Byť ženou umelkyňou v 17. storočí nebolo jednoduché. Skúste spontánne menovať umelcov z tejto doby... Žiadna žena však? Naozaj nechcem, aby tento článok získal nejaký feministický prívlastok, ale pravdou je, že na to, aby žena v období baroka prerazila, musela mať nesmiernu odvahu, odhodlanie a samozrejme aj talent. A to všetko Artemisia mala...
Artemisia Gentisleschi sa narodila v roku 1593 v Ríme ako prvá dcéra maliara Orazia Gentisleschiho (1563 – 1639). Matka Prudentia zomrela, keď mala len 12 rokov. Už ako malá sa namiesto školy učila v otcovom ateliéri. Ten zbadal jej veľký talent a chcel, aby sa ďalej zdokonaľovala. Doba však ženám v umení nebola veľmi naklonená. Mali jednoducho stáť pred plátnom ako modelky, nie sedieť za ním so štetcom v ruke. V umeleckých školách boli diskriminované. Otec jej preto zabezpečil súkromného učiteľa, svojho priateľa a uznávaného maliara Agostina Tassiho (1578 – 1644).
Zo začiatku bolo všetko v poriadku, Artemisia bola svedomitá žiačka a Agostino dobrý učiteľ. Až jeden večer posmelený vínom sa na ňu vrhol a znásilnil ju. Artemisia bola mladá a neskúsená, zrejme ani nevedela ako reagovať. Keď sa o tom však dozvedel jej otec, Agostina udal za znásilnenie svojej dcéry. A vtedy (1612) sa začal proces, ktorý sa ťahal celých sedem mesiacov. Vyšetrovanie sa stalo pre Artemisiu bolestivým a verejným ponížením. Tassi sa samozrejme bránil, svoju žiačku dokonca obvinil z promiskuity. Artemisia bojovala nielen proti výmyslom, ale aj celej dobe, kedy pravda stála na strane mužov. Mučili ju drôtenou rukavicou a súdom poverená osoba ručne skúšala, či došlo k porušeniu panenskej blany. Prepis tohto súdneho procesu je zachovaný a z neho sa vie, že súd nakoniec uznal Tassiho vinným. Dostal možnosť výberu buď päťročnej ťažkej práce alebo vyhnanstva z Ríma. Vybral si vyhnanstvo, pričom vďaka vplyvu na vysokých miestach (bol pod patronátom pápeža) sa do Ríma vrátil už po 4 mesiacoch. Tento proces sa stal aj hlavnou témou francúzskeho filmu Artemisia (1998), ktorý režírovala Agnes Merlet.
Nový začiatok
Napriek zlej skúsenosti Artemisia na mužov nezanevrela. Dva dni po vydaní rozsudku sa vydala za rodinného priateľa a florenstského maliara Pietra Antonia Stiattesiho. Spolu sa presťahovali do Florencie, kde mohla začať nový život. Toskánske mesto jej bolo naklonené po všetkých stránkach. Narodila sa im dcéra Prudentia (niekde sa uvádza aj viac detí, ktoré pravdepodobne zomreli v mladšom veku), nazývaná aj Palmira. Podľa všetkého svoju dcéru viedla k maľbe, jej diela sa však nezachovali. Spoznala sa s Galileom i Michelangelom Buonarrotim mladším (prasynovec známeho Michelangela), ktorý jej výrazne pomohol pri naštartovaní umeleckej kariéry.
