Tradícia marcipánových sŕdc s najrôznejšími vyznaniami je mi sympatická pre spojenie milého s praktickým. Veď, keď už nič iné, obdarovaná/-ný si môže aspoň na takom srdci pochutiť. Ale doba sa mení, ako som sa nedávno presvedčil.

Zrejme nejaká partia vypratávala akýsi byt a našli aj toto. A keďže aj oni sú tatinovia, komusi sa toho marcipánového srdca uľútostilo a tak ho nehodil do kontajnera, ale takto vystavil. Je tam napísané:
"Ľúbime ťa, tatinko."
Kde je tejto deklamovanej láske koniec?
Nemali by lásku dokazovať radšej činy, než frázy a gestá?