Dánske dni, Trebišovské Slzy a Slovenské Sny.
Dva paralelné svety, dva rozdielne životy. Dánske dni, Slovenské sny. Snívam, že moje rodné mesto, Trebišov, lepšiu budúcnosť zažije a sebeckosť a nerešpekt konečne odtiaľ odíde. Dánske dni, Trebišovské Slzy a Slovenské Sny.
"Tina, ty kde žiješ?"
"V Dánsku, už 9 rokov."
"To sa tam asi máš dobre, čo?"
Ver tomu, že sa tam mám dobre. Zabezpečený a spokojný život sa mi v tom zahraničí ponúkol sám na zlatom podnose v momente keď som sa tam prisťahovala a čakali ma ešte aj s červeným kobercom. Po 9 rokoch života v Dánsku, si dovolím povedať, že na druhej strane nie je tráva zelenšia. Ako rodená Trebišovčanka som však presvedčená, že všade je tráva zelenšia, len nie v Trebišove.
V roku 1991 som sa narodila do okresného mesta Trebišov, kde sa už vtedy zdalo, ze všetko bolo porobené. Musím však uznať, ze vyrastať v 90-tych rokoch nebolo vôbec zlé, skôr naopak, pamätám si naše detstvo veľmi veselé a pestré aj v tom našom Trebišove. Postupne sa Trebišov stávalo mestom pustým, bez vízií a príležitostí pre mladšiu generáciu, ktorá si v tom čase začínala uvedomovať vlastné ambície a životné ciele. Potvrdzoval to odliv rovesníkov, kamarátov a šikovných mladých ľudí, ktorí odchádzali študovat na západ, z ktorého sa potom už nevrátili.
Spoznávací výlet do hlavného mesta nevyšiel.
Už ako prváčka na strednej škole, som cítila túžbu po zmene a nedočkavo odratávala roky do odchodu na vysokú školu, v mojom prípade znásobená nedočkavosťou odchodu z Trebišova, keď už vtedy vyhliadky do budúcna boli na bode mrazu. Mnohí z nás sme si uvedomovali, že si svoje sny nepôjdeme plniť do Košíc, a tak sme posielali prihlášky na vysoké školy minimálne do Trnavy, Bratislavy a tí odvažnejší do Prahy.
To bolo ešte v roku 2011, keď štúdium v zahraničí nebolo také bežné. Po strednej škole som teda odišla študovať do Bratislavy, kde som si bohužiaľ nevedela zvyknúť a nevidela som tam svoju budúcnosť. Po 4 zaujímavých rokoch v hlavnom meste som sa vydala smerom ďalej na severozápad, len nie do Anglicka ale do Dánska.
Dánsko sa otvorilo študentom aj bez silného finančného zázemia, ktorí sa nebáli roboty.
V 2015 sa štúdium v zahraničí, vrátane Dánska, dostalo viac do povedomia a študenti ako ja si mohli vyskúšať zahraničie na vlastnú päsť, bez potreby študentskej pôžičky alebo veľkých finančných nákladov.Len trebalo robiť. Dánsko bolo super v tom, že sme si víkendovou prácou ako napríklad umývači riadov, čašníci, alebo upratovači, vedeli pokryť náklady na bežný život a kvalifikovať sa na mesačnú peňažnú podporu.
Vďaka tejto štruktúre som bola schopná dokončiť štúdium bez zadĺženia, nájsť si prácu a pokračovať v učení Dánčiny. Samozrejmé životné medzníky zrazu nabrali úplne iný rozmer kvôli tomu, že sa udiali mimo domova a vyústili do množstva zaujímavých zážitkov a ponaučení, o ktoré by som sa s vami rada podelila.
. . .
Na Slovensku aspoň vedia odkiaľ som - Ucelenie identity
Jednou z prvých lekcií zo života v zahraničí bolo uvedomlenie si, že pre Dánov a všeobecne pre zahraničných ľudí som iba “Slovenka”. Nikto ma nenálepkuje ako východniarku, ako hentú s východniarskym prízvukom, alebo tá z toho Trebišova, je im to úplne ale úplne jedno.
Ešte som sa ani nedotešila z uvedomia, že som konečne iba Slovenka, a už som okúsila skúsenosť číslo dva, ktorá pretrváva od prvých dní až dodnes. Stretávam veľa mladých ale aj starších bežných Dánov, ktorí majú problém rozlíšiť Slovensko od Slovinska, Česko-slovenska a dokonca až Ruska. Bežné zoznamovanie prebieha podobne:
"Tina, odkiaľ pochádzaš?"
"Pochádzam zo Slovenska"
"Ahaa, zo Slovinska. Tam som bol, krásne mesto Ljubljana."
" Nie nie, to je Slovinsko. Ja som zo S L O V E N S K A, hlavným mestom je Bratislava, susedíme s Ukrajinou."
“Ahaa,czecho-slovakia.”
“Nie, my sme sa rozdelili v 1993”
“Jaaj, už si spomínam. To vy hovoríte rusky?”
“Nie, naši rodicia možno, lebo sa ruštinu učili ešte v škole. Ja som sa ju neučila, takže ruskému jazyku nerozumiem.”
“To máte vlastný jazyk,aký?”
