Niekto rozhľadenejší vo futbale by mohol prísť na to, čo to máme za chorobu, ktorá sa prejavuje pri hre zvanej futbal. Veď už pri minulej kvalifikácii sme robili zázraky, keď sme vyhrávali nad šampiónmi (ako napríklad Rusko) a ledva remizovali s trpaslíkmi (čo to bolo - Faerské ostrovy alebo San Marino?). No ale tentoraz sme to naozaj prešvihli prílišnou frajerinou.
Nedôslednosť s Čechmi
Viesť nad Čechmi dva jedna je potešujúce, ale vyzliekať sa kvôli tomu takmer z kože a skákať za bránkou ako pavián? Veď ak by dal niekto zázračný gól bravúrnou technikou od polovice ihriska ako Maradona, no tak by mal asi nárok trochu sa zblázniť. Ale kopnúť dobre penaltu je takmer povinnosť. A hlavne, tešili sme sa predčasne. Načo nám je útočník, ktorý dá gól z penalty, keď za následné prejavy bujarej radosti dostane žltú kartu a vzápätí aj červenú za faul odzadu? Aká je hodnota takého gólu, keď ten istý hráč pomôže k jeho vyrovnaniu? To už si to veselenie naozaj nemohol nechať do šatne?
Ja viem, rozhodcovia majú tendenciu kompenzovať, čo odpískali jednému družstvu, hneď aj potrestaním toho druhého. Ale to nie je výhovorka a hlavne - to nezmyselne predčasné jasanie sa ukázalo ako symbolické aj pre to, čo nasledovalo.
Keby bolo keby
Keby sme dotiahli výborne rozbehnutý zápas s Čechmi do víťazného konca a nejasali predčasne, mohli sme odvtedy jasať celé mesiace do svetového šampionátu. Ale my takto hlúpo zakopneme a jasanie pokračuje!
Priamy prenos z (očakávane rozhodujúceho) zápasu so Slovinskom uviedla STV dokumentom s titulom "Futbalový sen o Afrike 2010". Neuveriteľné, ešte nemáme nič vyhrané a už si líhame na vavríny? Samotný prenos začal vyhlásením tipovacej súťaže, kde výhrou bolo tričko oslavujúce naše mužstvo ako DREAM TEAM s logom svetových majstrovstiev, ako keby sme tam už boli!
Toľko sebavedomia a aký bol výsledok? Ešte nikto nedal gól, keď netrafil bránu a my sme za celý zápas so Slovincami bránu takmer neohrozili. Iste, na začiatku sme mali dve-tri strely a z nich malo vzísť jasné poučenie, že brankár súperov je na mokrom teréne a s mokrou loptou neistý a teda zvýšiť počet streleckých pokusov. Nestalo sa tak, lebo sme už takmer ležali na vavrincoch (ako hovorí môj priateľ Peter). A čo už môže byť väčšia nemohúcnosť, než že ani z rohového kopu sme sa k žiadnej poriadnej strele, či hlavičke nedostali. Výsledok tomu zodpovedal. A my sme boli odrazu prekvapení?
Aspoň nejaké ponaučenie
Briti sú známi tým, že takmer každú vojnu začali vlastnou krutou porážkou. Ale vždy sa pozbierali a nikdy sa nevzdali, vytrvali do konca. Mne sa zdá, že sme predviedli naozaj niečo národne nedospelé a nevyspelé. Oslavovali sme predčasne, rozdávali sme kožu z medveďa, čo ešte behal po lese a robili účet bez hostinského. To sú pre zmenu české porekadlá, ktoré sme si na vlastnú škodu nevzali k srdcu. Stačilo málo a urobili by sme historický krok. Lenže my sme si zavýskali predčasne a tá loď do Juhoafrickej republiky už pomaly zdvíha kotvy a my čakáme, že sa stane zázrak. Lenže ja na zázraky neverím. Najmä nie, keď sú na poslednú chvíľu a nič iné už neostáva.
Veľmi rád by som sa dnes večer mýlil. Ale tí predvídavejší z našich hráčov sa so svetovým šampionátom rozlúčili už po zápase so Slovinskom sediac v zadumaní na trávniku. Tušili, že na zázrak sa nemôžme spoliehať. A mám pocit, že toto všetko je menej o futbale a viac o našej jánošíkovskej, výskavej až ujúkavej povahe...
