Ergo, nikto neutrie malému dieťaťu zadok lepšie, ako jeho rodič.
Pánboh a život ma naučil všetkým domácim prácam, takže viem variť, prať, piecť, žehliť, okná umývať a nakupovať aj bez papierika. Najmä to posledné považujem za svoju prednosť, niečo ako výhodu v tvrdom boji evolúcie. Okrem toho dokážem vymeniť žiarovku bez toho, aby som angažoval do úlohy pomocnej sily a neskôr zdravotníckeho personálu môjho suseda a dokonca dokážem priskrutkovať všetko, čo sa ako obvykle úplne samo, bohvie prečo, odskrutkuje.
Napriek všetkým vymenovaným prednostiam a schopnostiam, ktoré ma radia k údajne silnejšej časti populácie, som si chvíľami pripadal ako v nočnej more, ktorá sa po rokoch strávených v snoch rozhodla vymeniť javisko za deň.
Napríklad, aj keď som si ráno privstal, aby som to menšie dieťa umyl, nakŕmil, obliekol a odviedol načas do škôlky, došiel som do škôlky tak akurát, ale SPOTENÝ, ako maratónec. Nechápem, ako to tie ženy robia, že dokážu to malé vzpierajúce sa monštrum obliecť a to tak, že všetky končatiny vrátane hlavy sú v tých správnych textilných otvoroch. Občas som mal pocit, ako keby som obliekal chobotnicu, ktorá vyhlásila celodenný štrajk.
Jeden krát som zabudol dieťaťu dať teplý pulóver, našťastie v ten deň sa na mňa usmialo šťastie a najmä slnko, takže ona tá vrúcna modlitba ku všetkým bohom počasia, ktorí vtedy načúvali, naozaj fungovala. (Neviem, či sa mám priznať aj k tomu, že som malému obul topánky naopak, pevne verím, že súd ma oslobodí, keď dodám, že som to zistil ešte pred odchodom z bytu).
Trojročné dieťa je obvykle vo fáze života, keď neguje úplne všetko, napríklad aj „buď aspoň chvíľu ticho, kúpim ti vagón kinderiek“. To naše dieťa na všetky ponuky reaguje rovnakou odpoveďou, len pred ňu pridá predponu „ne“ a myslí to smrteľne vážne, takže napríklad na „poď, nakŕmim ťa“ odpovie „nenakŕmim ťa“ a odmieta ísť do stoličky, zanovito stojí tri metre odo mňa a skúmavo sleduje, ako budem reagovať a možno sa mu cez genetickú pamäť semtam objavia v hlave záblesky toho, čo s deťmi onehdá urobil Herodes, najmä keď vidí, ako sa blýska v očiach mne.
Žena, ktorá je od prírody citlivejšia a má zrejme oveľa lepšie nastavený pud pre zachovanie vlastného rodu, dieťaťu pokojne dokola opakuje požiadavku a nakoniec zvíťazí. Muž, od prírody stavaný na rýchle dosahovanie cieľov, je po štvrtom opakovaní zrelý na komplexnú lobotómiu alebo aspoň na uterák do ringu. Inak, je zábavné sledovať dospelého chlapa, ktorý má slzy bezmocnosti na krajíčku, lebo všetky možné spôsoby zlyhali a ostala už len rezignácia.
Cez týždeň sa to ešte dá, to sa dieťa s pomocou božou a všetkých službukonajúcich anjelov odnesie do škôlky a ide sa do práce, odtiaľ sa uteká do škôlky, potom domov, dajú sa inštrukcie staršiemu dieťaťu a uteká sa zasa do práce a potom naspäť do boja detskou zanovitosťou, veď predsa večer to rodičovi najlepšie padne, keď sa malý povstalec odmieta podrobiť: kúpaniu, umývaniu, prezliekaniu a za najväčší útok na osobnú slobodu považuje úplne nezmyselnú požiadavku rodiča, aby KONEČNE išiel spať. Keď ten malý predátor po štvrtej rozprávke a šiestej uspávanke spokojne zaspí nastáva vyslobodenie z bied tohto sveta, ovšem jediným pôžitkom je potom už len zosypanie sa na gauč a milosrdná náruč jednoduchej televíznej zábavy, z ktorej aj tak nič nevnímate, lebo predchádzajúci boj totálne otupil všetky mozgové centrá.
Horšie je to cez víkend, to je jeden naplno vystavený svojmu dieťaťu a od rána sa musí nechať komandovať a hrať všetky hry, koľko ich čistá detská myseľ dokáže pripraviť. Človek by povedal, že nie je možné v dvojizbovom byte hrať sa na schovávačku dlhšie ako 2 minúty. Ide to aj dlhšie. Bohužiaľ. Jediné miesto, kam som sa snáď neskryl, bol plafón. A chvíľami som najviac túžil po tom, aby ma už nikdy nikto nenašiel.
Nebudem tu podrobne opisovať, ako som tristokrát za deň stále čosi umýval, utieral a odkladal, ako som podchvíľou „utieral soplíto“, priebežne odkladal všetky hračky (ani som nevedel, že ich máme odhadom asi milión), do toho pral, varil, sedel pred wc, lebo „tatino ide so mnou cikať“, obliekal a prezliekal, podával hračky, pripravoval 12 chodov, skrátka a dobre, robil všetky tie bohumilé činnosti, ktoré tým malým škriatkom umožňujú bez úhony dožiť sa dospelosti.
To, čo chcem povedať, je, že skladám klobúk pred všetkými ženami, ktoré si popri tom všetkom nájdu čas aj na to, aby boli aj partnerkami, zamestnankyňami, dcérami a nájdu si čas aj na úsmev.
Chlapi, vážme si to, čo máme doma, pretože ani zďaleka netušíme, aký veľký diel povinností nám naše partnerky ukrajujú a zvládajú to s gráciou a prehľadom profesionála.
V deň, keď sa moja žena vrátila domov, som jej niekoľkokrát spontánne a úprimne povedal „Som nekonečne rád, že si doma“.
Nádherný zvuk a slastná chuť tej vety vo mne rezonuje stále ...
