Nielen smútok, ale aj hanba?

 Najskôr si ujasnime, že výhovorky tu neplatia. Višňovský je profesionál, ktorý veľmi dobre vie, čo berie. A ak nie on, tak je tu lekár národného hokejového tímu, ktorý má priam za povinnosť to vedieť a na takéto nebezpečie dopingu hráča upozorniť. Takže sa nie je na koho vyhovárať.
 Navyše dodajme, že Višňovský bol vybraný na anti-dopingovú kontrolu náhodne, takže sa dá predpokladať, že nebol sám.
 Vyčítať im to, odsúdiť ich? Vidím to ešte inak. Tento olympijský hokejový turnaj bol poslednou šancou jednej veľkej slovenskej hokejovej generácie. Väčšina mien sú už žijúcimi legendami. A ja sa pýtam - môžu dnes legendy víťaziť? Moja laická odpoveď znie - môžu priniesť drámu do zápasov, môžu priniesť prekvapenia, môžu priviesť k úžasu nad svojimi výkonmi raz, dva krát, tri krát, ale v mlynici dlhodobého výkonu na takomto turnaji im nutne musí dôjsť dych skôr, než iným. Veď vo víťaznom kanadskom mužstve boli deti! A to doslova - veď tam hral syn Petra Šťastného, ktorý je ako otec amerického reprezentanta len o čosi starší, než naši najstarší reprezentanti. Rozdiel medzi Petrom Šťastným a nimi sa v bežných meradlách zdá zanedbateľný, vzhľadom k športovému veku je však priepastný. A to je problém aj nášho hokejového tímu, ktorý (pokiaľ viem) patril na turnaji medzi najstaršie.
 Veď si len všimnime záverečnú tretinu nášho zápasu s Fínskom. Vraj sme ju, a s ňou aj bronzovú medailovú nádej, prehrali pretože sme príliš faulovali. Ale kto nevládze, fauluje. To je logické.
 Špičkové športové výkony vo vyššom veku sú veľmi zriedkavé, hoci nie nemožné. Ale práve hokej, a ešte aj v kanadských podmienkach zúženého klziska a tým pádom častejších fyzických stretov, je v tomto veľmi krutý.
 Vyčítať našim hokejistom, že si pomohli? Po všetkých tých ich zraneniach za dlhé roky ich kariéry, po tom obrovskom nasadení, pri tej veľkej túžbe premeniť poslednú životnú šancu na historický úspech? To by som si netrúfol. Len chcem pripomenúť, že biologické hodiny sú zvlášť u športovcov neúprosné. A konkurencia v súboji o vrcholné výkony siaha dnes už nie po mládeži, ale doslova deťoch. Veď si len všimnime gymnastky, ktoré cvičia ženské disciplíny, hoci ženami ešte ani zďaleka nie sú.
 Preto by som sa dnes skôr zamýšľal nad tým, kto tých našich heroických bojovníkov nahradí. Bude mať za nás o štyri roky kto nastúpiť a predviesť aspoň tieň tej bojovnosti, nasadenia a umenia ako naši "zemiakoví" hrdinovia?