Obraz Výkrik, pôvodne v nemčine nazvaný Der Schrei der Natur (Výkrik prírody), zachytáva kopec Ekeberg, ktorý leží južne od Osla a most, ktorý bol v minulosti „vyhľadávaným“ miestom pre samovrahov (podobne ako The Golden Gate v San Franciscu). Podľa niektorých zdrojov bol na konci mosta ústav, kde sa liečila aj Munchova sestra trpiaca schizofréniou. V čase, keď Munch dielo namaľoval sa sám obával, že trpí mentálnou chorobou, ktorá sa v jeho rodine objavila. Možno aj preto je emócia z obrazu natoľko silná, že mnohí na dielo odkazujú pri opisoch pocitov z prvej alebo druhej svetovej vojny. Okrem silne expresívneho dojmu je na diele zaujímavé aj to, že vzniklo na základe autorovho osobného zážitku. Ten opísal aj v básni, ktorú napísal dozadu na jednu z verzií tohto diela:
Išiel som po ceste s dvoma priateľmi
Slnko zapadalo, obloha sa sfarbila na krvavú červenú
A ja som pocítil akúsi melanchóliu
Zastavil som sa
Znehybnel som, na smrť unavený
Nad modročiernym fjordom a mestom visela krv a ohnivé jazyky
Moji priatelia išli ďalej - zostal som vzadu
Roztrasený úzkosťou
Pocítil som obrovský výkrik prírody.
ŠTYRI VERZIE
Existujú štyri verzie diela Výkrik, ktoré Munch namaľoval v období 1893 – 1910 a tiež okolo 50 litografií, ktoré boli vytlačené v roku 1895. Každá verzia je však originálom, ktorý sa líši najmä farebne. Emócia ostáva, no Munch sa pravdepodobne snažil nájsť tú správnu farebnú kombináciu, ktorá by pocit strachu vystihla.
KRÁDEŽ V ROKU 1994
Pred Olympijskými hrami v roku 1994 sa nórske Národné múzeum rozhodlo presunúť Výkrik (verzia 2) zo svojho miesta na prízemie galérie. Netušili však, že tento krok bude mať ďalekosiahlejšie následky. Prízemie galérií je z pohľadu bezpečnosti asi najhoršou voľbou. Národné múzeum však považovalo svoje opatrenia – alarm a bezpečnostné kamery – za dostačujúce. Však áno, múzeum sa nachádza v Nórsku. Žiaľ, v tomto severská nátura neplatila.
Presne v deň slávnostnej ceremónie Olympijských hier, 12. februára 1994 o 6:30 ráno, vypadol v múzeu alarm. Na to hneď upozornil políciu strážca, ktorý bol na mieste. Aj keď polícia prišla na miesto rýchlo, bolo neskoro. Záznam bezpečnostnej kamery ukázal dvoch mužov, ktorí sa vyšplhali rebríkom, rozbili okno a utiekli s Výkrikom. Celá akcia trvala približne 50 sekúnd. Lupiči dokonca nechali v galérii pozdrav „Ďakujeme za slabú bezpečnosť“.
Ukradnuté Munchovo dielo však bolo jedným z najznámejších diel, ktoré sa tým pádom stalo na trhu nepredajným. Legitímna verzia by sa predala za desiatky miliónov, ukradnutá takmer nemala hodnutu. Dielo prinášalo viac problémov ako osohu.
Situácia sa ale vyvinula celkom zaujímavo. Asi o mesiac po krádeži prišiel do múzea list, v ktorom zlodeji požadovali za vrátenie obrazu 1 milión dolárov. Galéria však odmietla a namiesto toho sa obrátila na špeciálny oddiel Scotland Yard, ktorý sa zaoberal umením a starožitnosťami. Britská polícia nasadila dvoch maskovaných policajtov, ktorí ponúkli za obraz 250 000 dolárov, na čo sa zlodeji chytili. Štyria muži boli zadržaní a obvinení z krádeže a pokusu o predaj kradnutého majetku. Skupinu viedol Pål Enger, ktorý bol odsúdený na 6 rokov a 3 mesiace vo väzení. Enger bol už v minulosti odsúdený za krádež, Munchovho diela Upír (The Vampire). Po prepustení Enger v roku 2001 oficiálne zakúpil Munchovu litografiu. Či naozaj na osobné účely, to nevieme...
