... Pri súdnom procese v obvinení z vlastizdrady sa Han van Meegeren totiž priznal, že autorom diela nie je slávny Vermeer ale on sám.
Keď v roku 1945 Spojenecká vojenská komisia pre umenie (Allied Art Commission) objavila tisíce umeleckých diel v Göringovej skríši v solnej bani v Rakúsku, okrem iného ich zaujalo aj nepoznané dielo Jana Vermeera, známeho a veľmi ceneného holandského maliara zo 17. storočia (napr. dielo Dievča s perlovou náušnicou). Keďže nacisti boli vo svojich zápiskoch precízni, vystopovať cestu ku predchádzajúcemu vlastníkovi nebolo náročné. A tak sa vyšetrovatelia ocitli v Han van Meegerenovom ateliéri.
Van Meegeren bol vtedy už veľmi zámožný, no nebolo tomu vždy tak. Henricus Antonius „Han“ van Meegeren (1889 – 1947) sa od detstva zaujímal o diela holandských majstrov, no jeho otec nezdieľal synove nadšenie pre umenie. Namiesto toho chcel, aby sa stal architektom. V roku 1907 odišiel na štúdium architektúry do Delft, kde sa narodil a zomrel jeho osudový Jan alebo Johannes Vermeer. Kreslenie mu šlo od ruky, no keďže sa architektom naozaj stať nechcel, nikdy neabsolvoval záverečné skúšky. V roku 1913 odišiel za kresbou a maľbou na umeleckú školu do Haagu, kde o štyri roky prezentoval svoje diela. Aj keď sa van Meegeren stal známym maliarom, kritici sa o jeho tvorbe nevyjadrovali pochvalne. Označili ho ako technicky nadaného umelca, ktorému ale chýba invenčnosť a originalita. Za svoju nie veľmi úspešnú umelecké kariéru vinil práve kritikov. Preto sa rozhodol, že vytvorí také dielo, ktorým preukáže svoje nadanie a „potopí“ tak nesprávne hodnotenia odborníkov.
Van Meergen sa presťahoval na juh Francúzska a v rokoch 1932 – 1937 pracoval na svojom majstrovskom diele. Vybral si Jana Vermeera, ktorého diela boli zriedkavé (zachovalo sa ich asi len okolo 35), a tým pádom aj veľmi vzácne. Meegeren sa od svojich "kolegov" líšil tým, že nekopíroval existujúce diela, ale maľoval nové a označil ich za novobjavené práce starých majstrov. Zakúpil plátno zo 17. storočia a začal tvoriť starými postupmi, pričom na záver dielo piekol pri 100 stupňoch v rúre, aby dosiahol patinu a požadovanú krakeláž. Počas 6 rokov vytvoril aj ďalšie „Vermeerove“ diela, napr. Lady playing music a Lady reading music. Ani jedno z týchto dvoch diel nepredal, momentálne sa nachádzajú v Rijksmuseum v Amsterdame.
V roku 1936 dokončil dielo s názvom Kristus v Emauzách (The Supper at Emmaus). Požiadal svojho priateľa, aby dielo ukázal uznávanému znalcovi barokového umenia a Vermeerovej tvorby – Dr. Abrahamovi Brediusovi. Ten mal spočiatku pochybnosti, ale nakoniec dielo označil za pravé a vysoko ho ocenil: „Je to nádherný moment v živote milovníka umenia, keď je zrazu konfrontovaný s doteraz neobjavenou maľbou veľkého majstra... To, čo tu vidíme, je majstrovský kúsok Johanna Vermeera." Keď sa pozriete dôkladnejšie na dielo a porovnáte s tvorbou Vermeera, rozdiel je pre mnohých jasný. Han si však mohol zatlieskať, podarilo sa.
Dielo kúpila Rembrandtova spoločnosť (The Rembrandt Society) za 520 000 guldenov (dnes približne 4 millióny dolárov) a následne ho venovala Museum Boijmans Van Beuningen v Roterdame. Van Meegeren sa presťahoval do Nice a zo zárobku si kúpil 12-izbovú usadlosť, kde na stenách viseli diela starých majstrov – originálne aj tie, ktoré si počas pobytu vytvoril a sfalšoval sám.
Na začiatku druhej svetovej vojny sa presťahoval späť do Holandska, kde pokračoval vo svojej úspešnej falšovateľskej činnosti, na ktorej výrazne zbohatol.
Počas nemeckej okupácie Holandska jeden z Meegerenových agentov predal v roku 1942 Vermeerov falzifikát Kristus a cudzoložnica (Christ with the Adulteress) bankárovi a nacistickému obchodníkovi s umením – Alois Miedlovi. V tom čase Meegeren už dosť pil a bol závislý na morfíne, čo sa odzrkadlilo aj na jeho tvorbe. Experti by možno dielo odhalili, ale takmer všetky muzeálne zbierky boli odvezené do skladov, kde mali byť chránené pred poškodením. Takže nebolo veľmi s akým originálom Vermeera porovnať. Cez Miedla sa dielo dostalo do zbierky ríšskeho maršála Hermanna Göringa (niekde sa uvádza, že predajná cena bola 1,65 milióna guldenov, dnes asi 7 miliónov dolárov), kde ho v roku 1945 našli spolu s ďalšími tisíckami umeleckých diel.
A tak sa dostávame späť k Meegerenovi. Ten bol 29. mája zatknutý a ako nacistickému kolaborantovi, ktorý navyše nepriateľovi predal holandské kultúrne dedičstvo, mu hrozilo doživotie. Meegeren sa pod tlakom vážneho obvinenia po pár dňoch priznal, že obraz sfalšoval. Nasledovali mesiace skúmania až ho napokon sudca vyzval, aby ako dôkaz namaľoval ďalší obraz. Tak vznikol posledný Meegerenov falzifikát Ježis medzi doktormi (Jesus among doctors), tiež nazývaný ako Mladý Kristus v chráme (Young Christ in the Temple), ktorý sa po jeho smrti predal za 3000 guldenov (dnes asi 7000 dolárov) a dnes visí v kostole v Johannesburgu. Na súdnom procese v októbri 1947 bol Meegeren zbavený obvinenia z kolaborácie a dielo Kristus a cudzoložnica bolo uznané za falzifikát. Vyviazol s trestom jedného roka vo väzení, pričom k odpykaniu trestu nikdy nedošlo. Zomrel na infarkt v posledný deň pred vydaním rozsudku vo veku 58 rokov.
A tak sa zo zločinca stal národný hrdina. Po odhalení v roku 1945 sa Meegeren konečne dožil ocenenia aj vlastných diel, ktorých ceny niekoľkonásobne stúpli. A možno zomrel aj s úsmevom na tvári, veď dokázal oklamať toľko odborníkov a zberateľov. Odhaduje sa, že na svojich falzifikátoch zarobil v tej dobe približne 30 miliónov dolárov.
Ako však povedal francúzsky maliar Theodore Rousseau: „Mali by sme si uvedomiť, že môžeme hovoriť len o zlých falzifikátoch, ktoré boli odhalené. Tie dobré visia stále na stenách.“
