Komu vadí Rúfus?

Tí, čo sa v zákulisí slovenskej literatúry nevyznajú, mnohé ľahko pochopia, keď pripomenieme, že od roku 1989 tu šíria zlobu a nenávisť dve nezmieriteľné, pritom veľmi malé, skupinky spisovateľov. Už asi navždy ich rozdelila najobľúbenejšia téma určitých literátov - peniaze a moc.
 Tieto dve krajné záujmové skupinky, ktoré pre vlastný prospech desaťročia rozoštvávali celú literárnu spisovateľskú obec, nazvime pracovne "supernárodovci" a "superdemokrati". Dňa 25.10.2003 vo vlastných novinách SME ich vtedajší šéfredaktor Martin M. Šimečka vyhlásil s veľkým gestom priamo v titulku "Hlásim sa ku skupinke, pán premiér!". Toto falošné gesto celkom zapadlo, hoci v ňom aj bolo racionálne jadro. Šimečka totiž skutočne bol (a možno ešte stále je?) členom literárnej skupinky, kde pôsobil skôr ako figúrka v rukách ambiciózneho tandemu Ján Štrasser - Peter Zajac. Tá v 90. rokoch veľmi agilne mútila literárne vody a kádrovala všetkých takmer na chlp rovnako arogantne ako druhá literárna skupinka, kde vynikalo duo Drahoslav Machala - Milan Ferko. A len čistou náhodou sa najkriklúnskejší protagonisti oboch vzájomne nezmieriteľných skupiniek (Štrasser - Ferko) umiestnili na čelných pozíciách autorov "častušiek" z výberu "Nám s úsmevom sa kráča... The best of KSS & KSČ", ktorý vydal Bonton na desiate výročie režimu, ktorý tieto texty piesní oslavovali (viac na http://gustavmurin.webgarden.cz/vsetko-je-inak ).
 No a Štefan Hríb je ako samozvaný hovorca "jedinej pravdy" súčasťou tej skupinky "superdemokratov". Medzi nimi sú pritom ďaleko väčší bývalí komunisti a súčasní oportunisti nadbiehajúci im konvenujúcej moci. A čo im, ale vzácne rovnako aj "supernárodovcom", vadí na Rúfusovi a jeho pamiatke? Básnik Milan Rúfus je pre nich neprijateľný, lebo on sa každému skupinárstvu programovo vyhol a teda ich ambície ovládať aspoň časť literárnej spoločnosti na Slovensku takto vysmial. On je symbolom slobody vlastnej cesty, ktorý ich nesmierne dráždi. Je aj nebezpečným príkladom, že samorastlý talent žiadnych skupinárov a kádrovčíkov nepotrebuje. A to je v konečnom dôsledku aj výsmech ich existencie, ich "poslania", šéfovať a kádrovať za každého režimu. Určovať poradie v literárnom peletóne a ovplyvňovať cez posty v rôznych komisiách a lektorátoch, kto smie a kto nie vydávať, ale napríklad aj reprezentovať slovenskú literatúru v zahraničí. To oni sa snažili za komunizmu prestrkať k moci aj peniazom i za cenu fabrikácie "častušiek" na oslavu rodnej strany a ich výročí. A to oni sa po Novembri 1989 rozhodli prestrkať k moci aj peniazom až zúrivými útokmi na svojich predošlých súdruhov. A nasledovali celé roky, kedy sa im tak darilo. Raz boli pri moci jedni, raz druhí a obe skupinky mali dojem, že už majú všetko a všetkých (čudovali by ste sa koľkí aj zvučných mien sa nimi nechali zastrašiť a manipulovať) pod kontrolou. Len toho Rúfusa nie. A to im vadí a keďže zomrel bez členstva u jedných, či druhých, už vadiť neprestane!