Motto: „O americkej demokracii môžeme hovoriť len v minulom čase, nie v súčasnosti – nie
je už viac realitou.“
bývalý prezident U.S.A. Jimmy Carter v rozhovore pre Huffington Post (3.8.2015).
Ak je koniec sveta lákavou témou laikov, tak koniec ľudských dejín zjavne fascinuje filozofov. Prvý s touto myšlienkou prišiel Hegel. Podľa neho koniec ľudských dejín nastáva vo vrcholnom momente víťazstva konečnej racionálnej formy spoločnosti. Takýto bod vraj nastal už v roku 1806 víťazstvom Napoleona nad pruskou monarchiou v bitke pri Jene, čím vraj zároveň dovŕšil víťazstvo ideálov Veľkej francúzskej revolúcie a priamej univerzalizácie štátu, stelesňujúceho princípy slobody a rovnosti. Bohvie, čo si o tom myslel sám Napoleon, keď na ideály Veľkej francúzskej revolúcie tak rýchlo zabudol. Faktom ostáva, že Hegelov pozorný čitateľ A. Kojéve v polovici 20. storočia tvrdil, že rok 1806 bol iba začiatkom konca ľudských dejín. K jeho dovŕšeniu vraj bola potrebná ešte ďalšia séria revolúcií, povstaní a dve svetové vojny, aby sa dielo realizácie základných princípov liberálneho demokratického štátu vytýčeného vo Francúzskej revolúcii dovŕšilo (od zrušenia otroctva, potom nevoľníctva, cez rozšírenie volebného práva na všetkých bez rozdielu pohlavia, majetku a farby pleti atď.). Za koniec konca ľudských dejín ohlásil druhý svetový mier a budúcnosť ľudstva malo symbolizovať vytvorenie Spoločného trhu EHS a súčasne odstrašujúca, patová pozícia vlastníkov atómového zničenia Zeme i seba. A potom prichádza F. Fukuyama s tvrdením, že konečného konca našich dejín sme sa dočkali skočením tretej svetovej (našťastie za studena vybojovanej) vojny.
Vo svojej eseji som upozorňoval, že toto „totálne víťazstvo“ demokracie je vo svete dočasné a tzv. „láska k diktatúre“, obľúbená ilúzia más, čoskoro zláka niektorých politikov k hľadaniu novej formy kontroly nad nami. Samozrejme, že som vtedy netušil ako rýchlo sa moje slová naplnia a že najväčšou hrozbou pre demokraciu v slobodnom svete sa stane „krajina príkladnej demokracie“ – Spojené štáty americké. Vďaka povestným útokom z 11. 9. s následkom pádu newyorských Dvojičiek a hlavne následne republikánmi vyfabrikovanej hystérii, ktorá vyústila do Patriot Act, je dnes hlavou tohto štátu tzv. imperiálny prezident, ktorý môže dekrétmi takmer čokoľvek, aj sám seba amnestovať, čo už je pozícia diktátora. Ale, aby sme boli korektní – diktátorské, či aspoň autoritárske režimy vzniknuté reverzným obratom z proklamovanej demokracie registrujeme súčasne už aj v Rusku, Číne a Turecku.
Láska k diktatúre
Tento pozoruhodný fenomén asi najvýstižnejšie pomenoval v našom knižnom rozhovore (viď kniha Trojhlas, vyd. Slovart, 2014) pán Milan Lasica: „Láska k diktatúre je asi normálnym pocitom radového občana, lebo on chce, aby bol poriadok. A ten poriadok si radový občan všade na svete predstavuje rovnako. Aby dostal kúpiť, čo treba, aby nemal zbytočné starosti, aby mal svoju prácu a dobre zaplatenú, aby bolo ticho, keď má byť ticho, ale aby veselo bolo na Silvestra, keď sa máme všetci veseliť, no a aby si nikto neotváral papuľu, lebo je to škodlivé a načo je to dobré? Aby nikto nemal prehnané nároky, aby sa uzemnili a pacifikovali tí, čo chcú niečo viac, než treba – pretože priemernému občanovi je jasné, čo treba. Aj jeho nároky sú jasné a v duchovnej sfére neveľké. Potom si predstavuje, že by v televízii nemali vysielať nič nemorálne a je jasné, čo považuje za nemorálne. Predstavuje si, že umenie má slúžiť na zábavu a veď keď ho šikovne rozplače, aj to je zábava. Hlavne by ho malo po celodennej práci rozptýliť a odviesť jeho myšlienky niekam – nikto nevie kam. Aby mohol ísť na druhý deň zase s úsmevom do práce... a od takýchto predstáv je pravda vždy len krôčik k tomu, aby sa zakázali niektoré knihy, aby sa prenasledovali niektoré rasy, aby sa nepripúšťali takzvané nesprávne názory. Takže sa dá povedať, aj keď to znie veľmi kruto, že v každom z nás je svojím spôsobom takáto túžba. Pravdaže väčšinou to zle dopadne, keď sa takéto túžby splnia, lebo sa obrátia práve proti týmto jednoduchým ľuďom. Týmito túžbami sa totiž oháňajú práve tí, čo sa vyhlasujú za najpovolanejších realizátorov. Však si zoberte Hitlera, alebo povedzme takého Stalina, aký to bol populárny človek a ako to dopadlo aj s tým jednoduchým občanom.“
