Najúspešnejší export Američanov za posledných 50 rokov je - vojna. Od skončenia 2. svetovej vojny vedú USA ďalšie vojny prakticky nepretržite. V knihe "Kronika agresívneho národa" (Brána, 2004), autoriek N. Schleyovej a S. Busseovej, sú opísané tieto: Kórea (4,5 mil. obetí), Irán (3 300), Guatemala (200 tis.), Libanon (90 tis.), Kongo (odhadom tisíc), Vietnam (1,7 mil.), Dominikánska republika (10 tis.), Chile (1 500), Nikaragua (50 tis.), Lýbia (bombardovanie Tripolisu a ďalších miest, počet obetí neznámy), Granada (do 100), Panama (do 1000), Vojna v Zálive (Kuvajt a Irak, 290 tis.), Somálsko (30 tis.), Bosna a Hercegovina (250 tis.), Haiti (počet obetí neznámy) a Kosovo (250 tis.). V súčasnosti sú to Afganistan (viac ako 20 tis.) a Irak (viac ako 60 tis. obetí).
Televízna stanica Discovery pripravila zaujímavú reportáž snímanú samotnými americkými vojakmi vyslanými v nedávnom období do Iraku. Odchádzajú nadšení, potom vidia prvé straty medzi vlastnými a aj utrpenie miestnych obyvateľov. Na záver (už doma v civile) jeden z nich konštatuje: "Aj tak na tom nakoniec najviac zarobí Haliburton, alebo tí, čo vyrábajú Humwee..." To druhé je obrnený transportér pechoty a to prvé firma blízka viceprezidentovi USA Dickovi Cheney-mu (viď. http://www.cbsnews.com/stories/2003/09/26/politics/main575356.shtml), ktorej akcie vďaka najväčšiemu kontraktu vo vojnou postihnutom Iraku získanom bez súťaže, stúpli za minulý rok o neuveriteľných 3281 % (viď. http://rawstory.com/news/2005/Cheneys_stock_options_rose_3281_last_1011.html). Ale napríklad aj firma Boeing dostala len na tzv. inteligentné bomby objednávku prekračujúcu miliardu dolárov (viď. SME, 10.9.2002). Takých firiem sú v USA stovky a zamestnávajú státisíce pracovníkov. A o to ide...
Koniec studenej vojny, koniec skvelých kšeftov
V knihe "Studená vojna" (M-Press, 1994) opisuje známy novinár G. Partos ako v roku 1960 prišiel niekto s poplašnou správou, že Sovieti majú tisíc balistických rakiet. Okamžite sa stala dôležitou otázkou práve prebiehajúcej prezidentskej kampane. Tá správa sa síce nikdy nepotvrdila (v skutočnosti mali menej ako polovicu tohto počtu), ale zato bola skvelou zámienkou na obrovské zbrojné kontrakty.
Svet svojho času obletela televízna reportáž, na ktorej sa zamestnanci americkej zbrojárskej firmy prizerajú slávnostnému odpáleniu rakety Pershing s atómovými hlavicami. Lenže skúška dopadla katastrofálne, raketa vybuchla krátko po štarte. Zábery na tváre zamestnancov odhalili šokujúci pohľad, oni plakali. Iste, plakali, že ďalšia nebezpečná zbraň Studenej vojny nefunguje a oni tak môžu prísť o prácu. Šokujúce, ale ľudské.
Toto všetko zánikom Studenej vojny v roku 1989 skončilo. A čo horšie, prezident Clinton logicky usúdil, že po rozpade Varšavskej zmluvy a ZSSR už USA nemajú nepriateľa, kvôli ktorému by bolo treba držať státisíce amerických vojakov na desiatkach základní po celom svete a preto sa ich rozhodol povolať domov. A aj doma navrhol zatvoriť desiatky nadbytočných vojenských základní. Keby si lepšie naštudoval dejiny, vedel by, čo ho čaká. Už generál Eisenhower pri odchode z prezidentskej funkcie v roku 1961 varoval svojich nasledovníkov pred mocou "vojensko-priemyselného komplexu". Clinton tak ohrozil kšefty veľkých zbrojárskych firiem, zamestnanosť státisícov nadbytočných vojakov, ale aj civilných zamestnancov a ich rodín, dokonca celých posádkových mestečiek. Tí všetci samozrejme vojnu nechcú, ale ak by sa nejaká vojnička niekde pekne ďaleko našla a dalo by sa na nej zarobiť...
