol v domácom väzení vo Veľkej Británii a súd mu reálne hrozil. Veľmi sa však za neho ostentatívne prihovárala bývalá britská premiérka Margaret Thatcherová, pretože pomohol logisticky v jej vojne proti Argentíne o Malvínske ostrovy.
Ukrajinský prezident Leonid Kučma bol okrem iného vo svete označovaný sa iniciátora vraždy novinára Gongadzeho, ktorý jeho režim kritizoval. Tento zločin nebol dodnes objasnený.
Gruzínsko malo smolu v prvom a nateraz aj poslednom prezidentovi. Tým prvým bol disidentský spisovateľ Zvjad Gamsachurdia, ktorý v tejto funkcii celkom zlyhal a jeho snaha o sústredenie až diktátorskej osobnej moci ho izolovala, viedla k občianskej vojne a nakoniec po politickom páde opustený pácha samovraždu. Zatiaľ posledný, Mikheil Saakašvili založil svoju politiku na usmievavej tvári na Západ a otrčenie tej menej vábnej časti chrbta tým, kto si dovolili kritizovať jeho samoderžavie za pomoci brutálnej policajnej sily, ale hlavne tajných služieb. V súčasnosti sú viacerí jeho blízky spolupracovníci vyšetrovaní, súdení alebo na úteku.
Hneď dvaja prezidenti Južnej Kórei, Čon Doo-hwan a jeho nástupca Ro Tče-ua, boli odsúdení na smrť. Na rozkaz prvého armáda povraždila tisíce protestujúcich. Niekoľko tisíc úradníkov falošne obvinil z korupcie, vylúčil ich zo zamestnaní a dal skonfiškovať ich majetky. Zaviedol aj cenzúru tlače a tridsaťdvatisíc úradníkov, obchodníkov a učiteľov dal zatvoriť do táborov, kde sa museli zúčastniť na „prevýchove“. K poprave opozičného vodcu Kim Dae-junga v roku 1980 (v roku 2000 získal Nobelovu cena mieru) nedošlo iba vďaka silnému protestu Spojených štátov. Ten istý disident mu ale neskôr, ako nový prezident, udelil milosť?!
Proti Mengistu Hailé Mariam (Etiópia) a sedemdesiatim trom reprezentantom diktatúry sa v roku 1994 v Etiópii začal proces za zločiny proti ľudskosti. Išlo o zavraždeníie1823 osôb, vrátane cisára, a o zmiznutí 198 ľudí. Podľa obžaloby boli Mengistovi ľudia tiež zodpovední za smrť stotisíc ľudí v dôsledku násilného vysťahovania zo svojich oblastí. Roku 1997 bolo obžalovaných ďalších 5198 výkonných členov režimu. Mengistu Hailé Mariam sa ale trestu obávať nemusí, keďže žije v Zimbabwe pod ochranou prezidenta Mugabeho.
Hisséne Habré z Čadu je nazývaný aj africkým Pinochetom. Podľa komisie, ktorá vyšetrovala zločiny a nezákonnosti, ktorých sa dopustil počas vládnutia, má na svedomí zavraždenie asi štyridsaťtisíc ľudí z politických dôvodov. Počas jeho vlády bolo asi dvestotisíc ľudí mučených, najčastejšie spomedzi tých, ktorí nesúhlasili s jeho vládnutím. Za jeho čias sa tajná polícia dopustila mnohých zločinov proti ľudskosti vrátane mučenia napríklad vyhladovaním obeti až k smrti. Po zvrhnutí ho na základe medzinárodného zatykača zatkli v Senegale, no senegalská vláda ho odmietla vydať s odôvodnením, že Afričania majú byť súdení v Afrike. Podľa senegalskej vlády by čoskoro mal byť postavený pred súd.
Mám pokračovať ďalej? Výpočet prečinov a zločinov prezidentov je pridlhý a zdá sa, že aj nekonečný.
Tak teda monarchia?
Neobhajujem monarchov a netvrdím, že by netrpeli politickými i kriminálnymi zlyhaniami. Len dávam na úvahu:
Paradoxne platí porekadlo z čias komunistickej vlády, že kádre, ktoré ostávajú roky na rovnakom poste sa raz konečne nažerú a nehrozí každé štyri-päť rokov, že do funkcie príde ďalší finančný nenažranec. Monarchovia nie sú takí pažraví aj preto, že majú svoje isté a k veľkým peniazom štátu sa jednoducho nedostanú. Navyše ušetria obrovské peniaze na prezidentské voľby, nehovoriac o priam chorých nákladoch prezidentských kampaní, ktorým v megalománii vedú tie americké.
Nepotrebujú zbohatnúť za pár rokov, pretože sú doživotní.
Nerobia nám všetkým toľko hanby, lebo majú tzv. kinderštube, teda elementárnu výchovu a návyk k decentnému vystupovaniu, kým za prezidentov sa hlásia bývalí herci, tréneri futbalu, šoféri autobusov a ďalší exoti ako môžeme vidieť aj u nás.
Ja len toľko.
Gustáv Murín
Publikované pôvodne v časopise Zem a vek.