Je pozoruhodné, ako sa v údajne najdemokratickejšej z demokratických krajín práve vďaka väčšine jednoduchých Američanov podarilo republikánskym jastrabom na čele s Bushom Jr., Cheneyom, Rumsfeldom a najnovšie McCainom presadiť alternatívu starých diktatúr. Karel Kryl to nazval (pravda s ohľadom na havlovskú verziu) – demokratúra. A aby sme sa neplietli – na oboch pobrežiach USA je tenká vrstva ľudí rozhľadených a v prospech demokracie zapálených. Ako sa píše v knihe Amerika proti svetu – v čom je iná a prečo ju nemajú radi (A. Kohut a Bruce Stokes, vyd. Slovart, 2006): „...Amerika nie je vo svojich názoroch jednotná: v liberálnejších štátoch na pobreží Tichého i Atlantického oceánu, kde majú prevahu prívrženci Demokratickej strany, sa väčšmi vyskytujú názory blízke európskemu priemeru, na rozdiel od prevažne konzervatívnych štátov v centrálnej a južnej časti USA, kde dominujú republikáni“. Tých rozhľadenejších však pravidelne valcujú spomínané masy rozptýlené na obrovských pláňach Stredo-Západu, kde žijú ľudia, ktorých naozaj nezaujíma komplikovanosť sveta za hranicami ich pozemku a ktorí vytrvalo volia ten „poriadok“. Po druhom zvolení Busha Jr. za prezidenta britský denník Daily Mirror napísal: „Ako môže byť 59 054 087 ľudí takých hlúpych?“ Len pripomeňme, že prvé zvolenie Busha Jr. vyvolalo podozrenie, že išlo o podvod s volebnými lístkami, ku ktorému mu napomohol jeho brat ako guvernér Floridy. A k druhému zvoleniu napomohlo zasa propagandistické využitie útoku na Dvojičky, čo „jednoduchého človeka“ ľahko dostane na vlastenecké frázy. Táto vedome nevedomá masa vedená republikánskymi dobrodruhmi a kšeftármi v prospech zbrojenia je pre svetovú demokraciu smrteľne nebezpečná. A ak aj by sa v tej mase prebudilo nejaké svedomie, americká elita ho ignoruje. Ako inak by tá istá kniha mohla citovať dlhodobé štúdie podľa ktorých: „Vyše tri štvrtiny Američanov si myslia, že Spojené štáty by sa mali deliť o vedúcu úlohu vo svete s inými krajinami. Američania teda rozhodne neprejavujú túžbu vybudovať americké impérium, a už vôbec nedávajú svojej vláde na to mandát.“ Toľko teória, ale keď Francúzsko odmietlo ísť do klamstvom ospravedlňovanej druhej okupácie Iraku, vo Washingtone boli masovo škrtané v reštauráciách z menu „francúzske zemiaky“ (pommes frites) a národ ovládol bojkot francúzskych vín??! To je zasa práca amerických médií, do ktorých smelo môžeme zaradiť aj Hollywood, ktorý tento národ krmí už desaťročia čírou svetovládnou propagandou. Výnimky sa netrpia. Toto si myslí o najnovších hollywoodskych filmoch o vojne v Iraku a Afganistane režisér Oliver Stone: „...poslúžili najmä na to, aby opísali hrdinstvo Američanov. Inak by na to nezohnali žiadne peniaze. Čo mi však na nich najviac prekáža, je, že v sebe nenesú žiadny morálny postoj. Vidíte len nejakých chlapíkov, ktorí si robia svoju robotu, robia si ju možno dobre. Ale akoby bolo jedno, či si ju robia v Texase, alebo v Afganistane, či Iraku. A to má potom aký zmysel? Veď čo je to za robotu? Vtrhol si do cudzích krajín, ubližoval si tam cudzím ľuďom – máš z toho dobrý pocit? Tieto filmy nevypovedajú o ničom, nezaznamenávajú žiadne dôsledky a sú teda úplne vzdialené od skutočnosti. Filmári sa k nej boja priblížiť, lebo tá skutočnosť je tvrdá.“
Už Lenin považoval film za významný propagandistický nástroj, Goebels to dotiahol ad absurdum, ale Hollywood ho aj v tom dokáže tromfnúť. Samozrejme, myslia to dobre...
Pred tými 22-timi rokmi som napísal: „Diktatúra nikdy vopred nehrozí a ani sa chorému organizmu spoločnosti nevnucuje inak ako spásonosný liek. Ľudia siahli po tomto lieku v histórii už tisíc krát. A siahnu znova.“ Tentoraz tú horkú medicínu servíruje svojim občanom mocenská skupinka v Bielom dome. Tu sú následky:
Neviditeľná „tvár nepriateľa“
Už sme zabudli, že po roku 1989 niekto múdry u nás varoval pred vytváraním „tváre nepriateľa“. Je to tisícročia starý trik. Potrebujete spacifikovať vlastné obyvateľstvo, dať do pevného chomúta vlastných občanov, vybrať si tromfovú kartu na univerzálnu likvidáciu každého vnútorného odporu voči vášmu osobnému režimu? Vytvorte im nepriateľa!
USA majú nepriateľov po ruke permanentne od skončenia Druhej svetovej vojny. Šéfovia vojensko-priemyselného komplexu (pred ktorých mocou varoval aj prezident Eisenhower) totiž zistili, že najefektívnejším vývozným artiklom USA je smrť. Ak totiž vytvoríte dostatočne hrozivý obraz nepriateľa (ako momentálne fabrikujú z Ruska), tak sa už nikto nebude pýtať, prečo treba vyrábať predražené zbrane a zaplavovať nimi svet. A tak sú USA už sedemdesiat rokov nastavené na vojnovú ekonomiku a len čo sa im jedna vojna minie, rýchlo zariadia inú. Je to nekonečný zoznam: Peru (1948), Portoriko (1950), Guatemala (1954, aj 1960 a 1966), Kórea (1950 – 1953, označovaná za „policajnú akciu“), Filipíny (1948 – 1953), Tchaj-wan (1954 – 1955), Libanon (1958, 1982 – 1983), Laos (1959), Kongo (1960 – 1964), Vietnam (1965 – 1973), Nikaragua (1972), Grenada (1983), Panama (1989), Afganistan (1979 – 1989, 2001 – 2014), Somálsko (1992 – 1994), Kosovo (1999), Irak (1991, 2003), Líbya (2011), Sýria (2011), nepriame intervencie v Dominikánskej republike (1965), Čile (1973), Bosne a Hercegovine (1992 – 1995), Haiti (1994), perspektívne Irán, Severná Kórea, Rusko...