Preto malo príliš veľa zainteresovaných záujem, aby Clinton svoje nápady exemplárne oľutoval. A načo atentát, keď ho rovnako dobre odrovná aférka so stážistkou? No a keď už nášmu prezidentskému fešákovi bolo naozaj zle, konečne si spomenul na osvedčený trik na odpútanie pozornosti - vojničku! Ako balónik skúsili nadhodiť bombardovanie Iraku, ale za ten nápad vtedy americkí študenti vernú Albrightovú vypískali. Tak si niekto spomenul na Kosovo. A potom už to šlo šupom - Clinton prestal mať čas vymýšľať, armáda si tam odskúšala nové zbrane, vyvetrali sklady so starými bombami, vojensko-priemyselný komplex dostal nové zákazky, vojaci zasa príplatky i vyznamenania a civilní zamestnanci neprišli o prácu. A o to ide...
A čo Gruzínci?
Spojenie Kosova s gruzínskym trápením je veľmi logické. Americké základne v západnej Európe sú veľmi nepopulárne. Netešia sa z nich Nemci, Taliani si užili frajerinky amerických letcov, ktorí súťažili kto podletí lanovku a náhodou to stálo niekoľko desiatok turistov životy. Ani v Japonsku nie je ich prítomnosť vítaná a pre škandály so znásilňovaním mladých Japoniek majú povestní Mariňáci zákaz opúšťať základne (viď. SME, 21.2.2008). Kosovo preto nielen pomohlo odpútať pozornosť od Clintonovej pikantnej aféry, ale vyriešilo aj tento problém. Ani v strednej a východnej Európe by nová americká základňa nevyvolala nadšenie. V Bulharsku len predbežné úvahy o takejto dohode vyvolali vlnu demonštrácií (viď. Hosp. nov., 28.4.2006). Aj preto došlo k bombardovaniu Kosova pod falošnou zámienkou "masakry" v Račaku, ktorú neskôr súdny proces odhalil ako zámerne zneužitú. Preto dostali Srbi neakceptovateľné ultimátum. A pod zámienkou zabránenia humanitárnej katastrofe spojenecké bombardovanie spôsobilo humanitárnu katastrofu v Kosove, na ktorú doplatili samotní Albánci. A aby to nebolo málo, lietadlá NATO pod vedením USAF vybombardovali aj ich utečeneckú kolónu. Následne boli porušené všetky medzinárodné pravidlá, aby vznikol pseudoútvar samostatného Kosova a v ňom - najväčšia základňa armády USA v Európe! Volá sa Bondsteel a len jej obvod meria približne desať kilometrov (viď. http://www.globalsecurity.org/military/ops/kosovo_maps_base.htm).
Ešte stále sa vám tu nezdá jasná podobnosť so súčasnou krízou okolo Gruzínska a jeho separatistických enkláv? Tak si to len zvážme. Zaútočiť biednymi gruzínskymi silami na Južné Osetsko a Abcházsko pod kontrolou oficiálnych mierových rusko-gruzínskych síl by mohol len šialenec. A Saakašvili nie je blázon. Vie, že si s nimi neporadili, ani keď to boli ešte celkom osamotené rebelantské oblasti a gruzínska armáda bola ešte v plnej sile. Vie tiež, že ťahať tigra sa chvost sa nevypláca. Ibaže... ibaže by nás v tom podporil celosvetový krotiteľ - Američania! Potom áno, potom má tento presne na Olympijské hry predom načasovaný útok proti separatistom svoj skrytý zmysel. A to aj vtedy, keď je celkom proti logike Američanmi deklarovaných práv na sebaurčenie iných separatistov v zmienenom Kosove. Znásilňovať logiku, keď máte za chrbtom najsilnejšieho chalana na dvore sa vypláca. Prečo teda Gruzínci dopadli tak biedne? Pretože práve to Američanom poslúži lepšie...
