V čase na prvý pohľad aktuálnejších tém, ako je kríza, či globálne oteplenie so závejmi snehu na uliciach, ľudia neprestávajú umierať. A niektorí dokonca tak, že sa celá spoločnosť zastaví v rozhorčenej polemike. Najnovšie sa tak stalo v Taliansku v prípade Eluany Englarovej, ktorej po 17 rokoch v kóme prestali so súhlasom rodiny a talianskeho Najvyššieho súdu podávať potravu. Do troch dní dodýchala (viac na http://www.sme.sk/c/4301593/eluana-ktora-rozdelila-taliansko-zomrela.html ).
Premiér Silvio Berlusconi vyhlásili, že je tým zabili http://www.webnoviny.sk/svet/clanok/31167/Eluana-Englarova-bola-zabita-tvrdi-Berlusconi.html ) , ale on už toho potáral viac. Zaujalo ma to, lebo som o tom napísal celú kapitolu v mojej knihe "Tak ako bohovia" (viď http://gustavmurin.webgarden.cz/tak-ako-bohovia ). Musel som k tomu naštudovať celý rad prípadov z histórie, vypočul som viacerých svedkov takéhoto utrpenia a získal aj príslušné dokumenty z Holandska, kde bola po prvý krát na svete eutanázia zavedená legálne. Tu je výber z toho, čo som sa o "dobrej smrti" dozvedel.
Eluana nebola prvá
Rozhodnúť ani v prípade takej dlhej kómy, ako u Eluany, nebolo jednoduché.
Futbalový fanúšik Andrew Devin, ktorý prežil známu tragédiu na štadióne v Sheffielde, sa po ôsmich rokoch prebral z kómy. Reagoval však len prostredníctvom zmyslového príkazu jedným stlačením, ktoré znamenalo áno a dvoma, ktoré značili nie.
V roku 1993 zomrel iný účastník tragédie v Sheffielde, Tony Bland, ktorý tiež vyviazol len vo vegetatívnom stave. Jeho rodina s podporou Snemovne lordov rozhodla o odpojení prístrojov, ktoré ho udržiavali pri živote. Devinov prípad opäť rozhýbal delikátnu otázku diagnózy "trvalý vegetatívny stav" i požiadavku prívržencov "práva na smrť". Najmä, keď sú známe aj iné prípady (černošský tínedžer Geoffrey Applassany, ktorý po ťažkom zranení hlavy a dvoch rokoch vegetatívneho stavu komunikuje s okolím pomocou počítača) vrátane "zázraku milénia", kedy sa 42-ročná Indiánka Patricia White Bull prebrala náhle v čase Vianoc po šestnástich rokoch kómy. Jej ošetrujúci lekár Elliot Marcus však úprimne povedal: "Neviem vám na to dať žiadne lekárske vysvetlenie."
Bezsenné noci plné výkrikov
Máme však aj zdanlivo jasnejšie prípady:
"... svokra iba ležala na posteli. Už nemala mozog v poriadku, a tak robila podivné veci. Nedokázala ani rozprávať. Z úst jej vychádzali iba neartikulované zvuky. Neviem, ako to nazvať, revala ako zviera. Bolo to strašné, ako ležala s perinou na hlave, nohy holé. Mávala kŕče a často padala z postele. Svokor robil, čo mohol, ale niekedy stratil nervy a triasol ňou: ´Prestaň, lebo ťa zabijem!´ ... V noci búchala svokra do stien, kričala. Nevedeli sme, či ju niečo bolí... Žena preplakala celé noci a naše dieťa sa vyvíjalo v jej tele. Bál som sa, či bude v poriadku... Nakoniec svokor po známosti vybavil, aby svokru prijali do ústavu. Tam mala svoje miesto v posteli so sieťkou. Zomrela asi po roku pri raňajkách. Zrejme sa zadusila, pretože mala problémy s prehĺtaním." Toto je výpoveď muža, ktorý sa obáva, že rovnakým štádiom prejde jeho žena i dve dcéry. Ide totiž o dedičnú, zatiaľ nevyliečiteľnú Huntingtonovu chorobu.
