V roku 2003 povedal 1. viceprezident PZ SR pplk. JUDr. Jaroslav Spišiak v rozhovore pre časopis Život: "Existuje hra na zákon. Tí, čo sú za jeho hranou, sú už na prvý pohľad podsvetím. V každom momente páchajú trestnú činnosť a tak žijú. Ale v podsvetí nemôžu existovať navždy. Keď nadobudnú určité majetky, potrebujú sa prepracovať na legálnu časť hrany, aby si ich mohli užiť. Ich prvoradým cieľom je preniknúť do oficiálnych štruktúr a zabezpečiť si beztrestnosť."
Pre ten istý časopis povedal investigatívny novinár Ján Pasiar: "Biele goliere budú mať množstvo ´čistých´ eseročiek, v ktorých bude pracovať 98 percent slušných ľudí, a medzi nich schovajú tie dve percentá vagabundov a nájomných vrahov." A aby nám bolo jasné, o koho ide, dodal: "Traja najznámejší súčasní bossovia sú už tak vysoko, že ak nedôjde k zmene legislatívy, ktorá bude vychádzať aj z nejakých daňových záležitostí, nik im nikdy na nič nepríde". No a aby k takej zmene nedošlo, na to sú tu určití politici, ktorí za štedré sponzorské a udržanie sa pri moci urobia čokoľvek. Tak sa na čelo peletónu politikov, ktorí budú v slovenských médiách už asi navždy symbolizovať prepojenie štátu a podsvetia preboxoval Len On, len ten jeden, Super-Slovák, babkami-demokratkami nekriticky milovaný a kritikmi nenávidený - Vladimír Mečiar.
O jeho vplyve na bezpečnostnú situáciu krajiny a o tom, ako sa ním autoritársky vedená HZDS stala cez niektorých členov (viď. médiami uvádzaní Poór, Vicen, Rezeš, Ducký, Lexa a ďalší) spojivom politiky a zločinu, som už písal v knihe Mafia v Bratislave. Tak poďme ďalej, pozrime sa, ako sa má dnes tento osamelý bežec, ktorý takmer všetkých spolupracovníkov a spolustranníkov po ceste postrácal, či jednoducho hodil cez palubu. Stačí pozornejšie čítať, tu je výber z mojej najnovšej knihy Mafia na Slovensku.
A to, prosím pekne, necitujeme všetky správy z bežne dostupnej tlače, nehovoriac o kauzách, ktoré sa novinári nedozvedeli. Môžeme len odhadovať, že nás to od takmer skrachovaného VSŽ cez skrachovaný Hydrostav a iné vytunelované podniky Mečiarom ospievanej "novej kapitálotvornej vrstvy" spoločnosti až po rôzne podniky a zamestnania jeho detí stálo pekných pár miliárd. Len On sám prešiel pozoruhodným prerodom od malej Korzičky k luxusu nevídanému, ktorý ho v prípade záhadných "majetkových práv" po prvý krát priamo spája s podsvetím. To len jeho poslední verní nevidia a nepočujú a len volajú: "Majetkové práva pani Mečiarovej sú majetkové práva pani Mečiarovej. Prečo by to mala vysvetľovať alebo prečo by to mal vysvetľovať pán Mečiar?" Tie rozkradnuté a vytunelované peniaze dnes chýbajú v školstve, vede či zdravotníctve, ktoré živoria. Chýbajú nám všetkým. Máte pocit, že by niekto, kto spustil túto lavínu rozkrádania nášho spoločného majetku, mal chodiť po kanáloch? Hanbiť sa, kajať alebo snáď odprosiť, keď už nie za to rovno pykať? Tu je jeho odpoveď z júla 2009:
"Nežartujte. HZDS bude tvoriť budúcu vládu ako jedna z rozhodujúcich strán."
Kde berie tú zdanlivo neodôvodnenú trúfalosť? No, na to je zaujímavá, hoci zatiaľ hypotetická, odpoveď.
O dobrých chlapcoch
De Gaulle raz povedal, že politika je umenie možného. Na Slovensku sme svedkami aj toho nemožného. Mikuláš Dzurinda sa dostal až na vrchol slovenskej politickej scény tým, že viedol politické zoskupenie, ktoré tvrdo kritizovalo kriminalizáciu politiky počas Mečiarovej vlády a sľúbilo voličom dôsledné vyšetrovanie najkrikľavejších káuz až po tresty. A zo začiatku, potom, čo boli dzurindovci zvolení a na osem rokov nahradili mečiarovskú kliku, to naozaj s Mečiarom vyzeralo vážne. Raz ho dokonca vytiahli kukláči z jeho vily a zaviezli rovno k vyšetrovateľovi. Lenže potom nastalo to nemožné. Ku koncu druhého volebného obdobia Dzurindova vláda visela na tichom handli s tým istým Mečiarom. Keďže Dzurindove metódy sa časom začali podobať na tie mečiarovské (teda určite v rámci strany a aj jeho útoky na novinárov), prišiel o viacerých poslaneckých odídencov. A potom sa stala tá neuveriteľnosť - Mečiar mu vypomohol dvomi svojimi najvernejšími poslancami! Oni naozaj poslušne ohlásili prestup k Dzurindovi a pekne dvíhali ruky, keď bolo treba, tak ako sa to naučili v HZDS. Mečiar ich na oko preklial a tiež vypustil zopár balónikov o akomsi kupovaní poslancov. Ale to utíchlo a Dzurinda v pokoji dovládol. Niet sa preto, čo čudovať, že v ďalších voľbách v roku 2006 naisto počítal s koalíciou, kde už by bolo otvorene aj HZDS. Nedostal na to ale príležitosť, Mečiar si tľapol s Ficom.
Problém je v tom, že vďaka tejto Dzurindovej vďačnosti Mečiarovi, nemá Fico s kým iným zostaviť vládu. Ešte ani nezačala nová volebná kampaň a Dzurinda už vyhlásil, že so Smerom nebude nikdy spolupracovať. Po ňom to spapagájovalo KDH aj SMK. Okolo HZDS chodia zato po špičkách. A tak sme v patovej situácii. "Dobrí chlapci" držia tých zlých pekne nad vodou. Tak dokedy ešte?
