Stalo sa a dnes pomáham ľuďom, ktorí majú problémy s chrbticou.
Peter je ukážkový prípad toho, kam až to môže dotiahnuť človek, keď sa veľmi snaží a nepočúva výstrahy svojho tela. V tomto prípade to pravidelne dotiahne až na moje masérske lôžko a keď mi volá, aby sa objednal, už aj tón zvonenia telefónu znie previnilo.
Pretože Peter si uvedomuje, že robí niečo nesprávne, ale ešte nemá dostatok vôle, aby to zmenil. Naposledy bol u mňa minulý týždeň, za posledné asi 2 mesiace už štvrtýkrát s tým istým problémom, ktorým sú „seknuté kríže“. Peter je tridsiatnik, ktorý sa podľa vlastných slov narodil s teniskami, je to šikovný a vyhľadávaný podnikateľ, od rána do večera sa nezastaví a keď má chvíľu voľno, venuje sa tenisu, futbalu, hokeju, noseniu tehál na dome svojho kamaráta, trénovaniu a bohvie ešte čomu, čo mi radšej zatajil, lebo vie, že sa na neho hnevám. Poznal to podľa toho, že som si ho naposledy posadil oproti sebe do kresla a naložil som mu toľko, koľko sa zmestilo.
Keby to nebolo príliš smutné, bolo by to aj zábavné sledovať, ako dospelý chlap sedí so sklopenými ušami a zrakom, červená sa, šúcha si ruky a potichu mrmle, áno, už zvoľním, už začnem cvičiť, čo si mi ukázal, a bla bla bla. Mne to teda znie ako bla bla, pretože ako ho poznám, len čo opustí s úľavou moje priestory, vrhne sa opäť do bláznivého kolotoča života. Niekedy si hovorím, že je možno moja chyba, že mu pomáham a tým ho vlastne podporujem v sebadevastácii. Pretože akonáhle zmiznú bolesti, má človek tendenciu zabudnúť na všetky sľuby, ktoré kedy komu dal a hlavne na tie, ktoré dal sebe.
Peter má v tomto živote jednu veľkú výzvu a tou je naučiť sa povedať nie. Nie svojim kamarátom, ktorý ho žiadajú o pomoc, nie svojej bližšej a vzdialenej rodine, ktorá zneužíva jeho dobrotu, nie svojim obchodným partnerom, ktorý by z neho zodrali kožu, nie svojim zamestnancom, s ktorými je ochotný vláčiť 30 kilové kvádre, „pretože ho to baví“. Mám ho rád ako vlastného brata, poznáme sa síce veľmi krátko, ale je to jeden z tých ľudí, ktorých si zamilujete, pretože vie povedať aj dve súvislé vety bez zakoktania, sála z neho pohoda a chodí ku mne s 30 cm skrutkovačom, ktorým si otvára auto, pretože ho nemá čas dať do servisu, aby mu na ňom opravili pokazený zámok.
Najradšej by som ho prehol cez koleno. Svojim správaním sa k svojmu telu si zakladá na vážne problémy. Cesta extrémov totižto prináša extrémne výsledky a tam, kde je len záťaž a nie je relax, tam obvykle z tej cesty vedie skratka na najbližšie oddelenie neurochirurgie so špecializáciou na diskektómie a spondylolistézy. A to tiež nerieši všetko, pretože namiesto toho, aby človek pochopil operáciu, ako začiatok nového života a začal sa chovať k sebe s úctou a pracoval na sebe, tak to pochopí ako riešenie svojich problémov a ... v tom sa tragicky mýli. Pretože operácia nie je koniec, operácia je ešte len začiatok.
Aj Peter by mal začať – s reorganizáciou svojho života. Pochopiť, že najdôležitejší človek v jeho živote je on sám a postaviť seba a potreby svojho tela na prvé miesto. Zmeniť prístup k práci a nechať fyzicky pracovať svojich podriadených. Povedať nie všetkým svojim kamarátom a rodine a venovať sa sebe a relaxu. Obmedziť športové aktivity na rozumnú mieru a okamžite začať s cieleným jednoduchým cvičením zameraným na posilnenie hlbokých svalov telesného jadra. Prijať fakt, že si toho jednoducho veľmi naložil na chrbát a jeho driek proti tomu čoraz razantnejšie protestuje.
Toto všetko a ešte viac som mu povedal, aby som ho naviedol na cestu bez bolestí ... Som zvedavý, či sa jej bude držať.