Scenár je známy
Spomeňme si na prvú vojnu v Perzskom zálive. Dnes každý vie, že vtedy Saddám Hussajn napadol bezbranný Kuvajt. Ale málokto si už spomenie, že ten istý Saddám predtým na túto tému konzultoval Američanov. A ak by mu oni jasne povedali NIE, tak by si na takúto agresiu samozrejme netrúfol. Ale to Američania nepovedali a nechali krvavého Saddáma zaútočiť. Výsledok? Rozhorčenie svetovej verejnosti, protiútok spojeneckých síl na čele s USA, Saddámova porážka a hlavne - Kuvajťania, ktorí by sa inak americkému tútorstvu úspešne bránili, sú teraz radi, že si tam Američania urobili základne. Výborný kšeft urobili aj americké zbrojárske koncerny so samotnou 100-dňovou vojnou a ešte navyše získali na desaťročia zaručené lukratívne zákazky od púštnych štátikov, ktoré by v živote nepotrebovali ultramoderné stíhačky, či torpédoborce, nebyť toho vlastne zlatého Saddáma. Veď len rakety Patriot (ktoré mali zabrániť irackým raketám Scud terorizovať Izrael) sa tak stali zázrakom už takmer strateného biznisu. Ostali totiž ako nepodarok po Reaganovom pláne "Hviezdnych vojen" a skončením Studenej vojny boli celkom bez úžitku. A odrazu sa premenili na úžasný artikel, zbraň prinášajúcu spásu. A nevadilo ani to (či skôr sa o tom taktne mlčalo), že podľa správy skupiny výskumníkov Massachussetského Technologického Inštitútu narobili viac škody než úžitku. Tým, že zasahovali inak veľmi nepresné Scud-y priamo nad izraelskými mestami, dopadali hlavice zo zasiahnutých Scud-ov neomylne na tie mestá. O Patriot-y hneď prejavili záujem nielen bohaté krajiny v Zálive, ale najnovšie ich dostanú ako sladký cukrík za kontrakt na raketovú základňu u nich doma aj Poliaci. Vojna v Perzskom zálive sa ukázala ako úžasný biznis a navyše majú teraz USA celé miestne strategicky významné zásoby ropy pod svojou priamou vojenskou kontrolou...
Takto to dopadne aj s Gruzíncami. Američania im dali falošné nádeje, nechali ich vykúpať sa v krvi a teraz budú Gruzínci ešte radi, že sa u nich tí istí Američania usadia, vyzbroja im armádu (nechajú si to v konečnom dôsledku zaplatiť) a založia nový (pre nich) výhodný bod celosvetového napätia...
Prečo to robia?
Odpoveď by sme mohli nájsť aj v knihe G. Sorosa "Bublina americkej nadvlády" (Kalligram, 2004), kde sa hneď v úvode píše o "Projekte pre nové americké tisícročie". V ňom skupina vplyvných politikov (Dick Cheney, Donald Rumsfeld, Paul Wolfowitz a i.) v spojení s generálmi (Elliott Abrams) a hlásateľmi konca dejín (Francis Fukuyama) už v roku 1998 avizovala, čo si predstavujú pod budúcnosťou Ameriky. Hneď prvý bod znie:
"Musíme podstatne zvýšiť výdavky na obranu, ak máme dnes niesť globálnu zodpovednosť a zmodernizovať ozbrojené sily pre budúcnosť."