Podľa knihy Války USA – Kronika agresivního národa autoriek Nicole Schleyovej a Sabine Busseovej (vyd. Brána, 2004) sa počet obetí týchto amerických „intervencií“ odhaduje na 8,449 miliónov zabitých prevažne civilistov.
Je priam neuveriteľné, že po dvoch storočiach takýchto krvavých výpadov do všetkých kútov sveta (prvý bol totiž už v rokoch 1805 – 1815 kvôli získaniu kontroly ópiového trhu východného Stredomoria) bola podľa výskumu German Marshall Fund v roku 2005 ešte stále väčšina Američanov presvedčená, že vojna je niekedy nevyhnutná na „dosiahnutie spravodlivosti“?! Akej spravodlivosti a koho spravodlivosti stovky a tisíce kilometrov od pobrežia ich krajiny??
Lenže, akokoľvek je americký národ zmilitarizovaný, predsa len môžu viacerí o účelnosti takéhoto „vývozu smrti“ pochybovať. A tiež časté menenie „tváre nepriateľa“ by mohlo vyvolať dojem, že Američanov už vo svete fakticky nikto nemá rád. Až prišiel spásny útok na Dvojičky a s ním aj iste spontánne (neobviňujme bushistov z vedomej geniality) riešenie, z ktorého vyrástla celá ideológia bushizmu.
„Vojna s terorizmom“ je pozoruhodný trik ako dostať príliš slobodných občanov pod totálnu kontrolu. A domnelý nepriateľ (všetci moslimovia, ale aj ktokoľvek iný, čo sa hodí) ani nemá veľa šancí vysvetliť, že nie je nepriateľ. Cieľ je prostý – hľadá sa nielen vonkajší, ale aj (ako to poznáme už od čias Stalina, aj svätej inkvizície) vnútorný nepriateľ. A všetci sú podozriví, vrátane kojencov! Zdá sa vám to absurdné? V apríli 2001 vo washingtonskom metre tajní policajti zatkli 12-ročné dievčatko za to, že vošlo do metra s hranolkami a jedlo ich. Privolaní uniformovaní policajti jej nasadili putá a donútili ju, aby im vydala šnúrky od topánok pre prípad, že by sa od hanby rozhodla na mieste obesiť. Vtedy tá absurdnosť vzbudila ešte pozornosť. Dnes je toto šikanovanie považované za samozrejmosť, priam vlasteneckú nevyhnutnosť!
Američania si ani nevšimli, ako sa nenápadne stali najsledovanejším a najkontrolovanejším národom na svete. Nastal éra „démonkracie“ – „nepriateľ“ (podľa ľubovoľnej definície republikánskych „jastrabov“) je všade a nikde. A preto sú podozriví všetci – dokonca aj vlastní občania a zahraniční spojenci. O odpočúvacích praktikách NSA vieme dosť hlavne vďaka hrdinstvu Edwarda Snowdena a Wikileaks. Málokto ale vie, že USA majú okrem NSA, CIA a FBI ešte do dvadsať iných tajných organizácií, ktoré sledujú konkrétne oblasti života vlastných aj cudzích občanov. A občas sa sledujú navzájom.
Výsledok je tristný:
tajné väznice CIA, kde vás môžu držať bez obvinenia, bez nároku na právnu ochranu (priam smiešna predstava!), bez vedomia rodiny, skrátka kde vás môžu nechať akokoľvek sa im zachce a keď zistia omyl, tak aj jednoducho„zmiznúť“ ako nepohodlného svedka ich zverstiev podľa vzoru Gestapa a KGB
mučenie nikdy neobvinených a teda nevinných potvrdené aj vyšetrovaním Kongresu a opakovane obhajované Bushom Jr. a spol.
voľná ruka agentov FBI pri zabíjaní vypočúvaných (podľa šetrenia The New York Times agenti FBI strieľali len na občanov USA v rokoch 1993 až 2011 celkovo 289 krát, 70-tich zabili, 80-tich zranili; a aj keď v jednom prípade uznali omyl, nikdy žiadny agent FBI nebol potrestaný); to je len kvapka oproti obecnému policajnému násiliu (zastrelili napríklad matku s dieťaťom na zadnom sedadle, ktorá omylom zablúdila k Bielemu domu) a ako hovorí Edward Snowden: „...policajní dôstojníci zabili viac Američanov ako terorizmus. A napriek tomu nás žiadajú vzdať sa svojich najposvätnejších práv z obavy, aby sme sa nestali obeťou teroru.“
v júni 2015 Najvyšší súd USA v rozhodnutí spísanom Samuelom Alitom zvrátil svoje predošlé rozhodnutia a vyhlásil, že polícia v USA môže vtrhnúť do akéhokoľvek obydlia bez povolenia príslušným súdom, či úradom; podľa jeho kolegýň Ruth Bader Ginsburg, Sonie Sotomayor a Eleny Kagan tak závažne porušil 4. Dodatok americkej Ústavy.
Neviditeľná „tvár nepriateľa“ sa tak nenápadne rozšírila z teroristov na kohokoľvek nepohodlného a preto podozrivého. Čo je proti tomu komunistická diktatúra?! Hoci na Stalina ešte nemajú, blížia sa dokonalosti ovládnutia más vlastných aj cudzích...
Tí, čo ešte odporujú demokratúre
Už v roku 1952 slávny americký politik a diplomat Adlai Stevenson povedal: „Tragédiou našich dní je atmosféra strachu a z nej rezultujúce represie, keď je sloboda myslenia obmedzovaná pod pláštikom patriotizmu.” Aké predvídavé slová pre dnešok, kedy slobodu myslenia Američanov obmedzila bushovská administratíva nebývalou hystériou falošného patriotizmu. Tá umožňuje každého kritika tohto režimu označiť za ne-amerického ako v najhorších časoch „Výboru pre ne-americkú činnosť“ senátora McCarthyho. Ale tých statočnejších to našťastie neodradilo.
