Bývalé Československo malo v 70-80. rokoch špičkové školstvo. Základné a stredné bolo neporovnateľne lepšie, než napríklad americké (čo nie je až taký problém), a naši školáci v zahraničí (napríklad pri výjazde ich rodičov, ako expertov) vynikali vysoko nad ostatných.
A potom to prišlo.
Už môj ročník zažil prvý taký nepodarený pokus, keď sa zrušili ZDŠ-ky a s nimi deväťročná povinná dochádzka prešla na osemročnú. Akurát, že my sme boli ešte tí poslední deviataci a chodili sme do školy celý rok zbytočne, lebo nevedeli, čo s nami!
Ale po roku 1989 prišli orgie reforiem...
Mechanizmus tejto permanentnej prerábky školstva je prostý. Čerství ministri majú komplex novej metly a ambíciu do mesiaca od nástupu do funkcie predviesť verejnosti, ako rýchlo sa zorientovali a hneď sa blysnúť nejakým radikálnym revolučne-reformným návrhom. Podstatnú úlohu tu hrajú ministerskí vriťolezci, ktorí za normálnych okolností u veci znalých ministrov nemajú šancu. Len čo sa však zjaví ministerský nováčik, prichádza ich veľká chvíľa. Rýchlo podstrkujú ministerskému klaunovi presne to, čo potrebuje – nejaké okázalé gesto. A na okázalé gestá tu máme celý zástup platených reformátorov v ŠPÚPR – Štátnom pedagogickom ústave permanentnej reformy. Tak by sa mal nazývať, lebo dokázali aj nemožné:
Zrušili povinný zber herbáru u školákov.
Potom zrušili pitvanie žiab???
Najnovšie zrušili chemické pokusy.
Naše deti vďaka tomu vidia Prírodu už len na obrazovke počítačov.
Ale hlavne:
V roku 2008 zrušili ručné práce, práce v dielni a na záhrade – teraz ich zase zavádzajú späť!
Bilingválne gymnáziá menia zo štvrťročného na päťročné štúdiu a zase späť v nečakaných intervaloch.
Zaviedli tri povinné jazyky, teraz to rušia. Nový minister zavedie určite štyri...
Povolili špecializovanú sieť škôl pre mimoriadne nadané deti, ale permanentne sa chystajú ju zrušiť alebo aspoň zmrzačiť na nepoznanie.
Stredné odborné školy a učilištia boli povinne zbavené názvov čoho sú vlastne odborné a teraz to zasa vracajú.
Zaviedli klasické gymnáziá, ale permanentne sa ich pokúšajú zrušiť, alebo aspoň zbaviť žiakov povinnými kvótami, koľko percent žiakov môže by prijatých.
Rodičia si môžu vybrať školu, kam deti pošlú, ale už tu máme reformu, že nebudú môcť.
Školám dali voľnosť pri skladbe učiva, ale permanentne sa to pokúšajú okliešťovať.
Zaviedli konkurenciu medzi školami v súťaži o žiakov, ale robia všetko proti tomu.
Spievajú ódy na ťažkú úlohu učiteľov, ale reformami z nich urobili permanentné terče žiakov, ktorí si môžu do pedagóga beztrestne kopnúť, kedy sa im zachce.
Ktosi vymyslel, že cirkevné školstvo je rovné štátnemu ale o pár rokov zase iný prišiel s myšlienkou, že nie. Detto u súkromných a štátnych. Medzičasom sa na platbách na každého študenta zo štátneho rozpočtu nabalili zástupy podvodníkov...
Asi najgeniálnejší reformný ťah bolo zrušenie – toto si vychutnajte – názvu prima, septima atď. v klasickom gymnáziu. Viete, čím to nahradil „reformátor“? Rímskou číslicou!! Géééniusss! A len čo premaľovali tabuľky na dverách od tried, už prišlo zrušenie zavedeného a zavedenie zrušeného. To je reforma!
Urputne bojovali za to, aby sme mali vysokú školu v každej dedine, pretože veď v zahraničí je také a také percento vysokoškolsky vzdelaných obyvateľov. Predsa nebudeme horší! A teraz máme judrov, mudrov, magorov, docov a profákov na kilá – a čo s nimi?! Takže sa chystá reforma na obmedzenie tej predošlej reformy...
Permanentne sa naše školstvo „približuje k praxi“ a permanentne produkuje zástupy neupotrebiteľných absolventov čohokoľvek.
Vždy, keď treba urobiť niečo „reformné“, počujeme, že je to podľa zahraničného vzoru. Akurát, že tie vzory sa menia. Nejaký šialenec nedávno prišiel na nápad, aby bol náš za desaťročia premakaný systém malých doktorátov zrušený. Dôvod? V Nemecku ich nemajú... No a? V Urundi-Burundi zasa nemajú Štátny pedagogický ústav permanentnej reformy. A iste sú šťastnejší.
Len čo sa školy spamätajú z jednej reformy, už je tu iná, ktorá ruší tú predošlú.
Joseph Heller to nazýval „zlepšenie k horšiemu“.
A čo žiaci, učni, študenti?
Na tých predsa nie je čas – zavádzame novú reformu!
A môžeme sa potom čudovať, že pri každej tej monitorovacej skúške sa naše deti prepadajú stále hlbšie?
P.S. Aby som nezabudol – dnešná výmena ministra tento problém nevyrieši...