Môj priateľ mi opisoval rovnaký prípad u svokry aj bez Huntingtonovej choroby. Na starobu jej prosto vynechal mozog, premenila sa na zvieratko. Rodinná tradícia velila dochovať ju doma, ale z domova sa stalo peklo. Človek, ktorý beznádejne trpí, nemá čas ani chuť na vďačnosť. Naopak, chce umrieť, ale jeho najbližší umelo predlžujú vzájomné utrpenie. Svokra, hoci len so zvyškami vedomia, bojovala za smrť. Odmietala stravu, bránila sa opatere. Tento nezmyselný súboj trval viac ako rok a ak by nakoniec konečne nezomrela, obeťou by sa stal jej vnuk, ktorého prospech nabral katastrofálnu krivku. Denne mal pred očami ukážku toho ako sa láska premieňa na tragédiu.
Moja známa opisovala prípad jej otca, ktorého s infarktom previezli do nemocnice. Keď tam prišla, lekári sa sťažovali, že hoci ho dostali z najhoršieho, nechce s nimi komunikovať. Dcéra zachráneného sa vôbec nečudovala. Vedela, že jej otec povedal matke, aby ho v prípade ohrozenia života určite nedala do nemocnice. Bol pripravený zomrieť prirodzenou smrťou a nemal chuť nechať sa ťahať z hrobu len preto, aby sa predĺžila doba čakania, ktoré aj tak raz skončí. To, že manželka nerešpektovala jeho želanie, považoval za porušenie jeho práva na dôstojnú smrť. A práve týmto výrazom sa už dostávame na prah témy zvanej Eutanázia, alebo tiež "dobrá smrť".
Dobrá smrť alebo vražda?
Takto nazval svoju polemickú úvahu slovenský spisovateľ a lekár Benjamín Tinák, ktorý porovnáva náš prístup s prístupom národov na nižšom stupni civilizácie: "Keď starý človek v mongolských stepiach zacítil, že život sa chýli ku koncu, odčlenil sa od rodiny a v stepi umrel. Supy ho roztrhali a vyniesli pod oblohu a tým aj na večnosť. V Afrike som získal skúsenosť, že smrti nechávajú voľný priebeh. Prijal som na oddelenie ťažko chorého človeka, ktorý bol zmierený so smrťou a do nemocnice sa dostal len preto, že rodina mu chcela zmierniť terminálne štádium života. Keď sa stav chorého náhle zhoršil, začal očividne umierať a my lekári z Európy sme ho obklopili prístrojmi a takmer do každého telesného otvoru sme mu strčili hadicu, Afričan z buša zalomil ruky a karhal nás: ´Čo to s mojím otcom stvárate, tak pekne, pokojne umiera a vy ho nenecháte bohumilo skonať!´
Ak lekár príbuzným povedal, že pacientovi niet pomoci, vzali ho domov, priniesli mu ´svätej´ vody, ktorá tu vyvierala pri každej osade, a doma v kruhu rodiny ho nechali umrieť.
V ktoromsi kmeni Eskimákov panovala tradícia, že keď otec alebo matka umierali, najstarší syn s najväčšou úctou priložil rodičovi na krk ruky, aby skrátil jeho utrpenie. Vedel, že ak jemu nadíde posledná hodina, od vlastného syna sa dočká tej istej láskavej služby."
To všetko nám autor opisuje len preto, aby hneď dodal, že v našej vyspelej civilizácii považuje všetky úvahy o eutanázii za neprípustné. Na záver dodáva: "Môjmu svedomiu sa prieči a poburuje ma, že vraždenie a asistovanie pri samovražde by mnohí aj u nás radi začlenili do výkonov bežnej lekárskej praxe. Neviem si predstaviť obludu v bielom plášti, v ktorej lekár bude krížený s katom."