V marci roku 2008 som pripomenul čitateľom obnoveného časopisu Domino tri „zabudnuteľné správičky“ – spojeneckí vojaci v Afganistane zastrelili pri prestrelke dve ženy a dve deti, k desaťtisícom civilných obetí v Iraku pribudlo desaťročné dievčatko zastrelené 13.3. americkými vojakmi severne od Bagdadu a najvyšší veliteľ USA na Blízkom východe, admirál William J. Fallon, odstúpil. Všetky tieto správy mali spoločného menovateľa menom George Bush Jr.. Toho Robert Redford v rozhovore (viď. slovenský Playboy č.11/2007) nazval: „...nenávistný, krátkozraký tyran, posadnutý mocou a ochotný dopúšťať sa zločinných chýb“. A dodal: „Pociťujem hnev a frustráciu nad stratou štátu, ako sme ho poznali predtým... Nebude ľahké odčiniť to, čo Amerike spôsobila táto vláda.“
Už v roku 2003 otvoreným listom rezignoval vedúci diplomat na Veľvyslanectve USA v Aténach, J. Brady Kiesling, na protest proti plánom napadnúť nelegitímne Irak. Z rovnakých dôvodov otvoreným listom odišla z diplomatických služieb aj prvá zástupkyňa americkej diplomatickej misie v Mongolsku Mary A. Wrightová.
Verejný protest vzniesla aj skupina 26-tich vysokopostavených amerických diplomatov a generálov. Medzi nimi aj Avis T. Bohlen, bývalý tajomník ministerstva zahraničných veci pre kontrolu zbrojenia a H. Allen Holmes, bývalý šéf špeciálnych operácií. „Raz sa budeme veľmi hanbiť za túto časť našich dejín,“ povedal pri tej príležitosti jeden z nich, Chas Freeman.
Proti americkej politike na Blízkom Východe otvoreným listom prezidentovi Bushovi protestovalo 183 blízkovýchodných expertov z amerických univerzít za podpory 409-tich zahraničných kolegov.
Na protest proti spôsobu akým bol okupovaný Bagdad s masívnym vykrádaním irackých múzeí americkými vojakmi odstúpili dvaja poradcovia prezidenta Busha, Martin Sullivan a Gary Vikan.
Otvoreným listom pani Laure Bushovej odmietla poetka Sharon Oldsová jej pozvanie v septembri 2007 na udeľovanie National Book Critics Circle Award a následné pozvanie do Bieleho domu, pretože: „Prvá dáma reprezentuje administratívu, ktorá okrem iného tajne unáša ľudí do iných krajín, aby ich tam mučila pre údajný náš záujem“.
V prípade admirála Williama J. Fallona si však po prvý krát trúfol vzdorovať bushizmu už aj jeden z najvyšších amerických veliteľov. Pozoruhodne veľa amerických diplomatov, vojakov a vládnych úradníkov malo odvahu odporovať tejto tristnej politike. A napriek tomu bol Bush Jr., vyliečený alkoholik, opäť zvolený za prezidenta masou „jednoduchých Američanov“! Nádeje teda tí druhí vkladali do ďalších prezidentských volieb s demokratickým kandidátom, ktorý prinesie svetu nekonfrontačnú politiku a prestane so samoúčelným štvaním. S veľkou pompou bol tak zvolený za prezidenta Barak Obama, vzápätí dekorovaný titulom nositeľa Nobelovej ceny za mier. Ale symbol bushizmu, väznica nikdy neodsúdených a ani neobvinených v Guantanáme, ďalej prekvitá. Tak načo bola obeť toľkých statočných Američanov? Načo boli ich protesty, keď ani demokrat Obama nedokáže pod tlakom vojensko-priemyselné komplexu splniť svoje sľuby?
Namiesto demokracie diktatúra boháčov
Bývalý prezident U.S.A. Jimmy Carter v rozhovore pre Huffington Post (3.8.2015) povedal, že bez ohľadu na to do akej miery boli USA diktatúrou v rokoch 1981 – 2002 (od Reagana po Busha Jr.), v roku 2015 je to ešte horšie. Komentoval tak dva federálne zákony odsúhlasené piatimi republikánskymi sudcami (Citizens United 2010 a McCutcheon 2014). Tieto dve historické rozhodnutie umožňujú neobmedzené tajné financovanie (vrátane zahraničných peňazí) amerických politických aj súdnych kampaní. Mimochodom, pravý opak snáh na Slovensku o transparentnosť financovania volebných kampaní. Huffington Post tieto zákony nazval dvomi najextrémnejšie pre-aristokratickými rozhodnutiami Federálneho najvyššieho súdu v dejinách krajiny vôbec. Výraz „aristokratický“ je adekvátny nášmu výrazu „oligarchický“. Carter k tomu dodáva: „Ohrozuje to podstatu toho, čo urobilo Ameriku veľkou krajinou v jej politickom systéme. Teraz je to len vec oligarchie s neobmedzenou politikou úplatkárstva ako podstatou pre získanie nominácie na prezidenta, alebo možnosti byť zvolený prezidentom. A to isté platí aj pre voľbu guvernérov, senátorov a členov Kongresu. Sme práve svedkami rozvracania nášho politického systému výmenným obchodom pre hlavných prispievateľov na takéto kampane, ktorí chcú a očakávajú, a niekedy dostanú, po voľbách výhody pre seba. V súčasnej dobe, demokrati a republikáni, v tomto neobmedzenom toku peňazí vidia veľké šance pre vlastné obohatenie. Niekto, kto je už v Kongrese, má teraz oveľa viac na predaj.“
Veď si len uvedomme koľko dnes stojí prezidentská kampaň a že Obama na svoje znovuzvolenie potreboval rekordnú, a pre iných nedostižnú, takmer miliardu dolárov! To nevybral z vlastného vrecka, ani sa mu na to nemali šancu poskladať voliči. To ktosi zaplatil. Ktosi, komu je jedno, či v Bielom dome vládne osol, alebo slon (symboly strán demokratov a republikánov). Veď zbrojiť sa neprestalo. A keď sa Obamov demokratický predchodca Clinton pokúsil zavrieť zbytočné zahraničné vojenské základne, obmedziť domáce a redukovať armádu, hneď mal na krku aféru s Lewinskou a hrozbu „impeachmentu“ (potupného zbavenia funkcie). Cukor aj bič na amerických prezidentov je pevne v rukách super-bohatej anonymnej špičky americkej spoločnosti. Ostatné je len „chlieb a hry“ podľa vzoru Rímskej ríše, ktorá svoje pôvodné republikánske zásady demokracie vymenila za diktatúru cisárstva.
