Už som tu písal, ako bude ťažké osláviť 20-te výročie Neholúcie, keď máme hneď tri vzájomne sa prudko neznášajúce skupiny pamätníkov . Už tradične je najviac počuť tých, čo majú najväčšie maslo na hlave. Volajme ich "nezmieriteľní pochovávači Budaja".
Ako to bolo
Aby sme boli aspoň trochu v obraze, len si stručne zrekapitulujme, že Jano Budaj bol kurič, ktorý komunistickému režimu na Slovensku najviac podkúril. Bol neúnavným bojovníkom proti režimu a zvolil na to pozoruhodne úspešnú taktiku polooficiálnej opozície cez ochranárske hnutie. On bol hlavným iniciátorom i mozgom tohto hnutia, iniciátorom i hlavným editorom slávnej publikácie "Bratislava nahlas". A tak sa celkom logicky stal tiež aj hlavným revolučným tribúnom novembrových udalostí.
Mal na to všetky predpoklady - bol charizmatický, mal pôsobivý hlas aj vystupovanie aj nepochybnú autoritu v podhubí disentu. A čiapku "budajku". Bol celkom logicky najvyšším predstaviteľom VPN-ky a v prvých týždňoch jej vládnutia zbožňovaným revolučným vodcom. Každý ho v sídle nestraníckej strany oslovoval "náš Janko" a jeho perspektívy sa zdali byť nebotyčné. Zbožňovali ho masy a obklopovali "verní" priatelia. Potiaľ všetko v poriadku.
V tých dňoch sa na múroch v starom meste Bratislavy objavil aj pozoruhodný nápis "Opitý mocou neriaď!". Nevylučujem, že to mohla by výtka smerom k Budajovi, lebo jeho moc bola vtedy skutočne neriadená. Zhodou okolností som bol v tých dňoch, týždňoch a mesiacoch dosť blízko, aby som videl, a zároveň s dostatočným odstupom, aby som si vedel všimnúť aj túto prvú puklinu v bezmedznej dôvere k revolučnému vedeniu. A potom, historici iste vypátrajú presný dátum, sa Jano Budaj odrazu rozpomenul, že moc, ktorú našiel na ulici je len veľmi dočasná a hlavne inštitucionálne neukotvená. Premyslel si teda správny krok, ale príliš si veril a šiel do toho na vlastnú päsť. Predsedom Slovenskej národnej rady bol vtedy kovaný komunista Rudolf Schuster. Budaj sa s ním akosi dohodol, že Schuster odstúpi a navrhne namiesto seba Budaja. V SNR už vtedy sedeli aj rýchlo-poslanci za VPN, zdal sa to byť ľahký manéver. Lenže zaúradovala hlúpa náhoda. V to ráno (ako hovoria legendy) bola pred SNR nejaká demonštrácia za slovenčinu a medzi národne cítiacimi babkami niekto rozšíril, že Budaj je maďarské meno a teda "odľud". Takto ho aj privítali. No a Schuster, ktorý šiel ráno do SNR zo sklonenou hlavou skončiť svoju predsednícku kariéru, hlavu zdvihol a dobre sa započúval. Pochopil, čo Budaj už vedel. Že totiž moc VPN-ky je iluzórna. A tak si Schuster dupol a neodstúpil. Budaja nepodporili ani poslanci za VPN, lebo ich naštvalo, že boli postavení pred hotovú vec. Budaj bol v úzkych a vymyslel šialený plán, ako poženie Schustera do televízie, ktorý sa tam zodpovie zo "zrady". Lenže to mu zatrhli jeho najbližší, ktorých tiež naštvala predstava, že vstupom do takejto funkcie by ich revolučná úloha skončila. Veď to boli politické podenky, medzi nimi sa do popredia tlačili hlavne Zajac, Šimečka, Gál, Tatár, Bútora a ďalší. A teraz by mali prísť o svoje ťažko vystrkané a vylakťované pozície revolučných verných? Sklamal ich, Janko, nevďačne sa zachoval. Do veľkej politiky už chcel utekať. A tak ho stiahli za nohu späť, medzi seba. Medzi "politikov vo svetroch". Budaj ešte zvolal podivuhodný míting pod názvom "Povedzme si pravdu", ale to už bola jeho posledná hviezdna chvíľa, aj to pochybná. Pravdu si už sprivatizovali iní...
Budaj musí odísť
Skončili revolučné dni a Budajovi sa nepodarilo preskočiť ten rozhodujúci krôčik od tribúnového rečníka po dobre zabetónovaného politika. Ešte nebol úplne na odstrel, ale už "schusterovci" zistili, že sa ho nemusia báť a jeho najbližším začalo svitať, že by ani nemuseli byť jeho najbližšími. Čo takto, zbaviť sa ho? Už opäť, ako toľkokrát v histórii, sa politickým zboristom zazdalo, že dokážu aj sami hrať prvé husle. A tak niekoľkí z tých, kto mohol za posledné revolučné týždne poklepávať Budaja po pleci a hovoriť mu "Janko", celkom bezbolestne uverili, že to zvládnu aj bez neho. Veď sa o to aj neskôr pokúsili a doviedli VPN-ku do politického bankrotu. Pravzorom politického katastrofióla bol Fedor Gál (ale o tom potom). Keby to skončilo len ich odchodom do zabudnutia, čert to ber. Ale oni priviedli na politickú scénu Frankeštajna, čo tu straší dodnes...
