Dnes to bude o tom, ako veda vyvracia nespravodlivé obvinenia.
Veda proti zločinu i krivému obvineniu
Po 32 rokoch vo väzení bol vo februári tohto roku oslobodený 58-ročný Texasan Randolph Arledge, pôvodne odsúdený na 99 rokov. V roku 1981 mal ubodať na smrť ženu, Carolyn Armstrong, ktorej telo sa našlo na bočnej ceste v odľahlej časti severného Texasu. Na slobodu ho priviedla analýza DNA, ktorá ukázala, že vinníkom je niekto iný. Do väznice si pre neho prišli jeho dve deti, ktoré mali v čase jeho uväznenia 4 (dcéra) a 7 (syn) rokov. Novinárom povedal: „Ony trpeli najviac. Dcéra ma vždy volala, aby som pre ňu prišiel a odviezol ju po škole domov. Teraz ma domov odvážajú ony...“
Analýza DNA ako dôkazový prostriedok, uzákonený aj na Slovensku, vyvolal v USA celú vlnu novootvorených prípadov. Už viac ako 110 z nich skončilo oslobodzujúcim rozsudkom. A často ide o osobné tragédie. Eddie Joe Lloyd z Detroitu sa v roku 1984 priznal k brutálnemu znásilneniu a vražde 16-ročného dievčaťa, ale v roku 2001 (po 17-tich rokoch vo väzení!) bol prepustený na základe dôkazu neviny vďaka DNA analýze. Patril k tým, čo podľahli tlaku verejnosti vyvolanom aktivistkami a ich presvedčením, že „všetci muži sú znásilňovači a to je všetko, čo sú“ (feministka Marilyn French). Lloyda pritom vytiahla polícia z psychiatrickej liečebne a donútila k priznaniu.
Žiaľ k psychóze obviňovania nevinných prispievajú aj feministické kampane. Len si to predstavme – v obrázkovom týždenníku pózuje na titulke vyspelá 16-ročná dievčina. Nepokúša sa však získať titul Miss, ona len ochotne ilustruje rozsiahly článok, podľa ktorého mala byť obťažovaná svojim 51-ročným učiteľom telocviku. Vyšetrovanie ešte nie je skončené, ale feministka Jana Cviková už je s úsudkom (či skôr rozsudkom) hotová: „Nie obťažovanie, ale zneužívanie… väčšina páchateľov sú muži… Považovala by som za veľký prínos, keby pedagogický zbor rázne zakročil proti sexuálnemu zneužívaniu a zastavil ho tým, že ho zverejní.“ V inom materiáli, kde bolo znásilnenie inej 16-ročnej dievčiny najskôr zverejnené a potom spochybnené, sa tá istá J. Cviková sťažuje, že „spoločnosť sa k obeti väčšinou správa ako k spoluvinníčke.“ Pritom vedná disciplína „viktimológia“ žiaľ konštatuje aj to, že „V poslednom čase sa čoraz väčšmi pripúšťa, že niekedy má aktívny podiel na týchto trestných činoch aj obeť...“ (MUDr. Ľ. Kočiš, CSc.: Vybrané kapitoly zo sexuológie a hraničných odborov). Profesor Peter Brooks z Univerzity v Yale opisuje v knihe „Troubling Confessions: Speaking Guilt in Law and Literature“ celú škálu nátlaku zo strany vyšetrovateľov i verejnosti. Pritom aj u nás vieme, že údajné obete majú až 25 odborne spočítaných dôvodov (žiarlivosť, milenecká hádka, žiadosť o legálny potrat, nájdenie otca pre vyživovanie dieťaťa, pohlavné ochorenie...) na falošné obvinenie. Populárna ruská autorka detektívnych románov Alexandra Marinina pôsobila pôvodne ako kriminalistka. Zo skúsenosti hovorí: „Šokovalo ma zistenie aké veľké množstvo mladých mužov bolo odsúdených pre neuskutočnené znásilnenie, ako skutočné obete ich bývalých mileniek, či ich rodičov. Súčasné zákony robia takúto pomstu ľahko dostupnou. Bolo mi tých odsúdených veľmi ľúto…“ Našťastie do tejto nerovnovážnej diskusie už zasiahla veda.
Poznatky základnej vedy priniesli do každodennej praxe novú šancu na usvedčenie páchateľov a oslobodenie krivo obvinených. Istým paradoxom je, že k vybudovaniu špičkového kriminalistického laboratória na DNA analýzu na Slovensku prispelo rozsiahle vyšetrovanie krvavých zločinov bývalého najvyššieho mafiánskeho bossa, Mikuláša Černáka, ktoré viedol vtedajší šéf ÚBOK-u (Útvaru pre boj s organizovanou kriminalitou) plk. Ivan Ševčík. Kým Černák bol na základe aj týchto dôkazov odsúdený na doživotie, prípady z USA dokazujú, že v stíhaní zločinnosti nie je možné jednostranne paušalizovať a každý prípad musí byť pozorne skúmaný s využitím všetkých dostupných dôkazov.
Všeobecnej psychóze môže podľahnúť nielen verejnosť, ale aj profesionáli. To je prípad Joyce Chlorist, pracovníčky expertízneho oddelenia polície v Oklahoma City, ktorej obeťou sa stal aj Jeffrey Pierce. V roku 1985 ho nútili, aby sa na základe jej „expertízy“ priznal k znásilneniu. Priznanie by mu znížilo trest, ale on odmietol. Odolal a 15 rokov tvrdil, že je nevinný. Celý ten čas naňho čakala doma žena a dvaja synovia, ktorých musel opustiť ako jednoročných. V zdanlivo beznádejnej osobnej situácii, kedy 65-ročný trest bol vlastne doživotím, sa odrazu začalo vyšetrovanie samotnej expertky podozrivej z viacerých falošných svedectiev. Dodatočne urobená DNA analýza nezvratne dokázala, že zločin nemohol spáchať a on vo veku 39 rokov vyšiel na slobodu.
