Moja PEN misia

Písmo: A- | A+

PEN International je jediná celosvetová spisovateľská organizácia, kde som viac ako štvrťstoročie pomáhal presadzovať základné ľudské právo - slobodu slova.

Mal som veľké šťastie, že som bol do tejto organizácie prijatý v dobe, kedy sa menila z exkluzívneho literárneho klubu na skutočne aktívnu mimovládnu organizáciu. Preto ma mrzí, že dodnes na Slovensku (napriek mojim snahám ako predsedu SC PEN - kde po púšti, ktorá ostala po tzv. "zajacovcoch" sme budovali túto organizácu odznovu) len málokto chápe výnimočné poslanie tejto organizácie pod záštitou UNESCO. V PEN už zrelé literárne osobnosti, ale aj mladí nadšenci, pracujú v prospech svojich menej šťastných kolegov, ktorí sú prenasledovaní za svoje názory. Preto sa PEN ozval aj vtedy, keď pod zámienkou "Vojny proti terorizmu" sa administratíva Busha Jr. pokúšala obmedzovať slobodné vyjadrovanie a vidíme túto tendenciu v západných krajinách opäť. Žiaľ, ešte aj v tomto roku, bývalý predseda SC PEN (ktorého som navrhol za svojho nástupcu a ktorý vydržal len jedno volebné obdobie), Anton Hykisch, celkom pomýlene vajatal na stránkach Slovenských pohľadov, že sa PEN málo venuje literatúre. To je vážne nepochopenie poslania PEN, na literárnu kariéru nech si každý hľadá miesto inde. Tu ide o celosvetovú solidaritu spisovateľov a básnikov a aj preto najdôležitejšia z komisií PEN je Komisia pre väznených spisovateľov, ktorú som na Slovensku dlhé roky viedol (viď ukážka v závere). Popri tom som však inicioval a aj zorganizoval unikátny projekt "Celosvetovej PEN knižnice", ktorá má v samostatnom oddelení Univerzitnej knižnice v Bratislave dnes už viac ako 4 600 titulov v originálnych jazykoch autorov z 59-tich krajín. Už môj prvý počin, ešte ako tajomníka SC PEN, v almanachu autorov strednej a východnej Európy "Central Europe - Now!" zaujal zahraničných kolegov, ale "Celosvetová PEN knižnica" nás zaradila na špicu aktivít v celosvetovom meradle a rezonuje medzi kolegami a kolegyňami po celom svete dodnes. Moja misia v PEN má v skratke tieto výsledky:

In Slovak Center of the PEN International:

  President (2000-2002, 2002-2004, 2009-2011)

  Honorary President (2011...)

  Chair of Translation & Linguistic Rights Committee (2006)

  Chair of WiPC (1993-2004)

  Secretary (1995-97)

  Member 1993 – 2012

 

Member of PEN Centre San Miguel del Allende: 2012 –  

 

In the PEN International:

  Member of Searching Committee (2000 – 2002)

 

As a chair of Writers in Prison Committee of Slovak Centre of PEN International I contributed to the release from prison of  writers from:

Vietnam: Prof. Doan Viet Hoat, Dr. Nguyen Dan Que, Nguyen Van Thuan, Nguyen Xuan Tu, Pham Duc Kham,

Syria: Nizar Nayyuf and Khalil Buyarez,

China: Li Xiaohua and Wei Jingsheng,

Cuba: Pablo Reyes Martinez

and Turkey: Eşber Yağmurdereli (po prvý krát sme úspešne iniciovali podpisovú kampaň za oslobodenie tohto slepého básnika).

+ main organizer of public Christmas card 2001 campaign “Spark of the hope” aimed to collect signs from Slovak citizens for release from prison of SC PEN honorary members from Vietnam.

 

Activities for young PEN members:

* Main organizer of Conference of young writers of Central and Eastern Europe (Budmerice, 1994).

* Editor of almanac of young PEN authors of Central and East Europe “Central Europe - Now!”, 1995 (Copies available abroad: Cambridge University, Library of Congress, New York Public Library, University of Oklahoma etc.).

* Reporteur of PEN membership of young writers (Regional PEN conference, Latvija, 1998).

* Chair of round-table Young PEN (PEN congress, Macedonia, 2002).

* Main organizer of UNESCO/PEN conference „Young PEN for the equalization of the creative environment throughout Europe” (European PEN conference,

Budmerice, 2003).

 

Organizer of global, international and regional PEN activities:

* Establisher of  Global PEN Library (2001): till today up to 4600 books from 59 countries with personal visits of 48 PEN guests from Austria, Belgium, Bulgaria, Czech Republic, Finland, Germany, Hungary, Japan, The Netherlands, Norway, Poland, Serbia, Slovenia, Lithuania, Sweden, Switzerland and USA. Donation of books were coordinated with following PEN Centres: American, Austrian, Bulgarian, Czech, Cypriot, Finnish, Hungarian, Japanese, Macedonian, Palestinian, Polish, Portugal, Romanian, Scottish, Slovenian, Swedish, Swiss-Italian and Reto-Romansh, Swiss-German and Vietnam PEN Centre in exile.

