Nie je však pravda, že sme voči zmene klímy nečinní. Predsa len existujú pozitívne príklady, ktoré sú svetlom na konci tunela.
Medzinárodný panel o zmene klímy (IPCC) je orgán, ktorý štátom dáva odporúčania, ako by mali konať. Na základe nich sa pre boj s klímou už čo-to spravilo, no pravdou však je, že doterajšie opatrenia a plány nie sú dostačujúce ak máme udržať otepľovanie planéty pod 2° C.
A prečo vlastne práve 2° C? Vedecká obec sa už dávno zhodla, že globálne otepľovanie v priemere o približne 2 °C v porovnaní s pred industriálnymi hodnotami (hovoríme o období pred 2. polovicou 18. storočia), by predstavovalo veľké riziká pre ľudský život tak, ako ho poznáme na Zemi. Znamenalo by extrémne podmienky na základe historických záznamov o priemerných teplotách v minulosti.
Doterajšie emisie fosílnych palív (najmä ropa, uhlie či zemný plyn) spôsobili globálne otepľovanie o približne 1, 1 °C v porovnaní s pred industriálnym obdobím. To má za následok čoraz častejšie a intenzívnejšie extrémne prejavy počasia, ktoré spôsobujú nebezpečné dopady na prírodu a ľudí v každom regióne sveta. Sami sme toho svedkami. Udržanie otepľovania nie vyššie než 1, 5 - 2 °C si vyžaduje razantné zníženie emisií skleníkových plynov. Konkrétne ich bude potrebné znížiť do roku 2030 o približne polovicu. Emisie preto už teraz majú klesať, čo však nie je realita. Musíme preto zabrať ešte viac.
Riešením sú ešte ambicióznejšie záväzky, avšak prijaté so zdravým rozumom. Záväzok nemá zmysel ak je síce pôvabný, ale nerealizovateľný. Každý štát (najmä najväčší producenti emisií) by mal vytvoriť národné plány, v ktorých presne definuje spôsob zníženia emisií o polovicu.
Opatrenia môžu zahŕňať systémy včasného varovania, nové stavebné predpisy, stimuly na premiestnenie budov, kompenzačné platby, subvencie či kúpa klimatizačných zariadení, redizajn ropných plošín, domy postavené na koloch, kúpa poistky alebo zmeny v poľnohospodárstve a podobne. Ďalším opatrením môže byť napríklad aj vytvorenie infraštruktúry pre čistejšie zdroje energie (tzv. „nízkouhlíková elektrifikácia“) alebo vývin nových technológií, ktoré sú šetrné k planéte. Opatrenia jednoducho musia znižovať emisie.
Poďme sa pozrieť na niekoľko dobrých príkladov, kedy štáty spravili výrazný krok vpred v boji proti zmene klímy.
Montrealský protokol
16. septembra 1987 bol prijatý Montrealský protokol o látkach, ktoré poškodzujú ozónovú vrstvu. Ako jeden z mála dokumentov dosiahol univerzálnu ratifikáciu, a teda ratifikáciu všetkými členskými štátmi OSN (198). Protokol naďalej úspešne plní svoje ciele a aj dnes pokračuje v ochrane ozónovej vrstvy. K dnešnému dňu zmluvné strany protokolu na celom svete vyradili 98 % látok, poškodzujúcich ozónovú vrstvu, v porovnaní s úrovňami v roku 1990.
Paríž
Po niekoľkých COP stretnutiach, ktoré nepriniesli výraznejšiu zmenu, prišla COP-ka v Paríži. 2015 štátni predstavitelia dohodli už dobre známy záväzok udržať globálne otepľovanie pod 2°C a čo najbližšie k 1, 5 °C. Parížska dohoda boli veľkým krokom vpred v prebratí zodpovednosti za zmenu klímy.
Green Deal
Je potrebné uviesť, že ak niekto iniciuje opatrenia v oblasti klímy, je to Európska únia. 2019 prišla EÚ s Európskou zelenou dohodou (European Green Deal). Ide o balík politických zámerov a odporúčaní, ktorých cieľ je klimatická neutralita. Pod týmto pojmom rozumieme to, že súčet vyprodukovaných skleníkových plynov a tých pohltených (do tzv. uhlíkových zachytávačov) sa má rovnať nule.
Súčasť Dohody je napríklad aj koncepcia Fit for 55, ktorá vyžaduje, aby EÚ znížila emisie skleníkových plynov aspoň o 55% do roku 2030 (v porovnaní s úrovňou z roku 1990). Opäť ale treba prízvukovať potrebu racionálnosti pri prijímaní opatrení.
MDGs
Ďalším dobrým príkladom riešenia globálnych problémov sú výsledky Miléniových rozvojových cieľov (MDGs). MDGs boli rozdelené na viaceré dimenzie ako odstránenie chudoby, boj proti HIV/AIDS, zabezpečiť environmentálnu udržateľnosť a iné. Od roku 1990 do 2015 získalo 2, 1 miliardy ľudí prístup k zlepšenej sanitácii a aj keď takmer miliarda ľudí z toho praktizuje otvorenú defekáciu, ich podiel celosvetovo absolútne klesol skoro o polovicu. Jeden z mnohých iných výsledkov je aj to, že podiel mestského obyvateľstva žijúceho v slumoch v rozvojovom svete medzi rokmi 2000 a 2014 klesol z 39, 4 percenta na 29, 7.
Príklady dobrých postupov štátov existujú. Je však potrebné, aby občianska spoločnosť tlačila na predstaviteľov krajín, aby neprestávali vnímať boj proti klimatickej zmene ako prioritu. Sú potrebné ďalšie opatrenia. Nie je nutné objaviť Ameriku. Stačí len, že budeme tomuto globálnemu problému čeliť ako medzinárodné spoločenstvo a nie individuálne. Autority, ktoré vedia, čo je treba spraviť, existujú. Je ale potrebné, aby sa dodržiavali záväzky.
Majme stále na mysli, že týmto problémom sa najviac budú zapodievať práve naše deti a budúce generácie. Je preto už teraz potrebné, aby aj mladí ľudia dostávali príležitosť formovať politické priority. Na hlase mladých záleží.
https://climate.mit.edu/ask-mit/why-did-ipcc-choose-2deg-c-goal-limiting-global-warming
https://ozone.unep.org/countries
https://www.unep.org/ozonaction/who-we-are/about-montreal-protocol
https://unfccc.int/sites/default/files/english_paris_agreement.pdf
https://www.consilium.europa.eu/en/policies/green-deal/
https://www.un.org/millenniumgoals/2015_MDG_Report/pdf/MDG%202015%20rev%20(July%201).pdf