“ S L O V E N S K Ý”
Slovensko v týchto končinách nie je veľmi atraktívna krajina pre takých bežných škandinávcov, okrem Nórov, ktorí naplno využívajú kvalitné a lacné štúdium medicíny v Martine a Švédske Volvo pri Košiciach, ktoré síce zabezpečí nové pracovné pozície a platy po ktorých by taký Švéd ani nepáchol.
Samozrejme, keď politici alebo športovci obsadia titulky medzinárodných novín, kvôli nejakej kauze, tragédii alebo triumfu, tak vie o nás celý svet aspoň na tých zopár hodín až dní, ale potom sa aj tak zabudne.
Spolupatričnosť - to čo je ?
Ja sa pýtam, prečo naša kultúra, jazyk, tradície, humor, mentalita a všetko to čo nás robí jedinečnou krajinou, nie je atraktívna alebo hodná poznania? Pýtam sa prečo priemerný vzdelaný Dán nepozná Slovensko, od ktorého ho delí len severné more a Poľsko? (Pozn. Dáni sú scestovaní a veľmi sčítaní, viac ako my slováci - dovolenka raz ročne do Antalye alebo Chorvátska sa neráta.)
A prečo to vôbec riešim? Lebo si myslím, že to o nás niečo vypovedá. Nemáme rešpekt vo svete (rozumej v bežnom svete, nie politickom alebo mainstrimovom), lebo nemáme rešpekt jeden pre druhého.
Ironicky, práve u Dánov vidím ako si ten rešpekt jeden k druhému prejavujú na úrovni jednotlivca. Ich vzájomný rešpekt je postavený na spolupatričnosti, alebo jednoduchšie povedané, ich vzájomný rešpekt je postavený na spoločnej hrdosti a spoločnej láske k národnej kultúre bez ohľadu nato či sú z východu zo západu, či sú konzervatívci alebo liberáli, starí alebo mladí, veriaci alebo neveriaci, homosexuáli alebo heterosexuáli.
Rešpektujú každého základné právo na odlišnosť názorov a skrz spolupatričnosť, čiže skrz spoločnú lásku k ich červenej vlajke, kráľovi, jedlu, športu, hudbe, histórii, architektúre, móde, jazyku, dizajnu, vedome nachádzajú prienik záujmov v ktorých nachádzajú vzájomný rešpekt, ciže spolupatričnosť.
Dáni majú rešpekt k budovaniu spoločnej lepšej budúcnosti pre ďalšie generácie omnoho silnejší ako nerešpekt k odlišnosti. Aj preto sú tam kde sú.
Diagnóza - nahnevaná Trebišovčanka a.k.a Slovenka
Ako posledné sa pýtam, kde je spolupatričnost a rešpekt lídrov ako jednotlivcov? Kde je ich vzájomný rešpekt, kde je rešpekt k ich občanom ako jednotlivcom? Kde je rešpekt pre Slovensko, jeho potenciál a prosperujúcu budúcnosť?
Úpadok mesta Trebišov za posledných 30 rokov je asi tým najakurátnejším príkladom nerešpektu Slovákov jeden voči druhému. Sebecké a ignorantské rozhodnutia, minimálne komunitné a dlhodobé zmýšľanie a už vôbec žiadne strategické vízie pre budúce generácie. Moje rodné mesto bolo odsúdené na zánik už od roku 1991, presne keď som sa narodila. Ja som bola odsúdená na odchod ešte predtým ako som o tom len tušila.
Sebeckosť a nerešpekt mi zobral budúcnosť domova, sebeckosť a nerešpekt mi zobral možnosť rozhodnúť sa sama za seba. Sebeckosť a nerešpekt rozhodol za nás jednotlivcov.
Sebeckosť a nerešpekt vytvoril pre nás mesto bez budúcnosti. V Trebišove budúcnosť nebola, nie je a ani nebude, kým preváža sebeckosť a nerešpekt.
Aj tak to tam dnes vyzerá.
Volám ho mesto duchov. Trebišov, mesto bez duše.
Lebo tam kde nie je centrum mesta, tam nie je život. Trebišov už ani to nemá, sebeckosť ho predala. Sebeckosť sa nasýtila. Sebeckosť nemá hraníc a hanby.
Kde je náš vzájomný rešpekt?
Veľmi ma oslovil citát od Amerického spisovateľa Felice Leonarda Buscaglia: "Neduste sa nazvájom. Nikto nemôže rásť v tieni". Pokiaľ ako jednotlivci budeme hľadať rozdiely a nerešpektovať právo na rozdielnosť názorov, tak nám celá pointa spolupatričnosti a lásky k Slovensku uniká.
Kým sa navzájom nebudeme rešpektovať ako jednotlivci, tak ani svet navôkol nebude rešpektovať nás.
Budeme len nejakým Slovenskom, kdesi na východnom okraji Európy. Tak ako aj ten náš Trebišov, kdesi na východe Slovenska.
Dánske dni, Slovenské sny
Dnes volám domovom obe krajiny. Jedna polarizovaná a zakomplexovaná a druhá zjednotená a sebavedomá. Dva paralelné svety, dva rodielny životy.
Dánske dni, slovenské sny. Snívam, že moje rodné mesto, Trebišov, lepšiu budúcnosť zažije, a sebeckosť a nerešpekt konečne odtiaľ odíde. Dánske dni, Trebišovské slzy, Slovenské sny.
S úctou,
Martina