* Main organizer of Visegrad literary forums (Budmerice; 2002, 2003).

* Main organizer of Global PEN Library round-tables “Writer and power” + “Library as the last stronghold of literature?” (Bratislava/Budmerice, 2004).

* Leader of delegations of SC PEN to Canada (2010), Croatia (2011) and Hungary (2011) with donations of books for Slovak children in schools.

 

Editor of a book “Global PEN Library” (2004).

 

Active participation at PEN congresses and conferences

1993: Ohrid (Macedonia)

1994: Budmerice (Slovakia)

1995: Prague (congress, Czech Republic)

1996: Elsinor (Denmark/WiPC), Bled (Slovenia), Minsk (Belarus/WiPC), Guadalajara (Mexico, congress)

1997: Edinburgh (Scotland, congress)

1998: Riga (Latvija, congress), Chichester (England/WiPC), Nicosia (Cyprus)

1999: Warszawa (Poland congress)

2000: Kathmandu (Nepal/WiPC), Moscow (Russia, congress), Sarajevo (Bosnia and Herzegovina)

2001: London (England, congress)

2002: Ohrid (Macedonia, congress), Bratislava/Budmerice (Slovakia)

2003: Yerevan (Armenia), Budmerice + Bratislava/Budmerice (Slovakia), Mexico City (Mexico, congress)

2004: Prague (Czech Republic), Nicosia (Cyprus), Bratislava/Budmerice (Slovakia), Tállya (Hungary), Tromső (Norway, congress), Paris-Bruxelles (France)

2005: Litoměřice (Czech Republic)

2006: Bled (Slovenia), Beograd (Serbia), Ljubljana (Slovenia)

2009: Linz (Austria, congress)

2010: Bled (Slovenia), Bratislava/Budmerice (Global PEN Library), Tokyo (Japan, congress)

2011: Girona (Spain), Beograd (Serbia, congress)

2013: Bled (Slovenia), Reykjavik (Island, congress)

2014: Bled (Slovenia), Bishkek (Kyrgyzstan, congress) 

etc.

Príklad práce WiPC:

Trápenie, ktoré sa nás už netýka?

  Pádom komunizmu v Európe vznikol dojem ako by mu už bol koniec všade na svete. Vo Vietname a hlavne Číne však naši kolegovia, spisovatelia, zažívajú aj naďalej to, čo sme poznali my za socializmu. V ich prípade však ide o často neporovnateľne brutálnejšie zaobchádzanie a navyše v obrovskej Číne môžu ľahko zmiznúť z dohľadu. Preto sme sa v Slovenskom P.E.N. Centre rozhodli prispieť k tomu, aby sa aspoň na tých, ktorých osud je nám najbližší, nezabudlo. Už krátko po mojom vstupe do PEN-u v roku 1993 som sa dozvedel o prípade básnika a editora Li Xiaohua. Bol zatknutý preto, že údajne zbieral peniaze na podporu študentov protestujúcich na Námestí nebeského pokoja. Zo stoviek prípadov väznených kolegov som si vybral práve tento – bol mi blízky vekom a podľa dodatočne získaných informácií mal písať aj biologické eseje a dokonca navštíviť niektoré z vedeckých pracovísk vo vtedajšom Československu. Využil som možnosť rozhovoru s vtedajšou čínskou veľvyslankyňou na niektorej z početných recepcií a ohlásil som sa na návštevu. Na jednanie so mnou išiel aj vtedajší predseda Slovenského P.E.N. Centra Martin Šimečka, po ktorom som preberal práve agendu Komisie pre väznených spisovateľov. Jednanie s čínskymi oficiálmi asi nikdy nebolo ľahké. V tomto prípade sme tiež museli nasadiť všetok takt a trpezlivosť, ktorá primäla pani veľvyslankyňu, aby sa o prípade Li Xiaohua aspoň informovala cez čínske Ministerstvo zahraničných vecí. Ešte však nebolo vyhrané, pretože po dvoch mesiacoch nám oznámila, že nikto tohto mena nie je v Číne väznený. Keď som žiadal o písomné potvrdenie tejto správy do týždňa som sa dozvedel celkom inú, a v tej chvíli potešujúcu, novinu - náš čestný člen Li Xiaohua bol z väzenia prepustený.

  Obdobný úspech sme zaznamenali aj o niekoľko rokov neskôr v prípade čínskeho disidenta  Wei Jingsheng, považovaného za akéhosi čínskeho Václava Havla. V tomto prípade však hrali prím iné P.E.N. Centrá a my sme sa snažili prispieť byť aspoň tou poslednou povestnou kvapkou, ktorou pohár pretečie. Nebolo to ľahké, lebo náš vtedajší predseda, Marin Bútora, pre vlastnú zaneprázdnenosť celú vec prehliadal. Ale Wei Jingheng, s našou pomocou či bez, bol nakoniec prepustený a odišiel do USA.

