Zápisky z cesty do Rima

Prechádzame hranicu. Bolo by to akčné, kebyže nás takto vyprevádza colník pri kontrole pasov na hraniciach. Nestáva sa... No stavia sa k svojej práci zodpovedne. Mlčí. Neprevracia očami, ba ani v pase sa neprehrabuje. Sme v jeho rukách otvorení. Teda... naše podobizne... Taliansko. Ako si rástlo?! Pamätáš?! Starým rodičom vlčice, ktorá odchovala Romula a Réma sa ani len neprisnilo, že neďaleko močarísk Tiberu vyrastie na siedmych kopcoch mesto ROMA. Mesto, nie les. A láska (AMOR) ku kultúre Etruskov, proces unifikácie, hľadania umenia, bohov peloponézu, tvrdé lex i lámanie kostí a neskôr sŕdc v znamení rex Iudeorum. "Nechceme kráľa... chceme cisára!" Cisár chce naše deti. Nechceme posielať na boj naše decká. Nech nám dovezú pšenicu! Chlieb a hry. Nie každá hra končí jedným hodom kociek ...neďaleko Rubikonu. Každá kópia otvára stenu. Života, ale aj smrti. Žoldnierska armáda zlatokopov na raniciach. Vo vnútri to vrie.... vínom, mladým vínom najlepších akosti. Pyrhónové víťazstvá topenia sa vo vlastnej šťave. Hanibal ante portas. Vandali, Vizigóti. A koniec impéria.... V autobuse napriek našej "first lady" je predýchaný vzduch. Na rímskych cestách je tomu napodobne. Čas tlačí nohu na plyn. Tí, ktorí používajú hornú končatinu sú rýchlejší. Pod hlavami v otvorenej škrupine sa skrýva taliansky temperament, rýchlosť i obrovská úcta k človekovi na ceste. "Nástroje", ktoré naše mamy a starké používajú k príprave sladkých pochutín Taliani radi využívajú v uliciach veľkomesta. Hneď ako zatrúbia padá z nich hnev i vzdor a pokračujú ďalej. Farba vlajky našich niekdajších "bratov na večné časy a nikdy inak" sa stáva pre Taliana možnosťou. "Ak nieto prekážky v ceste.... môžem ísť." Čo je pre Nemca kategoricky imperatív: "Stop!" Pre Taliana príležitosť rozhodnúť sa adekvátne situácii... Šťastne sme prekľučkovali k prameňu nášho odpočinku.... (Uverejnene so suhlasom autora)