Jej tvorba si postupne získala viacero zámožných obdivovateľov, vrátane Cosima II de Medici. Možno aj vďaka tomu sa jej podarila dovtedy nevídaná vec – ako prvú ženu ju v roku 1616 prijali za oficiálnu členku Akadémie (Academia del Disegno). Florentské obdobie sa tak stalo najúspešnejším v jej živote. Ako to už ale býva, úspech priťahuje závisť. Artemisia nebola výnimkou a bola navyše ženou, ktorá uspela v dovtedy čisto mužských vodách. Niektoré zdroje uvádzajú, že na jej pracovné úspechy začal žiarliť aj jej muž, čo mohlo byť aj dôvodom ich neskoršieho rozchodu v roku 1622. Naopak inde sa píše, že v tomto roku sa spolu s maželom a dcérou presťahovala do Ríma, kde sa stala úspešnou umelkyňou. Pravdou ale je, že Pietro Antonio sa po tomto roku v jej živote už nespomína. Dôvodom odchodu mohla byť smrť jej mecéna Cosima II (1590-1621), alebo dlhy, ktoré si vo Florencii vytvorili. Napriek tomu, že sa jej po profesnej stránke darilo, s peniazmi nevedela dobre hospodáriť.
Po návrate do Ríma sa tu usadila na niekoľko rokov a jej diela si našli bohatú klientelu. V roku 1630 opäť menila svoje bydlisko, tentokrát šla na juh do Neapola. Toto mesto, vtedy omnoho väčšie ako Rím, však nemala nikdy rada. Žila tu kvôli peňazom a bohatým zberateľom. No aj napriek zakázkam nemala dosť peňazí. V roku 1637 tu vydala svoju dcéru Prudentiu a o rok neskôr sa dostala na zoznam umelcov, ktorých anglický kráľ Karol I. pozval do svojej krajiny a zadal im rôzne umelecké zakázky. V Anglicku sa ocitol aj jej otec Orazio. Ich vzťahy neboli ružové, no osud chcel, aby sa ich cesty spojili osobne aj profesne. Spoločne pracovali na zatiaľ ich najväčšej zakázke – strop domu kráľovnej v Greenwich. Artemisia tak ostala s otcom až do jeho smrti v roku 1639. Po tom ako sa začala v Anglicku občianska vojna (1642 – 1651) sa presťahovala späť do Neapola. Jej mecéna Karola I. popravili v roku 1649. Neapol bol jej poslednou zastávkou. Zomrela tu niekedy okolo rokov 1652 – 1653. Niekde sa spomína, že ešte v roku 1654 prijala objednávku a že zomrela až po morovej epidémii, ktorá zasiahla Neapol v roku 1656. Pri obnove kostola, v ktorom bola pochovaná, sa stratila jej náhrobná doska. Zanechala za sebou 34 malieb a 28 listov. Jej tvorivý a neľahký život bol naplnený umením a láskou k nemu.
Biblické príbehy očami ženy
Trauma, ktorá ju postihla ako 19-ročnú výrazne ovplyvnila jej celoživotnú tvorbu. Pri pohľade na jej diela cítiť vplyv Caravaggia (1571 – 1610) a najmä štýl jeho práce so svetlom a tieňom (chiaroscuro). Caravaggio sa pohyboval v okruhu jej otca, takže so svojim vzorom sa pravdepodobne stretla ako dieťa. Aj keď je tento vplyv pomerne značný, jej obrazy sú iné. Venuje sa známym biblických témam, no stredobodom jej pozornosti sa stávajú ženy, ich pocity, strach, smútok, odhodlanie... Tvorba sa stala pre ňu terapiou a cestou, ako vzdorovať dobe, ktorá ženami skôr pohŕdala. Juditu, Máriu Magdalénu, Kleopatru či Lukréciu na jej obrazoch vidíme v úplne iných, orginálnych interpretáciách, ktoré vychádzajú zo ženského aspektu.
Súčasná kritika ju chváli aj ňou pohŕda. Niektorí ju považujú za geniálnu, iní jej dielo opomínajú. Ako je ale možné, že na maliarku, ktorá si získala patronát Mediciovcov, anglického kráľa a dokonca aj španielskeho kráľa Filipa IV., historici akosi pozabudli? Bolo by to inak, keby bola Artemisia muž? Každopádne táto nadaná baroková maliarka nám má čo povedať aj dnes. Nielen svojimi sugestívnymi dielami, ale aj svojou odhodlanosťou prekonať hranice a predsudky svojej doby.
