Zapojil som sa do internetovej diskusie na tému, koľko Slovákov sa podpísalo do kondolenčnej listiny na pamiatku Václava Havla. Monochromatická zostava diskutujúcich predurčovala už od začiatku túto diskusiu k nezáživnému mláteniu prázdnej slamy, vzájomného okrikovania alebo osočovania medzi diskutujúcimi navzájom.
Mal som 13 rokov keď prebiehali udalosti novembra 1989. Pamatám si, že od kedy som nastúpil do školy visel na stene stále rovnaký obraz prezidenta Husáka. Učili sme sa o úlohe „strany", triednom boji a odvážnych proletároch. A keď som mal pocit, že tomu začínam tak trošku rozumieť, prišli novembrové udalosti. Spomínam si aj na večer sviečkového pochodu v Bratislave o niekoľko rokov skôr, ktorý bol násilne potlačený bezpečnostnými zložkami. Zúčastnili sa ho moji starší kamaráti a rozprávali mi o tom na druhý deň. Bolo mi jasné, že v tom systéme neboli len usmiati pionieri a hrdí partizáni, ale aj odvrátená strana skutočnosti, o ktorej sa nesmelo nahlas hovoriť ak vôbec pripustiť jej existenciu. Václavovi Havlovi mnohí vyčítajú, že bol snilko, že fantazíroval o humanistickej a nenásilnej spoločnosti, z ktorej zostali len ilúzie. Sám prešiel niekoľkoročným ťažkým obdobím prenasledovania a perzekúcie. Zatknutia, výsluchy, obmedzovanie osobnej slobody. Bežná súčasť života disidenta. Vo vnútri veľkej časti bežných ľudí sa dialo presne to isté. Strach, že povedia, čo by nemali, že ich uvidia tam, kde by nemali byť. Každý to znášal po svojom. Jeden sa prispôsobil, iný rebeloval, iný zas riskoval alebo si vytvoril vo svedomí akýsi mostík od jedného pólu k druhému. Václav Havel sa postavil na čelo vlny, ktorá sa spustila v roku 1989 a prijal zodpovednosť hlavy štátu, reprezentanta krajiny a národov, ktoré sa rozhodli využiť túto príležitosť na zásadnú zmenu. Nebol študovaný diplomat, nemal za sebou roky praxe v politických alebo štátnych službách. Mal len konkrétnu skúsenosť z druhej strany barikády, ako „chutí" skazená moc. Je prirodzené, že bolo potrebné ľuďom otvoriť oči a rozprávať o nádeji, o zázrakoch o lepšej spoločnosti, lebo snáď všetko mohlo byť už len lepšie ako bolo dovtedy.
Na mnohé z jeho myšlienok a vízií sa rýchlo zabudlo, prakticky hneď ako sa nám začali plniť vlastné sny a peňaženky. Padla železná opona, mohli sme cestovaťza hranice, ku nám pricestovali mnohí významní hostia a svetové osobnosti. Zrazu sme zistili, že môžeme lietať, že máme vlastné krídla a tak sme ich rozprestreli a vzlietli sme ako samostatná krajina. A z nádeje sa stala politická agenda, z vízie predvolebné sľuby a zo slobodného Československa plného eufórie a nadšenia sa stala minulosť. V Českej republike ešte nostalgicky doznievali záblesky novembra a jeho ideálov a politická dráha prvého muža krajiny sa rozplývala nad Zemí Českou. Na Slovensku pôsobil fenomén Mečiar, v Čechách sa predieral dopredu Václav Klaus. Nová generácia, nové ideály nové omyly.
Tak sa pýtam sám seba, na počesť ktorého bývalého politika vyhlásia naše krajiny ešte štátny smútok? Je vôbec v našej spoločnej alebo aj samostatnej histórii ešte osobnosť ako bol Václav Havel alebo Alexander Dubček? Ja viem, Pavol Demitra bol hokejový velikán a dokázal v hokeji veľa. Ale ako zmenil históriu našej krajiny? Ako sa pričinil o slobodu a demokratické hodnoty? Alebo nám stačí len hokej a pivo do ruky a sme spokojní?
Hoci by zostali len úsmevné historky alebo prirovnania „Havlovky" alebo „na Havla", snáď sa raz naše deti opýtajú: A kto to bol ten Havel?...
Prvý prezident Československa, ktorý si mohol povedať, čo chcel a nie len to, čo mu dovolila vládna strana. Ktorý mohol nahlas snívať a veril, že pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou.