K tej istej téme vyjadril v obsiahlom článku iný slovenský lekár a spisovateľ - Anton Rákay. Podrobne opisuje, ako sa medicína v praxi napriek všetkým vzletným slovám nakoniec k skrytej eutanázii uchyľuje. To autora vedie k chápavému postoju k tomuto riešeniu, pričom si na pomoc berie slová lekára-humanistu Axela Muntheho: "Mal som ako nestranný divák bezmocne a bezcitne asistovať pri poslednej nerovnej bitke, kým Smrť zlomyseľne predlžovala svoje ničivé dielo? Mal som odvracať tvár od očí, ktoré ma prosili o pomoc? Nebolo mojím poslaním pomôcť zomrieť tým, ktorým som nemohol pomôcť žiť?"
Japonská "dobrá smrť"
Tento príbeh mi pred svedkami vyrozprával japonský spisovateľ Takeaki Hori, keď som sa mu zveril so svojím profesionálnym i osobným zaujatím témou starnutia Je to príbeh jeho matky. Ako asi všetci vieme, Japonci sa dožívajú najdlhšieho priemerného veku na svete, čo u žien predstavuje v priemere až 81,8 rokov. Kým žila prevažná časť japonskej populácie na vidieku, mal sa o najstaršiu generáciu kto postarať. V takom meste ako Tokio sa však aj tento akt ľudskej spolupatričnosti musí organizovať, inštitucionalizovať. Tak sa Horiho nevládna matka ocitla na oddelení, ktoré by sme mohli nazvať aj "Oddelenie kontrolovaného umierania". Tu sa nelieči, ale čaká. Keďže vo veľkých nemocničných izbách je až niekoľko desiatok pacientiek upútaných na lôžko, všetko sa odbavuje podľa časového rozvrhu, nie podľa potrieb tej-ktorej starenky. Veď aj u nás poznáme problémy s nemocničnou opaterou tzv. "ležákov". Horiho matka pobudla na takomto oddelení nejaký čas, ale jednu noc odrazu pozbierala sily, zdvihla sa z lôžka a rozhodla sa odísť. Službukonajúca sestra sa ju pokúšala upokojiť, ale starenka trvala na tom, že ide domov a hneď. Už sa aj zbalila. Sestra si, bez toho aby upozornila lekára, privolala pomoc a s argumentom, že treba počkať na ráno a potom sa uvidí, starenku pripútali k lôžku. Tá sa bránila tak urputne a vytrvalo, že do rána si v snahe o vyslobodenie zlomila obe ruky i nohy. Keď konečne na druhý deň dorazili zalarmovaní príbuzní, starenka už nebola schopná komunikácie. Takto vegetovala na lôžku ešte asi rok. Potom si príslušný lekár zavolal Horiho a jeho brata a požiadal ich, aby spolu s celou rodinou rozhodli, či má takéto živorenie ich matky zmysel. Rodinná porada sa s ťažkým srdcom zhodla, že nemá. A o necelú hodinu potom, čo sa so starenkou rozlúčili, skonala. Nikto sa nepýtal ako a tiež to nikto nikde nezaznamenal ako eutanáziu. Totiž, kým svojpomocní filozofi filozofujú a špekulanti špekulujú, život i smrť idú svojou cestou.
Tým všetkým chcem povedať len to, že nie som naklonený farizejskému moralizovaniu a dogmatizmu, ktoré od nás chce len to jediné - aby si dotyčný moralizátor umyl ruky ako Pilát a nás donútil pasívne dúfať, že aj iní ukrižovaní po všetkom tom ignorantstve k ich bolesti a osudu akosi vstanú z mŕtvych...
P.S. Viac na túto tému nájdete o historických súdnych prípadoch i "anjeloch smrti (na http://gustavmurin.webgarden.cz/laska-az-po-jeho-hrob ) a legislatíve v Holandsku i USA na http://gustavmurin.webgarden.cz/posledne-veci-cloveka-v ).
