Presne pred týždňom skončil 10. ročník MFF Bratislava. Končil slávnostným premietaním filmu bratov Cohenovcov "Po prečítaní spáľte". Po sérií úžasných filmov, ktoré som mal počas festivalu šancu vidieť, ma tento primrazil. Mala to byť "čierna komédia", ale ja od čias "socializmu s ľudskou tvárou" či novšej "pozitívnej diskriminácie" akosi na prívlastky a lákavé prílepky neverím. Neverím, že diskriminácia môže byť nediskriminačná a keď je niečo čierne, tak to bude aj veselé. No a táto americká "komédia" je veľmi čierna. Brad Pitt sa odbachne v skrini, kde sa skryl, skrvavená tvár v detaile kamery - hahaha. Malkovich zabije chlapíka na ulici sekerkou zaťatou do hlavy - hahaha. Pri tom ho zastrelí agent CIA - hahahihaho. No, do po-pu-ku! Ja som sa teda nesmial a hoci sa našli priatelia, ktorí tvrdili, že sa bavili, mne tu niečo nesedí. Naozaj musí byť v americkej komédii priemer štyri mŕtvoly na jeden vtip? Ale aby sme boli spravodliví voči národom, toto je produkcia americko-britsko-francúzska. Takže opravujem otázku - musí byť v akejkoľvek komédii kopa mŕtvol, aby sme sa bavili? Nestačia štyri svadby a jeden pohreb ako je to v rovnomennej britskej komédii?
Na tom istom festivale ale dostala hlavnú cenu Grand Prix neuveriteľne normálna, neokázalá, nenápadná talianska komédia, ktorá je pre mňa skutočným objavom. Nakrútil ju oneskorený debutant Gianni Di Gregorio a je vlastne autobiografická, pretože aj v osobnom živote sa stará o svoju mamu v pokročilom veku. Dokonca vraj kvôli jej rozmarom stratil vlastnú rodinu, keď sa jeho žena s deťmi radšej odsťahovali, než by znášali vrtochy starej dámy. V Gregoriovej komédii (na tohtoročnom festivale v Benátkach dostala dokonca tri ceny) sa tie dámy zídu hneď štyri a on má za úlohu zvládnuť s nimi jeden "Sviatočný augustový obed", čo je aj názov tejto komédie. Nič mimoriadne ani dramatické sa tam neudeje a hlavne nikto nikoho kvôli humoru nevraždí, ani neprenasleduje. Milé, láskavé, ľudské.
Treba dodať, že MFF začínal slávnostným premietaním skvelej komédie Woody Allena "Vicky Cristina Barcelona". Nie je to teda o tom, že sú tu len zlí a násilnícki Američania a na druhej strane "zaumní" Európania. Tí jedni sa bez výstrelu nezasmejú a tí druhí sa smejú už pri titulkoch. Moja úvaha je skôr o tom, že tak ako na mnohé, čo prišlo zo Západu, sme si ľahko a dobrovoľne zvykli, tak si postupne zvykáme na zvýšený prah násilia vo filmoch. Kedykoľvek zapnem televíziu a vidím na obrazovke ako niekto na niekoho mieri niečím vražedným, tak viem, že je to americký film. Vlastne som už roky nevidel americký film, kde by niekto niekoho nevraždil alebo nechcel zavraždiť. Došlo k zaujímavému extrému. Predtým sme tu mali povinne ruské filmy, kde vlastne tiež po sebe neustále strieľali, lebo to boli tie osloboditeľské eposy (ale boli aj výnimky napríklad vďaka Šukšinovým filmom, či filmu "Moskva slzám neverí") a dnes sa zdá, ako by sme mali možnosť vidieť len americké filmy. Nerozumiem tomu celkom, lebo to už nie je povinné. A napriek tomu tu ten extrém jednostrannej ponuky je. Môžeme si iste za to aj sami, lebo našinci napríklad na slovenské filmy (a Šulíkov "Slnečný štát" bola skvelá komédia) akosi nechodí. Na rozdiel od českého diváka. Tí chodia na české filmy masovo, v miliónových návštevách, a to podporuje nielen vznik celého radu skvelých českých komédií, ale napríklad aj neuveriteľný úspech poetického filmu "Kytice", čo je vlastne sfilmovaná Erbenova báseň. My sme ale akosi pápežskejší od pápeža a v našich kinách beží produkcia, ako keby sme boli ďalším štátom Ameriky. A potom sa zjaví vďaka MFF takýto nenápadný, láskavý filmík talianskeho debutanta v pokročilom veku a my sa nielen dobre bavíme, ale tá komédia dostala aj Cenu diváka! A to v nevídanej konkurencii práve akčných, dramatických filmov (na MFF bola napríklad mafiánska "Gomora", najnovší film Clinta Eastwooda "Výmena" alebo opäť z Talianska filmová alegória o politickej moci "Il divo"). Takže divácky záujem by iste bol aj mimo festivalu, ale komédiu "Sviatočný augustový obed" zatiaľ nikto do našej distribúcie nekúpil. Ja tomu už prestávam rozumieť. A čo vy?
P.S.
Churchill po leteckej Bitve o Britániu povedal: "Nikdy tak veľa ľudí nevďačilo za svoju záchranu takej hŕstke jednotlivcov". O MFF by sme mohli povedať, že nikdy takému množstvu ľudí nepriniesla zábavu taká hŕstka jednotlivcov ako je základný štáb festivalu. Sú to Vlado Krajniak s bratom Petrom ako hlavní ťahúni, Peter Nágel ako programový riaditeľ, Lea Kaufmanová ako šéfka realizačného štábu, Jozef Heriban na čele marketingu, vedúci produkcie Martin Petruš a ešte približne dvadsiatka ďalších obetavcov. A na druhej strane desaťtisíce divákov. Rád som sa k nim pridal a to odporúčam na budúci rok aj vám.