Ale nepredbiehajme. Zatiaľ tu máme "skupinku", ktorá bola od začiatku pri tom a skutočne veria, že už vedia všetko, aby si vystačili aj bez Budaja. Len zabudli na drobnosť. Oni boli predtým, boli vtedy a dodnes sú politické nuly. Príkladom je politická pseudo-kariéra Petra Zajaca v obskúrnej straničke OKS, dobrej len na intrigy (veď vďaka zákulisným manévrom sa aj tuším dva krát dostal do parlamentu, hoci ho tam nikto z občanov nikdy nezvolil). Budaj bol naopak rodený vodca, bol charizmatická osobnosť a mal schopnosť rozhodovať. To si zrejme mysleli, že nepotrebujú a hlavne, že nepotrebujú Budaja. Dobrý podnet sa našiel čoskoro. Opäť je to na historikoch a pamätníkoch vypátrať kedy a kde sa stalo, že Budaj pred niekým z Prahy povedal, že nevylučuje možnosť osamostatnenia Slovenska. Mohol to myslieť teoreticky, ale v Prahe to vzali pragmaticky. Takého Slováka nepotrebovali. Tak sa spojili dve sily. Najvyšší v Prahe a najbližší okolo Budaja. Spojkou bol Langoš. Vtedy už bol na Federálnom ministerstve vnútra a promptne sa postaral o vytiahnutie kompromitujúcich dokumentov na Budaja (mám vážne podozrenie, že neskôr si z toho urobil živnosť a na to aj doplatil). On, Jano Langoš, jeden z Budajových najbližších bol tým Brutom, čo vytiahol tú pravú dýku. Budaj sa na to chytil očkávateľným gestom, že sa pred súdom očistí a... Tak sa odstavujú nepohodlní od moci. Nikoho ten súd už nikdy nezaujímal. Ani nevieme ako dopadol. A hlavne, veď je to celé smiešne. Podobné "usvedčujúce" dokumenty sa našli aj na Havla a Walesu. Malá pomsta ŠtB, ktorá by ako pomsta nefungovala, keby to niekto nepotreboval a bezškrupulózne použil na malé, nízke, podrazácke ciele. Predstava o tom, že ŠtB by si vypestovala najúhlavnejšieho nepriateľa režimu a tak ho dôkladne zakonšpirovala, že by ho priviedla k zvrhnutiu režimu a sebazničeniu - veď je to absurdná bájka, ktorej by tak mohli uveriť akurát deti, aj to len kojenci. Alebo tí zo zlým svedomím. Napríklad "bývalý kamarát" Peter Tatár (Plus 7 dní č.40/2009): "Bol dobrý tribún, bol obdivovaný, ale keď mal zniesť zodpovednosť za podpis ŠtB a vyrovnať sa s pádom zo slávy, zlyhal. Snaží sa hodiť špinu na ľudí okolo seba a robí tak dodnes. Tým škodí novembru ´89, ktorý sme spolu organizovali, škodí svojim bývalým kamarátom, ktorí ho mali ešte aj po odhalení jeho slabosti radi, ale najmä škodí sám sebe..."
Keď toto čítam, ako keby som počul nejakého kovaného komunistu z 50-tych rokov hovoriť: "súdruh zlyhal... súdruha sme milovali, ale sebakritiku nepodal..." Neuveriteľné! Z úst Petra Tatára slová ako "odhalenie slabosti" a "škodí novembru" sú takou vrtuľou v zbierke schválností, že to môže prekonať len ďalší Budajov "bývalý kamarát" a totálny historický lunetik (o tom nabudúce, bude to zábava!) Fedor Gál týmito "usvedčujúcimi" slovami (Plus 7 dní č.45/2009): "Problém je inde - v lustráciách, ktorými Jano Budaj neprešiel. O tejto téme sa mi však fakt už nechce hovoriť."
No iste, hovoriť by znamenalo vysvetľovať a vysvetľovať by znamenalo priznať sa. Priznať sa k tomu, že ten kto chce psa biť, palicu si nájde. A táto bola teda pekne falošná!
P.S. Nie som z tých, ktorí by Jana Budaja nekriticky obdivovali. Veď aj preto, že som mal kritický pohľad, vyhol som sa VPN-kárskej kariére, hoci som bol opakovane oslovovaný, aby som sa pridal. Väčšinu z hlavných aktérov som poznal už roky z ochranárskych akcií. A Jana Budaja naozaj zblízka. Možno by ako politik aj tak zapadol. Ale keď máme to 20-te výročia, tak by som bol veľmi rád, keby mu jeho bývalí "verní" nenasadzovali sústavne psiu hlavu len preto, aby sa zbavili vlastného zlého svedomia. Takže po tých dvadsiatich rokoch som aj za to, aby sme si hoci aj bez mítingu konečne povedali pravdu.