KRÁDEŽ V ROKU 2004
22. augusta 2004 o 11:20 dvaja ozbrojení maskovaní muži vstúpili do Munchovho múzea v Oslo. Prekvapení návštevníci múzea sa na nich pozerali, ako vyšli ku obrazu Výkrik, vzali ho zo steny a po ceste von vzali ešte ďalšie Munchovo dielo Madonna. Náhodnému stojacemu pred múzeom sa podarilo odfotiť moment, ako zlodeji nakladajú obrazy do pripraveného auta. Svedkovia potvrdili, že žiadny alarm sa po odobratí diel nesputil a že obrazy boli na stene prichytené len drôtom. Podľa nich stačilo obrazom dostatočne silno potiahnuť.
V apríli 2005 polícia zadržala podozrivú osobu z krádeže. Obrazy však nenašli. Dokonca sa šírili klebety, že diela zlodeji spálili, aby tak zakryli svoje stopy. Nasledovalo zatknutie ďalších podozrivých osôb, no opäť bez obrazov. V júni 2005 polícia vypísala odmenu 2 miliónov nórskych korún za informáciu, ktorá bude viesť ku nájdeniu Munchových diel. Spoločnosť M&M dokonca ku tomu pridala odmenu 2 miliónov M&Ms. Žiadne informácie však nechodili.
V máji 2006 zo 6 obvinených troch odsúdili do väzenia. Obrazy sa však stále nenašli. Tie sa podarilo nájsť až v auguste 2006. Podľa polície boli obrazy od krádeže v Nórsku, nebola za ne vyplatená žiadna odmena a boli v poriadku. Viac informácií sa do médií nedostalo. Múzeum sa poučilo a zlepšilo svoj bezpečnostný systém.
NAJDRAHŠÍ OBRAZ
2. mája 2012 je v newyorskej aukčnej spoločnosti Sotheby´s ako 20-te dielo v poradí dražený Munchov Výkrik. Aukciu viedol asi najznámejší dražiteľ Tobias Meier, ktorý začal na sume 40 miliónov dolárov – suma, ktorá prevyšovala dovtedajší aukčný rekord autora. Po asi 12 minútach zaznela finálna ponuka – 119 922 500 dolárov. Suma, ktorá o niekoľko desiatok miliónov prevýšila odhadovanú cenu (80 miliónov). Dielo tak po viac ako 70 rokoch zmenilo svojho majiteľa a dnes je v zbierke amerického podnikateľa Leona Blacka (okrem iného je v rade MoMA a newyorského Metropolitného múzea, vo svojej zbierke má aj diela Picassa, van Gogha či Raphaela). Dovtedajší majiteľ Peter Olsen dielo zdedil po otcovi, ktorý ho spolu s ďalšími Munchovými obrazmi (odhaduje sa okolo 70) skryl a zachránil počas okupácie.
Výkrik prekonal dovtedy najdrahšie vydražené dielo – Nahá v sochárskom ateliéri od Pabla Picassa o necelých 13 miliónov dolárov (2010, Christie´s, New York, 106,5 milióna dolárov). Odvtedy túto magickú hranicu prekročilo už niekoľko obrazov. Dnes je najdrahšie vydražených dielom obraz Paula Gaugina Kedy sa vydáš (Nafea faa ipoipo), ktorý za 300 miliónov amerických dolárov putoval do Kataru.
Edvard Munch (1863 – 1944)
Nórsky maliar, symbolista a prekopník expresionizmu (výrazne ovplyvnil najmä nemecký expresionizmus). Umeniu sa venoval od svojich sedemnástich (dovtedy študoval kvôli otcovi techniku) až do svojej smrti. Jeho tvorba je do veľkej mieri ovplyvnená osobnými tragédiami - skorá smrť matky, neskôr sestry, otca a mladšieho brata. Od mlada má slabú psychiku a chatrné zdravie, ktoré neskôr ešte poznačí pľúcna choroba. Nikdy sa nechcel viazať (pravdepodobne aj zo zdravotných dôvodov). Jeho milostný vzťah s dcérou bohatého kupca Tullou Larsenovou končí dramaticky. Guľka z pištole poraní Muncha na ľavej ruke. V dôsledku zranenia prichádza o článok prstu a úplne ukončuje vzťahy so svojou dovtedajšou milenkou a jej priateľmi, ktorí stoja na jej strane. Jeho tvorba je po roku 1908, kedy absolvuje liečbu na klinike po nervovom kolapse, pestrejšia a menej pesimistická. Po obsadení Nórska nacistami Hitlerova vláda označuje jeho diela za „degenerované“ a odstraňuje ich z múzeí. Muncha to hlboko zasiahne aj preto, že Nemecko považuje za svoj druhý domov. Okupáciu prežíva v Nórsku, kde zomiera vo veku 81 rokov. Svoja rodná krajina si ho dodnes ctí, jeho portrét je napr. aj na nórskej 1000-korunovej bankovke spolu s jeho dielom Slnko (The Sun).
