Dolly in memoriam
Príbeh ovečky Dolly, prvého cicavca naklonovaného z dospelých telových buniek, je aj príbehom limitov našich manipulácií s Prírodou. Jej klonovanie malo len 0,3% úspešnosť – viac než polovica experimentálnych embryí sa nevyvinula, niektoré vykazovali abnormality a tri z ôsmich narodených ovečiek umreli krátko po pôrode. Dolly sa podarilo vytvoriť po 277 neúspešných pokusoch.
Hoci prišla na svet v Roslinskom inštitúte v Edinburghu už 5. júla 1996, svetu ju predstavili až vo februári ďalšieho roku, kedy dospela. Feministky mohli jasať, nemala totiž otca, zato tri matky. Jedna bola zdrojom vajíčka bez jadra, druhá genetickej informácie z nepohlavnej bunky a tretia bola jej náhradnou matkou.
Ona sama priviedla na svet šesť ovečiek: prvé jahňa nazvané Bonnie v apríli 1998, v nasledujúcom roku to boli dvojičky Sally a Rossie a o ďalší rok Lucy, Darcy a Cotton. Tým dobré správy o jej živote končia.
Vo veku 5 rokov sa u Dolly vyvinula artritída a zle chodila, čo sa podarilo liečiť protizápalovými liekmi. Ale už o rok na to musela byť utratená. Pitva ukázala nádorové zmeny na jej pľúcach, čo je bežné pre ovce, ktoré sú držané vo vnútri, ako bola práve Dolly, ktorá musela z bezpečnostných dôvodov prespávať v stajni. Horšie je, že sa tak dožila menej ako polovice veku, ktorý je obvyklý u oviec jej plemena. Možným vysvetlením je fakt, že Dolly bola klonovaná z genetického materiálu „darkyne“, ktorá mala šesť rokov, teda sa geneticky narodila ako šesťročná.
Jej vedecký tvorca Ian Wilmut v roku 2007 oznámil, že táto technológia prenosu jadra nemôže byť nikdy dostatočne efektívna pre použitie pri ľuďoch. Napriek tomu, ako sme si už minule uvádzali na príkladoch, prichádzajú stále noví nadšenci, ktorí čím menej o probléme klonovania vedia, tým odvážnejšie scenáre využitia tejto metódy ponúkajú.
Pritom praktické využitie klonovania (pravda, podstatne primitívnejšími metódami) poznáme takmer polstoročie už aj u nás. Vo vtedajších socialistických krajinách získali identické jedince dobytka mikrochirurgickým delením oplodneného embrya v 80-tych rokoch ako prví v JZD Bánov. Pokus zopakovali na umelých ovčích dvojčatách v Trenčíne, v Charkove priviedli takto na svet 27 dvojčiat býčkov. V americkom výskumnom stredisku v Beavertone o desať rokov neskôr takto naklonovali samičku makaka rhesus menom Tetra. Na tom istom druhu doviedol vyššiu techniku klonovania z embryonálnych buniek k úspechu Donald Wolf z Oregonského centra pre výskum primátov. Rovnako sa neskôr klonovali aj kravy, ovce a králiky, ale chýbal emocionálny náraz faktu skopírovania dospelého jedinca. Technika použitá pri ovečke Dolly v roku 1997 totiž po prvý krát umožnila priviesť k deleniu jadro z telových, nepohlavných buniek ovčej darkyne a obalu vajíčka inej ovce. Tieto pokusy prevádzal u obojživelníkov John Gurdon už v 60-tych rokoch, ale nikto nebol schopný uvedený postup úspešne zopakovať. Neviedli tiež k dospelému tvorovi.
Krátko po ovečke Dolly prišli na svet geneticky identické šimpanzie mláďatá. O rok bola touto technikou naklonovaná myš a teľa. Americká spoločnosť ABS Global predstavila šesťmesačné teliatko Gene, ktoré prišlo na svet technikou umožňujúcou údajne hromadné klonovanie. V roku 2000 bola naklonovaná ošípaná. V roku 2001 došlo k úspešnej implantácii klonovaných embryí u potkana a 22.12.2001 bola naklonovaná prvá mačka menom CC (cat clone). Výskum financoval arizonský milionár John Sperling, ktorý venoval 3,7 milióna dolárov, aby mu vedci naklonovali jeho obľúbeného psa Missy, čo sa však nepodarilo. Navyše ani naklonovaná mačka sa na darkyňu svojich génov nepodobá!
Dolly sa dočkala pocty ako Lenin. Jej pozostatky sú v súčasnosti vystavené v Škótskom kráľovskom múzeu. V oboch prípadoch ide o názorné varovanie, že experimenty s Prírodou i spoločnosťou nemusia vždy dobre skončiť.