Svoje sklamanie z Obamovej bezmocnosti vyslovil aj momentálne najprominentnejší kritik „bushizmu“ režisér Oliver Stone: „Zo Spojených štátov je krajina posadnutá národnou bezpečnosťou a všetko tomu podriaďuje.“ A aj keď nie sú krvilační republikáni momentálne pri moci, na festivale v Karlových Varoch povedal: „...americká vláda môže všetko – a ak sa rozhodne, že som nebezpečný, budem nebezpečný. Vyhlási ma za takého...“ Autor televízneho seriálu Nevypovedaná história Spojených štátov na otázku SME, ako strávi najbližší sviatok USA Deň nezávislosti, 4. júl, odpovedal: „Tým, že budem nažive. A dúfam, že to nebude vo väzení.“ A nám všetkým odkázal: „Stali ste sa ovcami, stali ste sa všetci Američanmi...“
Čo sa zmenilo?
Už spomínaná kniha Kohuta a Stokesa, založená na dlhodobých prieskumoch po celom svete, uvádza, že dva roky po vyhlásení „Vojny proti terorizmu“ sa „...prehlbuje priepasť, ktorá ich (USA) oddeľuje od starých spojencov. Naše zistenia obsahovali mnohé náznaky zhoršujúceho sa globálneho imidžu Ameriky. Najnepríjemnejší z nich bol zvrat v postojoch svetovej verejnosti k radovým Američanom... Výskum, ktorý sa uskutočnil po dobytí Bagdadu v roku 2003, ukázal, že v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi sa okruh ľudí s priaznivými názormi na Spojené štáty zmenšil takmer v každej krajine, kde boli k dispozícii porovnateľné údaje... Ako konštatoval The Economist, ´vlastnosti, ktoré vyniesli na povrch teroristické útoky, už boli prítomné aj predtým, ale Bushova administratíva ich zvýraznila. Výsledkom je, že po dvoch rokoch sa rozdiely medzi Amerikou a ostatnými krajinami ešte väčšmi prehĺbili´.“
To je teda pekný skok od slobodomyseľnej krajiny, ktorá priniesla svetu nielen Coca-Colu ale aj časopisy Playboy a Hustler, a od začiatku sa stavala za najväčšieho ochrancu základného ľudského práva na slobodu slova. A stačil jeden USA Patriot Act z roku 2001 podpísaný Bushom Jr. a Amerika sa stala obeťou vlastnej paranoje. Všimnite si, že jasný symbol útoku na Dvojičky, bol verejnosti úspešne zamlčaný. Kohut a Stokes konštatujú: „Prieskum zároveň predpovedal rastúce obavy z americkej sily a z jej použitia vo vojne proti terorizmu po jedenástom septembri. Lídri verejnej mienky, s ktorými sme robili rozhovor, konštatovali, že obyvatelia ich krajín súcitia s obeťami útokov al-Káidy, ale zároveň na naše prekvapenie signalizovali skrytú nevraživosť voči Amerike. Výrazná väčšina týchto respondentov považovala za ´dobré, že Američania pochopili, aké je byť zraniteľný´“.
V tom sa tí respondenti poriadne sekli. Bushisti predsa nechcú riešiť príčiny tohto útoku (desaťročia nespravodlivej politiky USA na Blízkom východe s následkom smrti a tráum státisícov Palestíncov), ale len jeho následky. Tak ešte znásobujú svoje krvavé hriechy a prenášajú teror na vlastné územie vlastnými silami. Je to teror „preventívnej ochrany“. Toto je spoločnosť vedome oficiálne vytváraného strachu, ktorým sú ovládaní všetci a všetko. Tak začína diktatúra. Dobrými predsavzatiami (zbavíme vás imperialistických záškodníkov, prípadne teroristov, prípadne...) a následným „dobrým terorom“. Lebo permanentného terorizovania obyvateľstva, na ktorý by sa Bin Ladin nezmohol ani v najodvážnejších snoch, sa dopúšťajú práve tí, ktorí nás pred ním vraj chránia. Sú ich desaťtisíce a nemajú nič spoločné s militantným islamom. Najagresívnejší z nich vyhľadávajú letiskové terminály, kde sa prezlečení za príslušníkov najpodivuhodnejších bezpečnostných služieb vyžívajú v terorizovaní nič netušiacich cestujúcich. Bin Ládin ich nemusel platiť. Platia si to terorizovaní občania sami.
Už spomínaná kniha Kohuta a Stokesa, na základe pre nich samých prekvapujúcich výskumov, konštatuje: „Vplyvné osobnosti z väčšiny oblastí sveta vyjadrili presvedčenie, že kľúčovou príčinou útokov z jedenásteho septembra bola politika Spojených štátov. Správa konštatuje, že ľudia vo väčšine regiónov síce podporujú boj proti terorizmu, mnohí však pokladajú reakciu Spojených štátov za prehnanú“.
Časopis Newsweek priniesol reportáž o tom, ako si proti-teroristickí kovboji, musia vymýšľať prípady terorizmu na letiskách a podozrivé osoby, aby dostali prémie. Prípadov masového šikanovania cestujúcich a aj ich vrážd je na samostatnú štúdiu.
Bushistom sa podarilo vytvoriť atmosféru vzájomného špehovania a mánie udaní.
Občania sú sledovaní aj cez sociálne siete, ako Yahoo, a to celkom otvorene.
