Keď feministkám haraší

Typické pre feministické profesionálne revolucionárky je to, že pracujú v pozadí. Využívajú systém nátlaku, pre ktorý majú vytvorenú celosvetovú sieť aktivistiek. Ak by totiž naša verejnosť vedela, čo sa chystá, a mohla by sa ozvať, dozvedeli by sa tieto "záchrankyne sveta", čo si o ich absurdných vynálezoch normálni ľudia myslia. Namiesto verejnej diskusie, ktorú mal podpredseda vlády Čaplovič údajne otvoriť ešte v máji minulého roku, sa za nás všetkých prihlásila samozvaná "zástupkyňa verejnosti" menom Janka Debrecéniová zo združenia "Občan a demokracia". Tejto problematike sa venujem už roky a v živote som o takej osobe nepočul, nehovoriac o tom, že nechápem kde zobrala tú odvahu vyhlasovať sa za zástupkyňu niekoho, kto o nej vôbec nič nevie - našej verejnosti. Je to rovnaký "mandát" akí si vzali komunisti na manipuláciu s davmi pri svojej "revolúcii". Pravda, feministky sa poučili (veď. aj Hitler prešiel od taktiky puču k demokratickému uchopeniu moci) a využívajú to, že v nových alebo nestabilných režimoch sa im s odkazom na zahraničie podarí presadiť tie najradikálnejšie kroky svojej taktiky "vojny pohlaví". Ale tu je práve ten paradox, u nás presadili variant, ktorý už v kolíske feminizmu, Spojených štátoch, dávno odmietli ako absurdný extrémizmus.

Amatéri versus profesionálne revolucionárky

Človek by rád uveril, že sa vieme poučiť, ale asi je to naivná predstava. Ak by si pán Čaplovič, naši poslanci a poslankyne a v konečnom dôsledku aj prezident Gašparovič nechali urobiť rešerš o tom aké škody vo vzťahoch medzi mužmi a ženami, ale aj tragédie, narobila táto extrémna forma uzákonenia "harašenia" v Spojených štátoch, nikdy by pri súdnom uvažovaní niečo také u nás nemohli dopustiť. Spoločnosť, ktorá už blaho extrémneho feminizmu zažila si totiž dá veľký pozor, aby sa nedala zatiahnuť do absurdných súdnych sporov, kde stojí len tvrdenie proti tvrdeniu a ktorého jediným skutočným výsledkom nie je spravodlivosť, ale feministkami vytúžené rozoštvanie oboch pohlaví.
Radikálne totalitné hnutia, akým je feminizmus, preto prenášajú svoje výplody mimo konsolidované spoločnosti, ktoré sa im na základe zlých skúseností vedia brániť. Preto sa v Spojených štátoch za harašenie považuje už len zneužívanie pracovného postavenia na sexuálne vydieranie opačného pohlavia. A to platí pre OBE pohlavia. Nie však "verbálne, neverbálne alebo fyzické správanie sexuálnej povahy, ktorého úmyslom alebo následkom je, alebo môže byť, narušenie dôstojnosti osoby, a ktoré vytvára zastrašujúce, ponižujúce, zneucťujúce alebo urážlivé prostredie". Veď to nie je zákon, ale dojmológia. Aké "neverbálne" správanie sa len pri predstave, že "môže byť" hneď aj stáva "urážlivým prostredím"? Mňa uráža takáto feministická konštrukcia a to dokonca aj verbálne. Ale môžeme sa brániť? Veď sa tak pod nátlakom "zástupkyne verejnosti" zakladá absolútne neistá a právne nedefinovateľná "definícia" s následkami tisícov nezmyselných súdnych sporov v okamihu, keď je táto spoločnosť preťažená ďaleko závažnejšími kauzami. Ale aj to je dobre premyslený cieľ. Veď to spolu uvážme.

A čo fakty?

Podľa výskumu Dr. Karla Grammera z viedenského Ústavu mestskej etológie mladé ženy v prvých minútach zoznámenia vysielajú zásadne mylné pozitívne signálny k neznámym mužom a to bez ohľadu na to, či sa im naozaj páčia.
Tieto výsledky sú v zásadnom rozpore s feministickou ideológiou, podľa ktorej muži div nie ako opice skáču na každú ženu a to kedykoľvek, kdekoľvek a akokoľvek. Za všetky feministky to jasne vyjadrila Marilyn French, keď napísala: "Všetci muži sú znásilňovači a to je všetko, čo sú". Zrejme na veľkú ľútosť feministiek je však znásilnenie jav pozoruhodne zriedkavý. Konkrétne na Slovensku bolo v roku 2001 zaregistrovaných 95 053 trestných činov, ale len 169 znásilnení (teda 0,18%) a v nasledujúcom roku na 107 373 trestných činov pripadlo 171 znásilnení (teda 0,16%). Vo Fínsku napríklad za tri roky zaregistrovali priemerne 733 421 trestných činov a z toho 515 nahlásených znásilnení, čo je 0,07%. Na tomto sa teda teória permanentného mužského násilia naozaj stavať nedá. A tak feministky prišli s vynálezom zvaným "sexual harrasment".

Univerzálne kladivo na mužov

Podľa neho KAŽDÝ prejav, ktorým muž na verejnosti dáva najavo žene, že je žena, je "obťažovaním". A to má byť teraz práve u nás trestné. Napríklad galantné otvorenie dverí pred ženou ju ponižuje, lebo zdôrazňuje, že je slabšia. Uvoľnenie miesta v dopravnom prostriedku žene je ponižujúce, lebo verejne naznačuje, že je "len" žena. A nejde len o teóriu. Napríklad riaditeľ pre "ľudské zdroje" prvého bratislavského porevolučného supermarketu K-mart už v 90-tych rokoch vydal nariadenie, podľa ktorého sa zaslúžilým pracovníčkam pri príležitosti ich jubileí zakazuje dávať dary so sexuálnym nádychom (!?). Tomu istému, veľmi dobre platenému "kádrovákovi" však nevadilo, že priamo pred týmto supermarketom a aj v ňom boli zákazníčky obeťami agresívnych praktík organizovaných zlodejských gangov. To už do kategórie sexuálneho harašenia totiž nepatrí, hoci tieto zákazníčky boli okrádané zjavne preto, že sa ako ženy môžu ťažšie brániť.
Na záver slovo odborníka. Profesor Peter Weiss na moju otázku ohľadne harašenia odpovedá: "Po revolúcii v r.1989 aj k nám dorazili zo Západu feministky so svojimi často veľmi málo tolerantnými a militantnými heslami. Spočiatku sa však u našich žien vôbec nestretli s pochopením. Musíme si však uvedomiť, že tento problém aj u nás existuje a ženy často podobnými prejavmi skutočné trpia. O skutočný harassment ide totiž LEN V TÝCH PRÍPADOCH, keď je k sexuálnemu obťažovaniu využívaná moc, teda keď ide o zneužitie postavenia v prípadoch ako šéf - sekretárka, učiteľ - študentka, lekár - pacientka apod. A takto zneužitých žien je určite dosť, len zatiaľ nemajú odvahu sa proti tomu ohradiť a svoje poníženie riešiť verejne."
Tým sa potvrdzuje len starý známy paradox. Kým skutočné problémy máme priamo pred nosom, ich riešenie zatieňuje nezmyselná kriminalizácia mužov ako celku. Nový Antidiskrimačný zákon dáva festivalu absurdít zelenú.