Avšak objavil sa celkom nový fenomén. Ani neviem ako by som ho nazval. Čakanie na novú vládu, snáď. Správa Štátnych hmotných rezerv nehľadá riaditeľa, do volieb to vraj nemá význam. Lekári žiadali hlavu ministra zdravotníctva, do volieb to nemá význam riešiť a bolo by to príliš nákladné pre štát. Ministerstvo obrany nemá svojho ministra a riadi ho Pani Premiérka osobne, riešiť to do volieb nemá význam. Už si spomínam, kde som sa s tým stretol. Ako malý chlapci sme s bratom vyparatili nejednu hlúposť no a keď sa to zvrtlo a my sme nevedeli ako z toho von, ušli sme alebo sme sa skryli a potichu počkali, ako sa to samé nejako vyrieši. A vždy to niekto zistil. Chvíľu pátral po vinníkovi a potom to jednoducho upratal alebo nejako zahladil a my sme mohli pokojne vyjsť z nášho úkrytu a tváriť sa, že nič...
Odvtedy sme s bratom vyrástli a za svoje vlastné zlyhania si platíme sami. Zistili sme, že pred zodpovednosťou sa skrývajú len zbabelci a tiež že nie je fér, aby za naše chyby trpeli druhí. Že prísť neskoro alebo len na chvíľu je viac ako neprísť vôbec. A tiež, že nič sa nevyrieši samo.
V tejto súvislosti sa pýtam sám seba, sme my Slováci naozaj samostatný národ? Vieme urobiť jednoznačné rozhodnutie v správnej chvíli a niesť si zaň plnú zodpovednosť? Voliť radšej nepôjdeme, lebo niet komu veriť. Veď sa to nejako vyrieši a niekoho už len zvolia. A potom budeme štrajkovať o 106, lebo tí zvolení robia niečo iné ako by sme si želali. Alebo si založíme ďalšiu politickú stranu. Aj ich názvy sa už začínajú opakovať, toľko ich je. Snáď voľby považujeme za akúsi lotériu, žrebovanie víťazov, ktorí získajú 4 ročný kontrakt v NR SR s imunitou a novým notebookom. Sami o tom asi ani nechceme rozhodnúť. Keď bude dobre, môžeme povedať: Vidíš, aj bezo mňa to funguje. Keď bude zle, môžeme povedať: Ja som ich nevolil.
Skôr si myslím, že sme „samo-statný“ národ. Samo-sa-to-stane a my si len musíme počkať, ako to nakoniec dopadne.
