Zrejme to tiež poznáte - sú piesne, ktoré sa Vám v pamäti usadia lepšie ako dobre mastná jaternica a nezmiznú ani po podaní digestívu v podobe času. Obvykle sa spájajú s emóciami nabitými situáciami, keď je rozum na nútenej dovolenke a na jeho miesto sa ako pasažieri vo ferari prirútia emócie a uzurpujú si každý voľný kúsok pamäte. Polarita emócií nie je dôležitá, sú skladby, ktoré sa s demokratickým úškrnom na pomyselných perách spájajú s nádherným milovaním s milovanou, aby sa o niekoľko rokov (či v tejto dobe skôr týždňov) objavili v rovnakej situácii, ale objekt onoho spomínaného milovania stojí vo dverách a len nechápavo hľadí na Vás a svoju najlepšiu priateľku :)
Bojovské údolí je trampská pieseň, ktorú moja myseľ, celá moja bytosť radí výhradne do kategórie spájajúcej sa s príjemnými spomienkami. Je to totiž neoficiálna hymna našej rodiny, datujúca sa do čias, keď ešte žila úžasná žena, ktorá celej rodine prepožičala veľa zo svojej mentality, naša starká, mamina mama. Ako ďaleko mi pamäť siaha, pamätám si, že so železnou pravidelnosťou zaznievala, vždy, keď sme sa u starkej stretávali, čo bývalo pravidelne zhruba každú sobotu a po jej smrti, minimálne na Vianoce. Jednoduchá pieseň, ktorá má moc nachvíľu priviesť jej dušu medzi nás a oživí spomienky, u každého iné, ktoré sa s ňou, ako matkou, starkou, či svokrou spájajú.
Starká na prvý pohľad nebola ničím výnimočná - zrobené ruky, starnúce telo, ktoré kvôli dlhodobým neliečeným zdravotným problémom postupne vypovedalo službu, jednoduchá zástera. Žena, ktorú by ste prehliadli nielen v dave, ale aj osamote na ulici. Len oči, tie živé modré oči, ktoré toho toľko zažili, by Vám prezradili, že zdanie klame. Zahľaďme sa do nich ... tu vidieť silu ženy, ktorá po rozvode vychovala 5 detí a obdarila ich toleranciou, pokorou, láskou a dobrotou .. tam zasa láskavú ruku, ktorá hladí ubolenú hlávku plnú starostí ... toť je starká ako opora pre mnohých známych, na ktorých boh zoslal ťažké skúšky ... tu sú prsty, ktoré trhajú kúsky cesta do mliekovej polievky... tam zasa chápavý pohľad tolerujúci moje životné prešľapy. Čo táto žena dala svetu okolo seba lásky ... to sa nedá ani opísať, to sa dá iba zažiť. A ja som vďačný, že som mohol byť pri tom, že som mohol byť malým kúskom vesmíru, v ktorom sa pravidelne odohrávali zázraky. Lebo uvariť výdatnú polievku z ničoho, to je zázrak. Pohostiť každého hosťa z mizivého platu, je zázrak. Niesť si svoj ťažký kríž a pomáhať ostatným niesť tie ich, je tiež zázrak. Ona je pre mňa aj synonymom pokory a neskutočného optimizmu a dodáva mi silu aj dnes. Vetchá žena nesúca na svojich pleciach ťarchu tohto bohmi opusteného sveta. Len Panenka Mária, jej ochrankyňa, vie, čím všetkým si na svojej ceste životom prešla a ja len hmlisto tuším, že to nebola vždy prechádzka ružovou záhradou.
Bojovské údolí je skladba, ktorá mi starkú pripomína a prináša mi pred oči obrazy, v ktorých hrala obvykle hlavnú rolu. Či už keď sedela za stolom a klopkala rukou do rytmu alebo keď už medzi nami nebola, ale my sme ju tam cítili a cítime dodnes. Lebo telo umiera, duša nie. Tá je stále s nami, je súčasťou tej našej a pri jednoduchom rituáli, kde hlavnú rolu nehrá podrezaný kohút, ale pustená pieseň, sa nachvíľu zhmotní. Včera a dnes som si tú starú trampskú brnkačku púšťal ixkrát. A môj 11 mesačný syn, ktorý ma náhodou, ale úplne čistou náhodou rovnaké modré oči ako nebožka, sa pri počúvaní automaticky hojdal na nohách ako malá opička a na tvári mal úsmev .. no, keby nemal ušká, tak sa mu kútiky úst spoja na okcipitálnej strane lebky :) Pozerám na neho a v mysli sa mi zjaví myšlienka ... ako je to s tou reinkarnáciou. Alebo je podobnosť čisto náhodná? :)
Vzdávam hold všetkým starým mamám, na ktoré bohovia zoslali toľko ťažkých minút a ony im úspešne vzdorovali. Skláňam hlavu pred ženami v kvietkovaných zásterách, jednou rukou hladiacich hlavy neposedných vnúčat a druhou odrené plecia okolitého sveta. S pokorou a úctou vzhliadam k ich sile a schopnosti ísť deň za dňom vpred, aj keď sa nikdy nezaoberali tým, kde také vpred vlastne leží, ani ako vyzerá.
Nadpis tohto blogu som si požičal zo spomínanej skladby a na záver krátky úryvok z refrénu :
Je za potokem chajda
a za ní les.
Místo, které mám tak rád.
Jezdívam sem léta,
přijíždím i dnes
kamárádúm písně hrát ...
Chýbaš mi starká ... Chýba mi tvoj láskavý vševedúci pohľad, aj tvoje ubezpečovanie, že TO VŠETKO bude dobré. Chýba mi tvoja mlieková polievka s ručne trhanými cestom, tvoje pohladenie, tvoje objatie a zopár výrokov, ktoré pre si pre milú vulgárnosť nedovolím uviesť. Chýba mi možnosť kedykoľvek sa ukryť pod zásteru, chýba mi tvoje obrovské srdce.
Zároveň viem a cítim, že si so mnou a že aj tieto slová píšeme v tichom súznení a ty mi hladíš cez plece.
Naformuloval som to takto dobre, starká ?
