Dáma bez citu, vlastne ako chlap
Hillary Clintonovej politickí komentátori vyčítajú chladný a vypočítavý prístup. Tento dojem nezachránil ani okázalý výstup s plačom počas jej terajšej kampane. Práve k nej totiž smerovala dlhodobo chladne a vypočítavo. Kvôli nej pozoruhodne ľahko prekonala opakované manželove nevery, čo ale nebolo zadarmo. Zaväzovalo ho to podporiť jej inak nevýraznú kariéru. A to aj za pomoci podivuhodných finančných transakcií. Veď z rekordných 177 amnestií, ktoré podpísal Bill Clinton v posledný deň v prezidentskom úrade sa za viacerých hriešnikov mal prihovoriť aj Hugh Rodham, brat pani Clintonovej za „všimné" až 400 000 dolárov. Výška tejto sumy bola predmetom vyšetrovania a isté je, že bolo z čoho platiť. Jedným z omilostených bol totiž aj Harvey Welnig, ktorý pre kolumbijský drogový kartel vypral v Spojených štátoch slušných 19 miliónov dolárov. Podľa Associated Press pani Clintonová tiež vymenila v senátnej kampani hlasy istej náboženskej obce za prezidentské zníženie trestu trom podvodníkom (Kalmenovi Sternovi, Davidovi Goldsteinovi a Jakobovi Elbaumovi). Tí na konto neexistujúcich vzdelávacích a náboženských projektov vyinkasovali od amerického štátu 40 miliónov dolárov. Tým to však nekončí. Podľa Judicial Watch pani Hillary Clintonová prijala na svoju volebnú kampaň neoprávnene dva milióny dolárov od istého Petra Paula. V roku 2001 tiež podpísala kontrakt na napísanie svojej knihy spomienok za osem miliónov dolárov vyplatených vopred. Bol som v tej dobe v New Yorku a hovoril s ľuďmi z knižného biznisu, ktorí boli takým niečím zaskočení, pretože takú sumu jej kniha nemohla nikdy zarobiť. Zišli sa však na kampaň. Aj jedného z prvých ruských premiérov predsa oligarchovia odmenili tým, že mu vyplatili honorár za neexistujúcu knihu. Tak ďaleko by si Hillary nemohla dovoliť zájsť a jej kniha pod názvom „Živá história" nakoniec vyšla, aby vzápätí aj zapadla medzi ostatnou makulatúrou tohto typu.
Veľké rozhorčenie tiež vyvolal fakt, že Clintonovci svoje ex-prezidentské sídlo zariadili lukratívnymi darmi (napr. striebornou sadou príborov v hodnote 18 000 dolárov) od podozrivých darcov, ale požiadali o odpis daní za to, že na charitatívne účely venovali svoju obnosenú bielizeň.
Nie je sama
Kvôli podozrivým finančným transakciám stratila v politike kredit aj inak sľubne začínajúca Benazir Bhuttová. Ako prvá (a dvojnásobná) premiérka v islamskom svete musela ujsť z Pakistanu pre vážne obvinenia z korupcie.
U Imeldy Marcosovej zmysel pre korupciu a rozkrádanie filipínskeho národného majetku dosiahol galaktické rozmery (známa je aj jej zbierka niekoľko tisíc nepoužívaných luxusných topánok).
Predčiť sa ju pokúša Winnie Mandelová. Táto bezškrupulózna žena sa ako pijavica prilepila na ochrannú značku mena svojho desiatky rokov väzneného muža. Neskôr bola obvinená z rozsiahlej korupcie a finančných podvodov, ale aj spoluúčasti na vražde mladého černošského aktivistu. V súčasnosti sa pokúša speňažiť ešte aj pôdu z okolia domu v Sowete, kde s Mandelom kedysi bývali, a to po 11 dolárov za fľaštičku aj s vlastnoručne podpísaným certifikátom.
Ženy ako mierotvorkyne
Toto je ďalší z argumentov v prospech žien v politike. A aká je skutočnosť?
„Železná lady" Thatcherová bez mihnutia oka nariadila vojenskú kampaň na znovuzískanie Falklandských ostrovov od Argentíny, na ktoré má Veľká Británia nárok naozaj už len podľa starých koloniálnych pravidiel.