  Po týchto skúsenostiach sme si jednoducho nemohli nechať ujsť oficiálnu návštevu čínskej spisovateľskej delegácie vedenej Chen Xiaoguang-om, generálnym sekretárom čínskej federácie literatúry a umenia a Chen Jiangong-om, tajomníkom Čínskej spisovateľskej únie. Celá delegácia bola doslova nabitá komunistickými funkcionárskymi papalášmi. Neprišli náhodou. Sami sa pozvali iniciatívou, ktorú vyvinuli tri roky predtým, keď pozvali celý rad spisovateľských organizácií v Európe na návštevu Číny. Rada AOSS vtedy pozvanie odmietla a tak uvoľnila   miesto pre dvoch zástupcov SSS, ktorí do Číny nakoniec išli. Teraz však nebol dôvod vyhnúť sa oficiálnemu rokovaniu, zvlášť, keď sme medzičasom získali informácie o ďalších väznených kolegoch v Číne. Tieto informácie vychádzajú v pravidelnom bulletine Komisie pre väznených spisovateľov (WiPC), ktorej vedenie sídli spolu s vedením P.E.N. International v Londýne. Ako oficiálny dokument som ho teda mohol prezentovať čínskej delegácii s jednoduchou žiadosťou – aby v prípade vybraných siedmych väznených čínskych kolegov (v bulletine je evidovaných 31 najdôležitejších prípadov vrátane Tibetu) láskavo poskytli aktuálne informácie o ich súčasnom stave. Dôsledne som sa vyhýbal dišpute o tom, či sú právom alebo neprávom väznení, pretože na to existujú z čínskej strany už notorické argumenty, ktoré verklíkuje každý oficiál automaticky. Títo boli predsa len o čosi vzdelanejší, lebo pridali z vlastnej vôle niekoľko informácií, ktoré sa neskôr ukázali byť mylné. Predovšetkým tvrdili, že čínske P.E.N. Centrum neexistuje, pretože vraj vyvíjalo „politické aktivity“. O dva mesiace na to som na svetovom kongrese v Moskve mohol osobne hovoriť s predstaviteľmi čínskeho P.E.N. Centra, ktoré na prekvapenie existuje, len ho čínske úrady neradi vystavujú svetu na známosť. Ďalšou podivuhodnou správou bolo tvrdenie, že sa za činnosť P.E.N. klubu mal oficiálnym čínskym predstaviteľom ospravedlniť (ústne) prezident japonského P.E.N. Centra. Ten však vraj už zomrel a nikto z japonskej delegácie na kongrese v Moskve o žiadnom ospravedlňovaní pochopiteľne nič nevedel. Keď už nešlo kam uhnúť, vyžiadali si čínski oficiálni návštevníci aspoň písomnú žiadosť cez vedenie WiPC pri PEN v Londýne. To samozrejme na moju žiadosť v krátkom čase dostali. Niet sa už teda na čo vyhovárať a teraz ostáva už len čakať, či je snaha o „otváranie“ Číny pre kontakty so spisovateľskými organizáciami Európy naozaj mienená vážne.

                                                                                                  G. Murín, emeritný predseda SC P.E.N.

 

Príklad čínskych spisovateľov, o ktorých osud sa SC P.E.N. počas môjho pôsobenia v komisii WiPC zaujímal:

 

Liu Xianli (vtedy 29 ročný) –  Ako spisovateľ odsúdený 11. mája 1999 v Pekingu na štyri roky väzenia za pokus o vydanie knihy prominentných disidentov.

Song Yongyi (vtedy 51-ročný) – Knihovník, historik a spisovateľ. Od roku 1989 žil v USA, ale pravidelne prichádzal do Číny pracovať na výskume fenoménu „kultúrnej revolúcie“. Dňa 7. augusta 1999 boli spolu s manželkou zatknutí pre „získavanie a ilegálne odovzdávanie informácií cudzincom“. Jeho žena bola po štyroch mesiacoch väznenia prepustená, ale Song ostáva vo väzení bez možnosti obhajoby.

Xu Wenli (vtedy 54-ročný) – Spisovateľ, editor a aktivista za ľudské práva. Ako predseda neoficiálnej Čínskej demokratickej strany sa pokúšal o jej legálnu registráciu. Dostal trest trinástich rokov väzenia.

 Xue Deayun (vtedy 40-ročný) –  Básnik odsúdený na sedem rokov za to, že spolu s tromi ďalšími chceli vydávať neoficiálny literárny časopis „Čínska kultúrna obnova“.

Jiang Tanwen a Li Xunrong – Spisovatelia zatknutí 19. júna 1999 preto, že navštívili míting členov nezákonnej Čínskej demokratickej strany. Obvinení sú spolu s Yan Zhengxue, ktorý sa previnil tým, že chcel zorganizovať pred Ministerstvom spravodlivosti demonštráciu proti korupcii.

Kasim Sadik (vtedy 46-ročný) – Ako spisovateľ a básnik etnickej skupiny Ujghurov bol začiatkom roku 1998 zatknutý. Jeho previnením bolo podozrenie, že jeho hry a básne obsahujú politické narážky a národné sympatie. Od zatknutia nie sú o ňom správy.

Skryť Zatvoriť reklamu