O tom liste sa vedelo už desaťročia. Preto by len trochu znalého človeka nemalo jeho zverejnenie veľmi prekvapiť. Pozícia Karla Gotta bola po sovietskej okupácii jasná. Spokojne by sa uživil v nemecky hovoriacich krajinách, čo dokazuje dodnes. Mohol sa pokúsiť aj o širšiu medzinárodnú kariéru, veď mal skúsenosti z Las Vegas. Doma si na neho ŠtB založila spis a kvôli prípadnému vydieraniu neváhali ťahať informácie aj z jeho ošetrujúceho lekára. Mali to byť veľmi pikantné a kompromitujúce informácie, ale Gott sa aj po návrate správal v rámci možností nezávisle. Bol to on kto presadil na svojej platni texty vtedy dlhodobo zakázaného Jiřího Suchého a verejne sa k nemu prihlásil aj tým, že ten album nechal Suchým pokrstiť. Bol to on kto vrátil na televízne obrazovky Lasicu a Satinského, keď si ich zaprial v tradičnom silvestrovskom programe podľa scenára Jaroslava Dietla.
Po tom, čo ostal aj s bratmi Štaidlovými v Nemecku sa stal obeťou ŠtB-áckej perzekúcie ako každý iný utečenec. Nebrali žiadne ohľady - okrem zmieneného lekára vypočúvali aj jeho rodičov a asi dve desiatky priateľov a známych. Prehliadali dom jeho rodičov, aj jeho vlastný a zabavili, čo im prišlo pod ruku. Hrozilo mu prepadnutie majetku a obvyklé vymazanie celej jeho umeleckej práce z oficiálnych médií.
Za takej situácie je logické, že reagoval na Husákovu výzvu, aby sa vrátil. Husák mu určite nepísal, ale mohol mu cez naše Veľvyslanectvo v Berlíne naznačiť, že prípadný Gottov list by veci pomohol vyriešiť. V tom liste nie je, okrem pár vtedy bežných fráz, nič za čo by sa "Božský Kája" mal hanbiť. Ako suverén vo svojom obore, jednal suverénne a otvorene aj s Husákom. Píše jasne: "Instituce, které jsme potřebovali ke své činnosti, navodily atmosféru, ve které bylo nemožno cokoliv krásného vytvářet... Situace byla beznadějná a to mě vedlo k mému rozhodnutí, stejně jako oba moje autory." Nesľubuje nič, nezaväzuje sa k žiadnej nadpráci pre režim a už vôbec nie pre ŠtB, len žiada normálne podmienky na prácu. Tie nakoniec dostal, vrátil sa domov a neurobil nič, čím by sa verejne zaplietol s režimom akousi ideologickou nadprácou. To iní boli omnoho snaživejší.
Umelci a charakter?
Táto otázka by vydala za niekoľkozväzkové dielo. Koniec-koncov Johnson v knihe "Intelektuáli" podrobne opísal, ako sa umelci radi zaplietali s mocou.
Máme aj naše, slovenské príklady:
Dominik Tatarka, ktorý si žil dobre z privilégií angažovaného spisovateľa, sa spočiatku prejavoval ako agresívny boľševik, ktorý zmietol Matuškov koncept socialistického humanizmu a presadzoval ostro socialistický realizmus.
Stacho napísal báseň na Stalina.
Lajčiak písal prakticky len samé ospevovačky na komunizmus.
Mihálik zamenil kresťanské presvedčenie za komunistickú vieru (iste nie naopak).
Kot spísal narýchlo tiež narýchlo vydanú básnickú zbierku pochybnej úrovne a neuveriteľne "invenčného" názvu: "Nie tým, čo vojnu chcú..."
Aj Válkovo "Slovo" je veľmi komunistické, ale tiež má brilantné pasáže o poézii a živote vôbec.
Preto nás asi neprekvapí, že aj v oblasti populárnej hudby sa našli snaživí kolaboranti s komunistickým režimom. Ale asi málokto vie, ako hlboko klesli Gottovi kolegovia. Napríklad Jozef Laufer je osobne autorom hudby piesne zo 70. rokov oslavujúcej komunistického rozviedčíka kapitána Minaříka, ktorý sedem rokov pracoval pre Rádio Slobodná Európa a chystal tam atentát. Ten atentát bol dosť smiešny, lebo spočíval v nasypaní kýchacieho prášku do soľničiek v menze tohto rozhlasu. To malo znemožniť na čas vysielanie. A smiešna bola aj následná Minaříkova "sláva", keď sa prišiel pochváliť o svojej rozkladnej činnosti späť do socialistického Československa. A Laufer bol ochotný spievať aj takéto smiešne ódy:
Díky Vám! Díky Vám, chlapíku statečný,
za vaši odvahu, rozum a sílu!
Vy jste náš kapitán - oni jsou zbyteční!
Přidal jste blankytu do křídel míru.
Pre tých, čo si to chcú vychutnať celé, mám aj pokračovanie.
Skupina Olympic zasa zložila a hrala pieseň o únose lietadla do západného Nemecka. Al tá sa dá aspoň počúvať.
Pesnička "Poupata" Michala Davida slúžila ako podklad pre jednu z masových cvičebných zostáv na Spartakiáde.
Máme aj našich, slovenských, šampiónov. Napríklad Ján Štrasser sa umiestnil na čelnej pozícii spomedzi autorov (agilný bol aj Milan Ferko) "častušiek" z výberu "Nám s úsmevom sa kráča... The best of KSS & KSČ", ktorý vydal Bonton na desiate výročie režimu, ktorý tieto texty piesní oslavovali. Kuriózne je, že ten, čo dva krát podpísal Anti-Chartu, sa rád pýta vo svojich knižných rozhovoroch iných, či sa za to nehanbia.
Ale máme aj novodobých umelcov miešajúcich umenie s politikou. Pavol Habera vydal CD na oslavu Rezešovského VSŽ. Je plné chválospevu na železné ingoty, vysoké pece a iné poetické obrazy.
Ani pesničku mečiarovskú "Vivat Slovakia" nedávali dokopy amatéri.
Toto nie je samozrejme úplný výpočet tých, čo v umeleckej branži nadbiehali tomu, či onému režimu. Ale Gott do neho určite nepatrí.
Gott je národný
V televíznom medailóne, ktorý vysielala k 70-tke Gotta televízia Prima, sa jeho kolegovia jednoznačne vyjadrovali o ňom ako národnom umelcovi. Ak mu niekto vyčíta, že prijal od Husák titul zaslúžilý a potom národný umelec, tak by zároveň mal uznať, že Gott nič také nepotreboval a ani sa iste o to iste sám neusiloval. Zato pre seba typickým spôsobom tak otvoril dvere iným z oblasti zábavných žánrov, ktorí o to možno stáli viac. Ostal stálicou vo svojom odbore bez ohľadu na režim. Je smutné, že na Slovensku sa jeho piesne takmer vôbec nehrajú a tak ani nemôžu poslucháči vedieť, že nedávno naspieval po slovensky pozoruhodnú pieseň pre film Cinka Panna. Napriek tomu je to umelecká osobnosť, ktorú by sme si mali vážiť práve preto, že prekonal nielen rôzne režimy, ale aj čas, ktorý je k iným tak neúprosný.
Vďaka, majster Gott!
