Suzanne Valadonová sa narodila v roku 1865 ako Marie-Clémentine Valadon do chudobnej rodiny na Montmartri. Matka bola práčka a ako slobodná (otec bol neznámy) bola nútená opustiť svoje rodné mesto, aby sa vyhla škandálu. Dnes jedna z najznámejších parížskych štvrtí bola vtedy čiastočne vidieckou a chudobnejšou oblasťou. Biedne pomery donútili Valadonovú ku mnohým príležitostným prácam. Už od desiatich rokov si privyrábala ako predavačka zeleniny, čašníčka, opatrovateľka, tkáčka pohrebných vencov. Najviac ju však priťahovala bohémska stránka Montmartru. Túžila sa stať jazdkyňou a akrobatkou, no pád z hrazdy ju prinútil opustiť cirkusantské sny.
Kariéra modelky
„Marie-Clémentine“ sa stala „Máriou“, keď v roku 1879, ako päťnásťročná, začala s kariérou modelky. Zanedlho sa o nej hovorilo ako o provokatívnom, sebavedomom a rebelskom dievčati. Vďaka svojim akrobatickým schopnostiam a charizmatickej kráse stála v rokoch 1880 až 1893 ako modelka pre niekoľkých najvýznamnejších maliarov svojej doby, vrátane Renoira a Toulouse-Lautreca. Údajne boli všetci aj jej milencami. Renoir mal štyridsať, Lautrec bol od nej len o rok starší. Keďže pochádzala z chudobnej spoločenskej vrstvy, nemohla si dovoliť formálne vzdelanie. Svoju prácu modelky však využívala na pozorovanie umelcov pri ich práci a tak sa učila.
Len málokto vedel, že Valadonová vášnivo kreslila už od detstva. Až Toulouse-Lautrec ju po vzhliadnutí jej kresieb povzbudil a ukázal ich Edgarovi Degasovi. Ten ju vzal pod svoje ochranné krídla, stal sa jej blízkym priateľom a mentorom, naučil ju techniky kreslenia, grafické techniky a podporoval ju, aby vo svojej praxi pokračovala. Degas dokonca kúpil viacero jej diel. Ich priateľstvo trvalo až do jeho smrti v roku 1917.
Svoje prvé dielo – Autoportrét – z roku 1883 podpísala ako Suzanne. Bola to kresba uhľom a pastelom. Túto prezývku jej údajne dal Toulouse-Lautrec ako odkaz na biblický príbeh „Zuzana a starci“, v ktorom mladú ženu špehujú a žiadajú o ruku starší muži. Pre mladú Valadonovú, ktorá niekoľko rokov pózovala starším umelcom to znamenalo veľkú zmenu, prechod od modelky ku umelkyni. V tom istom roku sa ale stala ešte jedna významná udalosť, narodilo sa jej jediné dieťa - syn Maurice. Hoci jej priateľ a občasný milenec Miguel Utrillo dal chlapcovi jeho priezvisko, pravdepodobne nebol jeho skutočným otcom a urobil tak preto, aby dal dieťaťu zákonité meno a aby všetkým trochu uľahčil život. Maurice Utrillo sa neskôr stal slávnym maliarom.
V začiatkoch svojej umeleckej kariéry sa venovala najmä kresleniu a ako modelov používala svoju matku a svojho malého syna. Do roku 1893 si vďaka svojim kresbám vybudovala meno a dokázala ich predať toľko, aby uživila svoju rodinu. V roku 1892 začala maľovať a o dva roky neskôr bola ako prvá žena - samouk prijatá do Société National des Beaux-Arts. Od tohto momentu pravidelne vystavovala na rôznych Salónoch. V snahe o stabilitu sa Valadonová v roku 1896 vydala za Paula Mousisa, bohatého burzového makléra. Spolu sa usadili v tichom parížskom predmestí, kde sa Valadonová prvýkrát nemusela starať o peniaze. Mohla tvoriť čo chcela, nie to čo by sa predávalo. No objavil sa iný problém, v roku 1901 jej synovi diagnostikovali schizofréniu, ku čomu sa pridal aj alkoholizmus. Ako druh terapie, aby mu pomohla sa s tým vyrovnať, ho naučila maľovať, čím ho nasmerovala na cestu neskôr úspešného a známeho umelca.
Nové začiatky
V roku 1909 predstavil Maurice svoju 44-ročnú matku svojmu 23-ročnému priateľovi Andrému Utterovi. Tento mladý muž priniesol Valadonovej omladenie a iskru do života, až natoľko silnú, že sa kvôli nemu rozviedla. Obaja sa odsťahovali späť na Montmartre a o päť rokov sa vzali, v predvečer jeho odchodu do vojny. Valadonová vstúpila do plodného obdobia a pravidelne vystavovala na Salon d'Automne (Jesennom salóne) a s galeristkou Berthe Weill, ktorá ju podporovala od roku 1912. Vrchol svojej slávy dosiahla v 20. rokoch 20. storočia, ktorý jej priniesol finančný úspech aj uznanie kritikov.
Napriek tomu, že je spájaná s poprednými impresionistami, jej tvorba sa neviaže na žiadnu školu. Prostredníctvom svojich malieb a grafík transformovala žáner ženského aktu, ktoré sú na rozdiel od jej mužských kolegov vnímané ženským pohľadom. Sú to obrazy realistických žien s prirodzenými krivkami. Dokonca zobrazuje aj ochlpenie v ohanbí, ktoré sa často vynechávalo, pretože sa považovalo za nevhodné. Medzi jej najznámejšie diela patria farebné zobrazenia kúpajúcich sa žien a kvetinové zátišia.
V roku 1933 sa Valadonovej zdravie začalo zhoršovať. Rozišla sa s Utterom, objavili sa u nej výkyvy nálad (pravdepodobne kvôli cukrovke) a jej maľovanie prestalo. Nakoniec v apríli 1938 zomrela na mozgovú príhodu počas maľovania vo svojom ateliéri v Paríži. Až do smrti bola obklopená svojimi priateľmi Andrém Derainom, Pablom Picassom a Georgesom Braquom. Zanechala po sebe asi 500 obrazov a 300 diel na papieri. Jej diela sa dostali do zbierok významných inštitúcií, ako napr. Centre Pompidou v Paríži, Art Institute of Chicago a Museum of Modern Art v New Yorku.