Pre Indíru Ghándiovú platí známe porekadlo „Kto s čím zachádza, tým aj schádza". Jej vláda nebola ani zďaleka pokojná a uchýlila sa až ku stannému právu, ktorým porušila základné demokratické zásady, keď nariadila internovať všetkých predstaviteľov opozície.
Golda Meirová sa preslávila aj výrokom „Utneme ruky všetkým, kto zabíjajú naše deti." Utrpenie a zabíjanie tisícok palestínskych detí ju zanechalo dokonalo chladnou. Na jej bezohľadnú politiku tvrdej ruky dodnes dopláca celý región a cez následný terorizmus aj svetové spoločenstvo.
Obe posledné ministerky zahraničných vecí USA, Albrightová a Riceová, nijako nebránili a naopak podporovali veľmi sporné vojnové kampane vlastnej krajiny. Prvá zodpovedá za porušenie základného práva bombardovaním Srbska a Kosova. To spustili pod zámienkou zabránenia humanitárnej katastrofe, ale ono túto katastrofu naopak spôsobilo. Tým najviac utrpelo práve albánske civilné obyvateľstvo, vrátane vybombardovania konvoja albánskych utečencov s prevahou detí, žien a starých ľudí. V stopách Albrightovej pokračuje Riceová s jej vlastnou vojnou v Iraku, za návrh ktorej Albrightovú pôvodne na jednej z amerických univerzít vypískali. Ale po 9/11 sa už tento obetný baránok hodil. A opäť sú obeťami tisíce nevinných civilistov. Kým Albrightová neprejavila žiadny cit pre obete, od Riceovej to už nikto ani neočakáva. Veď čo je na nej ženské okrem toho, že nemá fúzy?
To už tu bolo
Na rozdiel od feministickej propagandy história hovorí jasne - ženy vstupovali do politiky už od samého začiatku ľudských dejín. U nás najmä s nástupom komunistickej moci (prehľad až do súčasnosti podávame spolu s Dr. E. Bakalářom na http://gustavmurin.webgarden.cz/).
Zaujímavý historický pohľad prináša aj kniha Leopolda Moravčíka „Ženy, ktoré menili svet", ktorá vyšla minulý rok a kde začína slávnymi ženami čínskej dynastie Tchang, pokračuje favoritkami kráľa Ľudovíta XIV, cisárovnou Jozefínou, Evou Perónovou, ženami prezidenta Josipa Brosa Tita, dračou madame Nhu, Raisou Girbačovovou a končí práve Hillary Clintonovou. V anotácii ku knihe sa o tom hovorí: „História pozná dosť prípadov, kedy ženy získali veľkú politickú moc a značný vplyv v krajine napriek tomu, že im ju nikto nedelegoval cestou demokratických volieb alebo dedičského práva. Svoj neobyčajný vplyv nadobudli prostredníctvom svojho intímneho vzťahu k hlave štátu. Ženy sa tak stávali autorkami významných rozhodnutí a bravúrne poťahovali nitkami zložitého mechanizmu politických vzťahov a svetových dejín, pričom samotné zostávali v pozadí. Nie vždy bol ich vplyv pozitívny, občas zapríčinili politickú krízu a dokonca aj pád celej dynastie. Navyše málokedy niesli za svoje činy aj priamu zodpovednosť."
To všetko dnes už nemusia robiť a naopak majú možnosť uchádzať sa o legitímne zvolenie a prebrať konkrétnu politickú zodpovednosť.
Skutočne ženský prístup
Známy slovenský filmový producent Rudolf Biermann v týchto dňoch v Poľsku pripravuje komédiu o chlapíkovi, ktorý sa nechá preoperovať na ženu, len aby vyhral voľby za prezidenta. Áno, toto je možno najvýstižnejší pohľad na nútené preferovanie žien v politike. Veď máme aj skutočné príklady.
Cicciolina sa stala povestnou ako pornohviezda a škandalistka, ktorá prvá predviedla nahé prsia vo vysielaní talianskej televízie RAI už v roku 1978, aby v roku 1987 šokovala znovu - tentoraz ako poslankyňa talianskeho parlamentu za radikálov. Neskôr založila vlastnú Stranu lásky. Cicciolina sa však viac starala o škandály ako o svoj volebný program, a tak aj so svojou stranou fatálne pohorela. Do politiky však nepochybne priniesla niečo neodškriepiteľne ženské...