Soros to komentuje slovami: "Pred 11. septembrom (útok na Dvojičky v N.Y., pozn.aut.) bránili ideológom Projektu pre nové americké tisícročie v uskutočňovaní ich stratégie dva zretele. Po prvé, prezident Bush nastúpil do úradu bez jasného mandátu - zvolili ho za prezidenta jediným hlasom na Najvyššom súde. Po druhé, Amerika nemala jasne určeného nepriateľa, ktorý by oprávňoval dramaticky zvýšené vojenské výdavky."
Dnes už vieme, že 11. september dal Bushovi Jr. šancu, aby pod zástavou exaltovaného patriotizmu umlčal svojich kritikov a šokovanej americkej spoločnosti nastolil už teraz suverénne svoje plány. "Vojna s terorizmom" (obrovský podvod s jediným zrejmým výstupom v obmedzení ľudských práv vlastných občanov a získaní totálnej kontroly nad nimi vďaka extrémnym bezpečnostným opatreniam) na čas zamestnala "jastrabov" z "Projektu..." Väčšina z nich sa dostala s Bushom Jr. k moci, ale po rokoch predsa len zistili smutný fakt. Na nepriestrelných vestách a presvecovaní batožiny cestujúcim na letiskách sa nedá zarábať naozaj vo veľkom. Sú to oriešky pre pracovité veveričky, ale (priznajme si to) veľký kšeft to nie je. Zato postaviť zopár atómových ponoriek, desiatky strategických bombardérov a stovky ultra-moderných tankov - to už stojí za námahu. Len nájsť nepriateľa. A Rusi sú predsa taký osvedčený nepriateľ! To nie je môj objav. Všimol si to aj známy ekonomický analytik F. William Engdahl, ktorý v rozhovore (viď. http://freepage.twoday.net/stories/5167412/) dospel k názoru, že Washington sa snaží postaviť okolo Ruska novú "železnú oponu". A na to sa utrápené Gruzínsko hodí skvelo.
Niektorí americkí komentátori, ako napríklad Patrick J. Buchanan (politik, esejista a poradca troch amerických prezidentov - Nixona, Forda a Reagana) to vidia ešte ostrejšie a pozoruhodne jasnozrivo s ďalekosiahlymi závermi (viď. http://gustavmurin.webgarden.cz/).
Klamať sa oplatí
Podľa Center for Public Integrity a Fund for Independence in Journalism americký prezident Bush Jr. klamal o Iraku v priebehu dvoch rokov celkovo 259 krát, celá jeho vláda až 935 krát. To je iste dostatočný tréning, aby sa Riceová nehanbila prirovnať odrazenie gruzínskeho útoku na separatistov ruskou armádou k invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. Keďže Washington si tradične neláme hlavu s faktami, len pripomeňme, že v roku 1968 československá armáda nevtrhla na Podkarpatskú Rus, aby ju navrátila do Československa (a iste by sa medzi miestnym obyvateľmi našli takí, čo by to privítali). A vojská piatich "spriatelených" armád prišli založiť u nás stále základne, kým Rusi v Gruzínsku nič také nedeklarovali. Zato USA už prisľúbilo znovuvyzbrojiť gruzínsku armádu za jednu miliardu dolárov (vid´. Slov. rozhlas, 3.9.2008). A o to ide...
Američania sa od 2. svetovej vojny angažovali doteraz v 19-tich vojnách s približne 7,5 miliónmi obetí. Sú krvilačný národ? Ale to snáď nie! Máme všetci len tú smolu, že tieto vojny a vojničky sa väčšiny obyvateľov Spojených štátov osobne nedotýkajú. A na diaľku je to biznis ako každý iný. Ako povedal John Kenneth Galbraith (viď. kniha "Studená vojna"):
"Vojensko-priemyselný komplex si v Spojených štátoch vytvoril vlastný mocenský vplyv. Sám rozhodoval, aké zbrane a v akom množstve by sa mali vyrábať. Mal vplyv v Kongrese, ktorý rozhoduje o prideľovaní peňazí na výrobu zbraní a má ho aj teraz, hoci sa studená vojna už skončila."
