Za posledné mesiace si môžeme dovoliť pochváliť všetkých zúčastnených tohto nekonečného vzdelávacieho chaosu, nepripravenosti škôl, štátu a jeho občanov na takúto situáciu. Všetci robili, čo bolo v ich silách. Učitelia, riaditelia, rodičia, deti. Počas karantény liezli rodičom na nervy učitelia, učiteľom zase rodičia. No a deťom? Tým išli na nervy aj učitelia, aj rodičia. Mnohí mnohé pochopili, mnohé si vyskúšali, a nejako prežili. Je namieste poďakovať všetkým za nasadenie, pomoc a veľkú snahu.
Ale! V žiadnom prípade by sme nemali uveriť tomu, že sme to ako krajina zvládli, že takto nejako má vyzerať online vzdelávanie. Napriek tomu, že v podstate nikto nezlyhal, z tohto boja vychádzame porazení. Limity, obmedzenia a nedostatky vzdelávania, ktoré sme konečne zacítili na vlastnej koži, nám ukázali, že doba sa zmenila a my nie sme schopní reagovať na požiadavky tretieho tisícročia.
Potreba digitálnej transformácie škôl, ekonomiky, či štátu, ktorá nám dýcha zo všetkých strán na krk, je omnoho viac ako len technický pojem, pod ktorým si predstavíme zapojenie laptopu a inštaláciu Zoomu. Prestavuje kompletný presun procesov, princípov a hodnotových nastavení fungovania spoločnosti z fyzického sveta do sveta digitálneho. A nech sa nám to zdá akokoľvek neuveriteľné, ak vo fyzickom svete niečo funguje nedostatočne, v digitálnej forme to určite pocítime niekoľkonásobne horšie.
Čo sme teda zistili?
napríklad o technických možnostiach škôl
Školy sa presunuli z budov do online priestoru doslova zo dňa na deň. Koniec koncov tak ako mnohé firmy. No s jedným malým rozdielom. Keď mňa zamestnávateľ nechal pracovať z domu, mala som zabezpečené úplne všetko. Počítač, softvér, internet, servery, licencie, ochranu osobných údajov, školenia. Firmy majú totiž celé oddelenia, ktoré toto riešia. A čo školy? Koľko z toho mali k dispozícií? A hlavne, kto je na takej škole za tieto vysoko odborné oblasti zodpovedný? Odkiaľ na to mali vziať prostriedky? Má zmyslel sa vôbec pýtať?
napríklad o životaschopnosti vzdelávacieho procesu
Pevne verím, že sa nájdu takí, pre ktorých digitálna forma vzdelávania bola nakoľko kreatívna, inšpiratívna a zábavná, že ich vedomosti naprédovali. My ostatní (rodičia) sme zistili to, čo sme už dlho vedeli. Že učenie je prevažne otravná a nezáživná nuda. Pozostáva z mechanických výkladov, memorovania, správnych odpovedí a fádnych pracovných listov. Forma, obsah a spôsob učenia nás má viesť k tomu, aby sme svojou kreativitou, inovatívnym, kritickým myslením, empatiou, či schopnosťou spolupracovať mohli mať pred technológiami náskok. Lenže tu sa deje úplný opak.
napríklad o priepastných sociálnych rozdieloch
Azda najväčším výkričníkom posledných mesiacov bolo zistenie, že my tu máme roky skutočne alarmujúci problém so vzdelávaním marginalizovaných skupín a generačnou chudobou. Digitálny prechod nám nožnice rozdielu medzi deťmi, ktoré majú sociálne zázemie a tými, ktoré ho nemajú, roztvoril doslova za pár minút. S hrôzou sme sa prizerali na to, že štát vlastne ani poriadne nevie, čo s tým. Deti bez internetu, počítačov, či mobilov, mnohé v katastrofálnych hygienických podmienkach, kompletne odstrihnuté od vzdelania! Pre tie deti ale žiaľ toto obdobie nebude otázkou nejakého krátkodobého zatvorenia škôl, ale rozhodujúcim faktorom toho, ako sa ďalej bude vyvíjať ich život.
napríklad o digitálnej gramotnosti občanov
Európska komisia nás upozorňuje, že digitálna gramotnosť obyvateľstva je jednou zo základných zručností súčasnosti. To málo, čo si ešte môžeme dovoliť pri fungovaní fyzického sveta, nás v tom digitálnom môže položiť na lopatky. Pripravujeme sa na budúcnosť, kde sa stále viac pracovných miest bude presúvať do sféry technológií. A nám tu učitelia, rodičia, či deti tápajú v základných digitálnych zručnostiach. A nikde neexistuje žiadny plán, ako mienime s týmto novodboým problémom naložiť.
Píše sa rok 2020 a práve to je náš problém!