V každom kúte USA boli zriadené maskované komandá SWAT podobné už vlastne „komandám smrti“ ultras z Nikaraguy, či Čile. Najskôr strieľajú, potom sa pýtajú. Len nedávno vyšlo najavo, že rôzne zložky americkej polície vyfasovali guľomety, granátomety, obrnené vozidlá a tanky! A tu je príklad, ako to dopadne:
Pri obyčajnej rodinnej hádke opitej speváčky Britney Spears, ktorá odišla po svojich a bez fyzického násilia, bolo povolaných šesť policajných vozov, dve ambulancie a jedno požiarne vozidlo. To nie je len nekonečná hlúposť, ale aj manifestácia sily, lebo každý kto má zbraň a vidí priveľa hollywoodskych filmov, si chce raz za čas vystreliť a každý, kto má požiarny rebrík sa rád pozrie do vašej spálne, či náhodou nepálite sviečku.
Orgazmický vrchol tohto auto-teroru dosiahli bushisti po bombovom útoku v Bostone, keď zaviedli bez súhlasu ústavných orgánov na území mesta fakticky Stanné právo. Jeho obeťou sa mohol stať ktokoľvek – zrušili celú dopravu, zakázali vychádzanie, umlčali komunikácie. A to všetko len krátko po tom, čo si prezident Obama dovolil zapochybovať, či USA naozaj potrebujú taký hypertrofovaný bezpečnostný aparát. Tak mu ukázali, akí sú užitoční...
Vodu káže, vínom sa nalieva
Ťažko by sme našli väčšie farizejstvo, než aké predviedol americký viceprezident Joe Biden, keď kritizoval legitímnu vládu Ukrajiny, že si dovolila demonštrantov z Euromajdanu vytláčať z blízkosti vládnych budov neozbrojenými policajtami. Tí tie budovy chránili doslova len vlastnými telami a nechali do seba kopať, mlátiť palicami, neskôr aj strieľať. To keď už iniciátori tejto ďalšej z „farebných revolúcií“ znervózneli, že by sa im ten komplot mohol aj nevydariť.
Pritom (ako uvádza už spomínaná kniha autoriek Nicole Schleyovej a Sabine Busseovej) vláda USA neváhala v roku 1992 v Los Angeles nasadiť ich Ľudové milície (nazývané Národná garda), navyše aj armádu a námornú pechotu s ostrou muníciou proti vlastným občanom! V operácii Garden Plot nasadili 11 000 ozbrojencov a v krvavých pouličných stretoch proti demonštrantom z nich 54 zabili, 2 383 zranili a 13 212 zatkli. To všetko začalo 3. marca 1991, keď za prekročenie rýchlosti černochom Rodney Kingom, dotyčného vyvlieklo 25 policajtov z auta a rovno na ulici ho ubili na smrť. Nepokoje prepukli až vtedy, keď štyroch najagresívnejších policajtov súd oslobodil.
K rozhorčeniu nielen čiernych občanov USA prispel náhodný amatérsky video-záznam. O takmer štvrťstoročie neskôr vďaka masovo rozšírenej záznamovej technike a internetu vidíme úmyselné zabitie neozbrojených černochov za bieleho dňa na ulici takmer každodenne. Stačí, aby sa k policajtovi obrátili chrbtom, či nebodaj dali na útek a priemerný americký policajt to nevie riešiť inak, než zabitím. Nedávne nepokoje vo Fergusone, ktoré prepukli z tohto dôvodu, potlačila krvavo tá istá Národná garda bezhlavou streľbou do davu demonštrantov.
Bieli protestujúci z hnutia „Occupy Wall Street“ mali to šťastie, že ich zo Zuccotti parku, kde mali stanovú základňu, len časť pozatýkali a zvyšok vyhnali. Také malé pripomenutie zásahu čínskych komunistov proti študentom na Námestí nebeského pokoja. Ideologicky to zdôvodnil Mitt Romney, republikánsky kandidát na prezidenta, ktorý protesty prirovnal k triednej vojne. A v podstate mal pravdu – bol to márny pokus utláčanej triedy aspoň sa ozvať proti zlovôli ľudí ako Romney.
Mimochodom, keď sa po roku na Euromajdan vrátili ľudia protestujúci proti fašizujúcej politike západom uznávaných a pretláčaných Porošenka s Jaceňukom (ten túžil zaviesť povinné prísahy vernosti pre celý národ!), protestujúcich rozohnali rovnaké ukrajinské bezpečnostné zložky, ako pri prvom Euromajdane, akurát že už ozbrojené. A organizátor protestu zmizol neznámo kam.
O tom pán Joe Biden už mlčí...
Demokracia alebo diktatúra?
Na slabosť demokracie upozornilo už združenie vedcov pod názvom Rímsky klub s ambíciou predvídať budúcnosť: „Staré demokracie fungovali celkom dobre viac než dvesto rokov... Demokracia (však) nie je všeliek. Nemôže zariadiť všetko a nie je si vedomá vlastných medzí. Týmto skutočnostiam musíme čeliť priamo, akokoľvek znejú svätokrádežne. Tak ako sa uplatňuje, nie je už demokracia dosť vhodná pre úlohy, ktoré pred ňou stoja... Rozpory medzi naliehavou potrebou nejako sa rozhodnúť a demokratickými postupmi, založenými na rozličných rozhovoroch, parlamentných diskusiách, verejných debatách, vyjednávaní s odbormi alebo s profesijnými organizáciami, sú stále zrejmejšie. Zjavná nevýhoda tohto postupu je v dosahovaní zhody...“
Keď také vážené spoločenstvo vedcov volá po diktatúre, je to povážlivé. Ale máme po ruke ukážku ich prezieravosti, veď v roku 2015 zaplavuje Európsku Úniu nebývalá vlna utečencov (najmä z krajín napadnutých pred časom USA) a kým sociálne i záchranné systémy Európy sú namáhané na krajnú medzu, európski politici nenachádzajú rázne riešenie, zaujatí nikam nevedúcimi mimoriadnymi summitmi.
