Superego podľa Freuda prahne po ideáloch a núti osobnosť snažiť sa ich dosiahnuť.
Aj sudca Štefan Harabin, ako dokazujú záľahy odkazov na jeho činy a výčiny v médiách, evidentne podlieha túžbe svojho superega po dokonalosti. Tak vznikol mýtus o tom, že je najúspešnejší a nejlepší trestný sudca. Ale sám nezvládnutím svojho superega tieto tvrdenia spochybňuje. Možno ide len o mýtus. A takto to vyzerá potom v skutočnosti:
Harabiniáda pokračuje a výčiny tohto najspolitizovanejšieho (a, žiaľ, aj najškandalóznejšieho) sudcu v dejinách Slovenska zjavne nemajú konca-kraja. Harabin žije v čierno-bielom svete. On je vždy ten dobrý, aj keď pácha zlo a uráža iných nevídaným a sudcu nedôstojným spôsobom, ale zlý je každý, kto ho ani len nemusí kritizovať, stačí len, keď spomenie Harabinove výčiny nehodné nielen sudcu najvyššieho súdu, ale ani toho najnižšieho. A takto to dopadá.