Iste revolučné je aj to, keď sa hlavou rezortu obrany stane žena. V prípade Vlasty Parkanovej je to navyše aj prvá „spievajúca ministerka obrany". „Hit" s názvom „Radare, já ti tleskám" nielen naspievala, ale aj vnútila na CD prezidentovi Bushovi Jr.. Ten je síce na bizarné dary ako je napríklad výpravcovská čiapka a plácačka od Dzurindu už asi zvyknutý, ale taký dômyselný vriťolezec ako Parkanová náš bývalý premiér predsa len nebol. „Radare, já ti tleskám" je myslím úžasným príkladom ako to dopadne, keď má armádu riadiť neúspešná speváčka. Jára Cimrman môže byť na Parkanovú len hrdý.
Ženy v politike? No a čo?!
Ženy prirodzene vstupujú do politiky aj s dobrými výsledkami. Oproti skorumpovanej Imelde Marcosovej hneď môžeme uviesť Corazón Aquinovú, oproti nešťastnej Indire Ghándiovej naopak umiernenú Sonia Gándhiovú. Ženy prirodzene vstupujú do politiky aj s dobrými výsledkami. Po prvý raz sa kancelárkou Nemecka stala žena, Angela Merkelová, čo ju vynieslo na prvé miesto v zozname „Sto najmocnejších žien sveta" časopisu Forbes. V roku 1992, po 600 rokoch, sa po prvý krát do čela britského parlamentu postavila predsedníčka, Betty Boorthroydová. Nórsko malo úspešnú premiérku Gro Harlem-Brundlandtovú (v jej vláde bolo 40% žien). Prvou premiérkou Kanady sa stala Kim Campbellová. Po prvý krát zasadla do izraelského Knesetu aj Palestínčanka Husnija Džeberová. Ženy sa presadili aj v čele takých štátov ako sú Čile (Michelle Bachelet) a Južná Kórea (Han Myung-sook). Dokonca v Afrike zaznamenali prvú prezidentku (v Libérii Ellen Johsnon-Sirleaf) a v roku 2003 aj prvú náčelníčku kmeňa Balete v Botswane, Mosadi Seboko. Ale to nie je všetko. Podľa časopisu Forbes až 30 vlád sveta vedú ženy. Európa má dokonca do sto ministeriek v rôznych vládach! Nehovoriac o poslankyniach, ale aj starostkách (Česko ich malo za Zemana až 150!). V porovnaní s tým sú feministické bludy o „patriarcháte", ktorý vraj ovláda svet, ešte obludnejšie.
Aké je z toho všetkého poučenie? Snáď je očividné, že byť ženou v politike neznamená voliť automaticky len dobré (alebo len zlé) riešenia. V kritických okamihoch politických rozhodnutí sú ženy rovnako na vážkach ako muži a rovnako ťažko sa (a aj protichodne) rozhodujú. Bude to asi tým, že politika nemá pohlavie. A pohlavie tým pádom nezaručuje správne politické rozhodnutia...
P.S. Pre milovníkov referencií, citačných zdrojov a linkov zvlášť zdôrazňujem, že vo vede uvádzame použitú literatúru najmä pre overenie metodiky a tiež napr. štatistické detaily uvádzaných experimentálnych výsledkov. To je v prípade takejto úvahy bezpredmetné. Naopak, hrozí nám opačný efekt zámerných pseudo-dôkazov. Feminizmus totiž za posledné roky narástol do obludných rozmerov „dôkazového aparátu" typu marxizmu-leninizmu. Takže, ak istá pani zdanlivo dôveryhodne priloží k jednej vete desať linkov na vyhlásenie Rady Európy o tom, že každá piata žena v Európe je týraná, tak to znamená dve veci. Po prvé, že žiaľ aj vyhlásenia Rady Európy sú nedôveryhodné a po druhé, že stále platí goebelsovské pravidlo, že tisíc krát opakovaná lož sa stáva „pravdou". Najdôveryhodnejším spôsobom je, ak si údaje, ktoré konkrétne zaujímajú vás, overíte z vami vyhľadaných, a teda nezávislých, zdrojov. Údaje a mená, ktoré som uviedol sú bežne dostupné a teda aj overiteľné. A znovu opakujem, ak som sa zmýlil v niektorom detaile, prosím, opravte ma. Je to len na prospech tohto typu vzájomnej komunikácie.