Je teda nástup diktatúry (aj zoči voči takémuto nebezpečenstvu tichej okupácie Európy) nevyhnutný? Faktom je, že len radikáli majú riešenie vlny migrantov hneď po ruke a že im vyjadruje sympatie čím viac „jednoduchých ľudí“. Pred tými 22 rokmi som si dovolil zaprorokovať: „Pokrok sa deje skokom, progres sa koncentruje v zmenách. Obdobia medzi zmenami sú len technickým doťahovaním spoznaného. Je prispôsobovaním večnej hry ľudstva k novým rekvizitám a kostýmom. Nazvite demokraciu komédiou plnou úsmevov a irónie, diktatúru tragédiou plnou poznania. Zvlečte ich z kostýmov a odstráňte rekvizity. Na čiernou zamate pozadia a bez opony nerozoznáte storočie, nerozoznáte človeka dnešného a včerajšieho. Možno je to smutné, ale najviac sme v technike pokročili vďaka vojnám. Nie nadarmo už Gréci hovorievali, že vojna je otcom všetkého. Mier zužitkováva, čo obrovská energia pudu sebazáchovy splodila v neskutočnom úsilí mozgov a rúk. Znamená to, že sa aj vojna a mier musia nevyhnutne striedať? Znamená to, že si od súboja demokracie s diktatúrou nikdy neoddýchneme?“
Týmito otázkami som nevedomky nadviazal na úvahy obdivuhodného spisovateľa-historika Stefana Zweiga, ktorého v roku 1936 nastupujúci nacizmus primäl k napísaniu historickej alegórie, kde porovnáva oba systémy stelesnené vo fanaticky totalitnom Kalvínovi a zástancovi voľnomyšlienkárstva Castellovi, pod titulom Svedomie proti násiliu (vyšlo aj vo vyd. SSS, 2011). V závere tohto útleho, ale myšlienkami nabitého dielka, píše: „Ľudstvo musí vždy znovu vybojovať každý pokrok a znovu pochybovať o samozrejmom. Len čo sme začali chápať slobodu ako zvyk, a nie ako najsvätejšie vlastníctvo, vyklíči z temna pudov tajomná vôľa potlačiť ju: vždy keď sa ľudstvo pridlho a bezstarostne teší mieru, zmocní sa ho nebezpečná túžba opojiť sa silou a zločinecká rozkoš pachtiaca sa po vojne. Aby totiž vývin mohol doraziť na ceste k nepoznanému cieľu, urobia dejiny z času na čas nepochopiteľný obrat dozadu, pri ktorom sa rúcajú dedičné múry práve tak ako najpevnejšie hrádze a násypy za búrlivého príboja. V takých hrozných chvíľach sa zdá, že vývoj ľudstva speje späť ku krvavej zbesilosti hordy a otrockej poddajnosti stáda. Ale takisto, ako zákonite opadne voda po každej záplave, vo veľmi krátkom čase zostarnú a vychladnú všetky krutovlády a v čase, ktorý je im vymeraný, zaniknú všetky ideológie a ich dočasné víťazstvá: jedine idea duchovnej slobody, idea všetkých ideí, a preto nikým neporazená, sa večne vracia, pretože je večná...“
Napriek tejto optimistickej predpovedi zákonitého konca nacistického zbesneného režimu kryštalického zla, Stefan Zweig potvrdenie svojej zásadnej predpovede pre ľudstvo nevyčkal – spolu s manželkou vo februári roku 1942 spáchali samovraždu v brazílskom exile. Toho zla bolo na nich priveľa...
Čo nás čaká?
Veľa vzdelaných a premýšľavých Američanov sa sťažuje, že USA už nie je tou krajinou „amerického sna“, aká kedysi bola. Zobral im ju bushizmus. Kohut a Stokes vo svojej knihe konštatujú: „Výskum Eurobarometer uskutočnený v pätnástich krajinách Európskej únie v októbri 2003 ukázal, že ľudia pokladali Spojené štáty za rovnakú hrozbu pre svetový mier ako Irán. V štyroch krajinách – v Grécku, Španielsku, Fínsku a Švédsku – obyvatelia pokladali Spojené štáty za najväčšiu hrozbu pre stabilitu, dokonca väčšiu ako Irán a Severnú Kóreu. Ešte aj vo Veľkej Británii, ktorá je najspoľahlivejším spojencom Ameriky, pokladala Spojené štáty za nebezpečenstvo 55-percentná väčšina obyvateľstva.“
Figúrky slúžiace vojensko-priemyselnému komplexu USA na politickej scéne na čele s republikáni sa pokúšajú o umelú konfrontáciu s Ruskom. Bude teda tretia svetová vojna?
Silne o tom pochybujem. Verím, že ani najväčší štváči USA v skutočnosti nechcú veľkú vojnu, ktorá by zasiahla aj ich vlastnú krajinu. Vyvolávajú napätie, lebo chcú kšefty zo zbrojenia, ktoré sa im spätne vrátia vo financovaní ich štvavých politických kampaní. A chcú kontrolu obyvateľstva, aby tie kšefty nehatilo. Je to začarovaný kruh.
Politika bushizmu splodila Islamský štát, ktorý má náskok sympatií všetkých tých, ktorí sa na tú nespravodlivosť a klamstvo šírené bushistami už nemohli a nechceli pozerať. Ale bushisti to otočili vo svoj prospech, majú čím reálne strašiť. Pretože násilie plodí násilie a oni sami ako extrémisti vyvolali extrémnu, ľudsky neprijateľnú reakciu vo výčinoch a zločinoch proti ľudskosti Islamského štátu. Mimochodom, viete, že USA si vyhradili, že podobné zločiny ich vojakov nepodliehajú žiadnemu medzinárodnému právu? A na strašenie vlastného obyvateľstva a sveta majú v zálohe ešte Rusko, Irán a Severnú Kóreu...