S ročným rozpočtom 420 miliárd dolárov sú výdavky USA takmer rovnaké súčtu rozpočtov armád celého zvyšku sveta (J. Mesík - Limity militarizmu, Domino fórum č.22/2005). Preto nás iste neprekvapí, že obaja súčasní kandidáti na amerického prezidenta presadzujú zvýšenie výdavkov na armádu. A veliteľ amerických síl v Európe už na začiatku roku v zabudnuteľnej správičke oznámil, že ich prítomnosť v Európe sa nielen nezníži, ale naopak posilní. Kvôli (vtedy ešte len veľmi hypotetickému) ohrozeniu Európy zo strany Ruska. Aký jasnozrivý odhad!
Začalo to provokáciou s radarom v Čechách a raketovou základňou v Poľsku. Údajne proti Iránu, ktorý rakety takého doletu a ani účinné hlavice do nich nemá. Nehovoriac o tom, že nemá prečo nimi plytvať na "ciele" kdesi v strednej, ale ani západnej Európe. Takže čistý bluf na podráždenie Ruska. To reagovalo veľkorysou ponukou spoločného radaru a raketovej základne v Ázerbájdžáne, čo má logiku, ale to Američania rýchlo zmietli zo stola. K tomu im ešte ministerka obrany ČR a bývalá neúspešná speváčka zanôtila "Radare, já ti tleskám..." (viď. http://www.lidovky.cz/tiskni.asp?r=ln_domov&c=A070604_182553_ln_domov_hlm) a absurdity slávili karneval. Ale to bol len prvý nástrel na terč, Gruzínsko je účinnejší nástroj.
Tak ako obetovali Kuvajt a využili krízu v Kosove, použijú USA aj Gruzínsko bez ohľadu na záujmy Gruzíncov, či Američanmi proklamované práva Kosovčanov (ale nie Osetíncov a Abcházov?) na sebaurčenie (viac na http://gustavmurin.webgarden.cz/). Už teraz sa im tento ťah skvelo vracia - s Poliakmi sa nevedeli o raketovej základni dohodnúť dlhých 18 mesiacov. Po prepuknutí gruzínskej krízy odrazu našli spoločnú reč behom pár dní.
Aby nám bolo jasné - USA nepotrebujú skutočnú vojnu z Ruskom, ale domnelého nepriateľa takých rozmerov, aby sa ospravedlnili nákupy zbraní za miliardy. Ide o stále napätie, ktoré by ospravedlnilo masívne zbrojenie, nové zákazky a teda aj zisky tam, kde je americký export najúspešnejší - zbrane. A to v dobe, keď hroziaca recesia celej ekonomiky už vyľudňuje hlavne priemyselné americké mestá v Ohiu, na čele s Detroitom (America´s Fastes-Dying Cities, Joshua Zumbrun, http://www.forbes.com/business/2008/08/04/economy-ohio-michigan) Je to logické, veď ich automobilový priemysel krachuje, zmeškali celý biznis s mobilmi, spotrebnou elektronikou ich zaplavuje juhovýchodná Ázia, filmový priemysel je už v rukách Japoncov a polovicu spotrebného tovaru na americký domáci trh dodáva Čína. S Ruskom také silné obchodné väzby, a teda ani závislosti, nemajú. To sa teda ľahko provokuje.
Sú teda Američania notoricky militantný národ? Nemyslím si to. Len bránia svoje vlastné záujmy. A na rozdiel od pôvodnej Monroeovej doktríny sú ich záujmy vďaka globalizácii vlastne dnes už všade. Preto sa tieto ich kroky v Európe týkajú v konečnom dôsledku aj nás. Americké lode už vstúpili do gruzínskych prístavov. Rusi na to reagovali prípravou svojich námorných manévrov pri pobreží spriatelenej Venezuely. Takže namiesto "kubánskej krízy" to bude "venezuelská"? To neviem, ale mne z toho vychádza jedna dobrá rada - kupujte si kožuchy, ochladí sa, prituhne...
