Mal som ho rád ako brata a aj keď náš vzťah dostal posledné mesiace zabrať, ostane v mojich spomienkach len ako priateľ, inteligentný a silný človek. Možno až príliš silný a tam, kde sa slabšie pohlavie ohne pod záťažou, ktorú naň každú minútu režisér tejto pozemskej frašky zosiela, tam sa pohlavie silnejšie zlomí ako herec pred vysnívanou premiérou Hamleta. Mozaika jeho života, ktorá ho dohnala ku krajnému riešeniu, mi je čiastočne známa a ja jeho rozhodnutie rešpektujem a prijímam s pokorou.
Tak som prijal aj správu o jeho smrti.
S pokorou mám bohaté osobné skúsenosti. Zrejme je to kvalita vyhradená len pre tých najsilnejších, ergo pre tých, ktorí nechcú pochopiť, že pod náporom sa treba ohýbať, že treba prehodnotiť vlastné necnosti a vyradiť z batôžka psychiky pýchu, egocentrizmus a zopár ďalších drog. Preto sú k pokore neustále privádzaní rôznymi životnými lekciami, počnúc finančným kolapsom a stratou vlastnej dôstojnosti končiac, a to obdobie medzitým je spestrované ďalšími príkoriami do výmyslu sveta alebo aspoň tej jeho menej prívetivej časti.
O pokore sa dočítate na každom rohu a definície sa menia v závislosti od aktuálneho hlavného ezoterického prúdu, ktorý udáva tón, cez vyspelosť autorov až po silu traumatizujúcich zážitkov. Každý tento terminus technicus vníma inak a každý ma tak trochu pravdu. Aj pokora je individuálna záležitosť.
Dlhú dobu som si myslel, že byť pokorným znamená sklopiť uši aj priľahlú hlavu, zvesiť ramená a ísť životom ako jedna z tých postáv, ktoré vidieť na umeleckých dielach treťotriednych maliarov živiacich sa výrobou obrazov religióznej proveniencie alebo v Rider-Waite tarote na karte päťka pohárov. Bol som presvedčený, že pokora znamená prijať jednanie akéhokoľvek grobiana a nechať ho bez reakcie, prípadne sa zmôcť len na tiché nesúhlasné zamrmlanie. Nastavoval som druhé líce a keď mi líca došli, použil som ďalšie časti hlavy, či zvyšku tela. Otáčal som sa pri pohľade na biedu tohto sveta, ktorá ku mne naťahovala podvyživené ruky z televíznej reportáže zo suchom a vojnami zmietanej Afriky. Skrátka a dobre, robil som veľa z toho, čo dnes už vnímam ako učebný proces, ktorý mi umožnil precítiť vlastné aj cudzie bôle a priviedol ma aktuálnemu záveru.
Pokora pre mňa znamená pochopenie. Pochopenie, že sú spodné prúdy, o ktorých nemám ani šajnu a predsa ovplyvňujú môj život výraznejšie ako skorumpované vlády. Pochopenie, že veci sa veľakrát dejú bez ohľadu na to, či ja chcem alebo nie. Že každý z nás je tu na tejto planéte neoddeliteľnou súčasťou celkového obrazu a podlieha jeho celkovému konceptu. Je to akceptácia krásnej bolestnej nevyhnutnosti, lebo na to, aby obraz držal pohromade, musí byť nevyhnutne zviazaný silami, ktoré nepovoľujú náhodné kroky. Boh nehrá kocky ... Všetko, čo sa deje, má svoj pevný, nám neznámy poriadok a vedie nás to ... možno aj k pokore J
Dnes už stojím vystretý a s pokorou prijímam všetko, čo sa deje. Začínam si byť vedomý onej nevyhnutnosti a to ma oslobodzuje a dáva mi priestor zamerať svoju energiu na niečo iné ako na večné premýšľanie nad tým, ako to celé funguje a odkiaľ priletí ďalšia facka. Pozerám s pokojom v očiach na všetko, čo mám v dohľade a tam, kde som sa kedysi ponáhľal, dnes pomaly kráčam, aby som si mohol vychutnať krásy okolia. Prestal som sa báť budúcnosti, súc si vedomý toho, že bude taká akou ju svet potrebuje a ja sa pousilujem, čo najlepšie zahrať svoj part vo fraške nevyhnutnosti.
Carpe diem, quam minimum credula postero.
Maťko, svojou smrťou si mi umožnil napísať nielen tento blog, ale aj precítiť svoj podiel na tvojom živote a možno aj jeho ukončení. Ďakujem ti za všetko a prijímam s pokorou ...
Nech si, kde si, viem, že teraz ti je už dobre.