Obamova administratíva sa snaží o korekcie – vycúvala z Afganistanu a Iraku, obmedzuje podporu fašizujúcej Ukrajine, dosiahla dohodu s Iránom, snaží sa nezapliesť znovu v Iraku aj Sýrii. Konečne prekonali schizmu s Kubou. Ale blížia sa nové voľby, kde demokrati nemajú silného kandidáta.
Budú nám USA teda tentoraz príkladom premeny najdemokratickejšej krajiny na diktatúru? Protiteroristické zákony s obľubou začali preberať aj iné západné štáty, medzi ktoré sa radíme už aj my. Ale kým v Veľkej Británii, ktorá sa chváli svojou až opičou láskou k USA, sú občania fakticky všade v meste sledovaní kamerami (viď čl. J. Oravca Krajina tisícich kamier, Z+V č.2/2014), u nás to demokracia ešte nevzdala. Vďaka podaniu na Ústavný súd poslancom Martinom Poliačikom bol už schválený zákon, zaväzujúci všetkých mobilných operátorov archivovať všetky naše hovory pol roka, vyhlásený za proti-ústavný. Že by sme mohli ísť Amerike pre zmenu my príkladom? Podľa uznávaného internetového časopisu Huffington Post (3.8.2015) by to vôbec nemal byť problém, veď podľa štúdie Testing Theories of American Politics autorov Martina Gilensa a Benjamina I. Pagea „Naše zistenia nasvedčujú, že v Spojených štátoch väčšina nevládne – aspoň nie v príčinnom zmysle skutočného určovania politických výsledkov.“
Obávam sa, že v USA by dnes žiadneho predstaviteľa Kongresu ani nenapadlo obracať sa na Ústavný súd vo veci špehovania a obmedzovania ľudských práv amerických občanov. Stačí, že sa ich pár pridalo k demonštrácii za novelu imigračného zákona, a osem tých kongresmanov za Demokratickú stranu šupli policajti do cely. To sa našťastie u nás ešte stále nestáva. Rovnako ako sa nestáva, že by policajt v panike začal za bieleho dňa z vlastnej profesijnej nemohúcnosti po niekom strieľať. Ale Amerika z nám už známych dôvodov ukrajuje z občianskych slobôd a práv. Ak to dosiahne mieru blízku k diktatúre, tak však skôr skrytú, technologickú. Nepôjde o diktatúru jednotlivca, ale skrytej vplyvovej skupiny. Nebudú sa pokúšať o cenzúru (hoci Patriotic Act jej prvky obsahuje a sú až absurdné – napríklad podľa nich by dnes nemohli vyjsť Havlove diela v zahraničí, lebo pochádzali z nepriateľskej krajiny), ale po vzoru knihy 1984 Orsona Wellsa cenzúru nahradia ohlušením más balastom informácií. A ak sa predsa len nejaká nebezpečná v tej záplave informačných prefabrikátov objaví, dajú jej nálepku konšpiračnej teórie. V čipovaní ľudí sa im otvárajú nové nevídané možnosti kontroly más. Majú ešte jednu výhodu – všade inde by takáto politika nekonečného zbrojenia jedného dňa skrachovala na nedostatok financií. USA sú unikátne tým, že každý rok krachujú, ale to je len kongresové divadielko, ktoré hravo vyriešia bez ohľadu na stranícku príslušnosť tým, že si ďalšie ničím, len naivnou vierou, kryté doláre jednoducho dotlačia.
Demokratúra na export
Globalizačná klika s centrálou vo Washingtone nechce byť sama. Tak ako Trockij hlásal nutnosť celosvetovej revolúcie, aj oni si v tichosti adaptovali stratégiu globalizácie, ktorá je však len skrytou amerikanizáciou. S ňu prichádzajú všetky excesy neoliberalizmu (ktorý má korene v ne-ekonomickej odnoži marxizmu leninizmu) ako je multikulturalizmus, feminizmus, likvidácia tradičnej rodiny (k tomu vyzýval už Engels), presadzovanie vyšších práv zločincom, než ich obetiam, zdôrazňovanie aberácie LGBT ako príkladu spoločnosti, väčších práv menšín (cez „pozitívnu diskrimináciu“) nad väčšinou a (už úplná absurdita) väčších práv zvierat nad ľuďmi. To všetko vynucované „politickou korektnosťou“, ktorá je v podstate skrytou cenzúrou porušujúcou základné ľudské právo na slobodu prejavu. Nuž, zacnelo sa svetovládcom po diktatúre, kedy by si svoje kšefty mohli robiť nehatene bez verejnej kritiky. Tá našla útočisko v poslednej bašte demokracie chudobných – na internete a ním šírených sociálnych sieťach. Oficiálnym printovým médiám totiž ľudia, aj vďaka tomu, prestali veriť. Preto tajné služby vymysleli celú ofenzívu nálepkovania „konšpiračných teórií“, „hoaxov“ a „fake-news“, pričom globalizačná klika sama ako prvá využíva všetky tieto prostriedky našej dezinformácie. Dezinformačné médiá tiež zakladajú a podporujú aj u nás cez úzku vrstvu slniečkárov (aktivisti), pravodvravkov (pseudo-novinári) a zaumných krasoduchov (hyper-angažovaných umelcov). Pani Iveta Radičová, ako dekanka Fakulty masmediálnej komunikácie StredoEurópskej univerzity, dokonca vyzvala k fyzickej likvidácii tých novinárov, ktorí by sa tejto dezinformačnej kampani chceli vzoprieť. Proti tomuto nátlaku vznikli spontánne alternatívne médiá podporované demokraticky samofinancovaním čitateľmi. Globalizačná klika umelo vyvolala návrat Studenej vojny. Tá prebieha aj u nás ako studená vojna médií. Výsledok zatiaľ nie je jasný.
Je to tak, demokracia nikdy nastálo nezvíťazí. Útechou ale je, ako potvrdzuje Zweig, že ani diktatúra. A ak ste nerušene dočítali až sem, je stále nádej...
Gustáv Murín
