Stalo sa to v jeden piatok, kedy sme nevedeli, čo s načatým časom, a preto sme sa vybrali na prechádzku do mesta. Nohy nás niesli, kam sa im zachcelo, a odrazu sme sa ocitli na námesti pri Eurovei, kde boli rozložené biele stany, v ktorých sa prezentovali rôzne krajiny východnej Európy. Ihneď v prvom stánku ma uchvátili vystavené obrázky prírody. Pristavili sme sa teda, a hneď sa nám tvrdšou angličtinou prihovorila sympatická krátkovlasá blondýna s otázkou, či radi cestujeme. Usmiali sme sa na ňu a odvetili, že veľmi radi. „Nemali by ste záujem o dvojdňový pobyt v našej chránenej rezervácii, úplne zadarmo?“ spýtala sa bez varovania. Ostali sme v šoku, keďže toto sme vôbec nečakali. Veď kto vám dá v tejto dobe niečo zadarmo. Potom nám všetko začala vysvetlovať. Pridala sa k nám aj jej kolegyňa, ktorá sa s nami rozprávala po slovensky, a veselo sme diskutovali. Potom nám vypísali poukážku na pobyt platný do konca roka s tým, že sa im máme vopred ozvať, nech nám pošlú všetky potrebné inštrukcie. S opakujúcim sa „thank you“ a „ďakujeme“ sme sa rozlúčili, nesúc si domov poukaz na dvojdňový pobyt v chránenej oblasti „Deliblatska peščara“v Srbsku.
Neváhali sme potom však ani chvíľu. V kalendári sme našli vhodný termín, zarezervovali sme si v práci dovolenku a ozvali sa našim známym do Srbska, ktoré nám poslali všetky potrebné informácie. Po návrate z výletu sa väčšina ľudí po zistení našej destinácie zatvárila prekvapene a s nechápavým tónom hlasu sa pýtala: „Do Srbska? A čo tam? To ste nemohli ísť radšej k moru do Chorvátska?“ Na nás však v Srbsku čakalo veľké dobrodružstvo a po vyrozprávaní zážitkov sa každý s ešte väčším prekvapením pýtal: „To ste tam boli iba štyri dni? Veď to znie akoby ste tam strávili minimálne týždeň!“ Veru, aj my sme mali taký pocit, pretože o zážitky nebola núdza.
Cesta do Srbska z Bratislavy vedie hlavne po diaľnici. Keďže Srbsko nie je v Európskej Únii, na hraniciach treba prejsť pasovou kontrolou, poprípade vám skontrolujú aj vozidlo. Pre ľudí prechádzajúcich väčšinu času shengenský priestor je to nezvyk, no našťastie my sme sa na hraniciach zdržali iba pol hodinku. Kľúčovým faktorom rýchleho prechodu je hlavne zaradenie sa do rýchleho pruhu, ale to musí mať človek šťastie. Náš pruh bol najpomalší zo všetkých, pretože to bol prvý pruh, do ktorého sa zaraďovali skoro všetky autá po príchode na hranicu. No išlo to koniec koncov celkom rýchlo. Hraničný priechod Horgoš sme nechali za sebou a vstúpili sme do krajiny kukurice. Všade samá rovina a polia s kukuricou, a takto vyzerá skoro celá Vojvodina (severná časť Srbska). Dokonca sme prešli okolo malého tornáda v poli, na ktoré sme pozerali s vypleštenými očami a na chvíľu sme mali pocit, že sme sa ocitli niekde v Amerike. Keď sme sa spamätali z prekvapenia, zistili sme, že už hodnú chvíľu ideme po diaľnici bez diaľničnej známky. Žiadne strachy, v Srbsku nemajú diaľničné známky, iba spoplatnené úseky, a pokiaľ neprídete k mýtnej bráne, môžete si jazdiť zadarmo. Na prvú mýtnu bránu sme narazili cca 20 km od Nového Sadu. Stlačiť gombík, zobrať lístok a pokiaľ je vaším cieľom Novi Sad, určite zísť na prvom zjazde z diaľnice! Išli sme bez navigácie za pomoci vytlačených máp z internetu, a preto bolo pre nás nemilé zistenie, že Novi Sad má len jeden zjazd z diaľnice a nasledujúci je o (našťastie len) 11 km ďalej v Kovliji. Otočili sme sa, a hybaj ho späť na Novi Sad. Všetko sme už potom zvládli bez problémov a dostali sa úspešne do nášho prvého cieľa. Novi Sad nebol súčasťou poukážky, bola to však naša medzizastávka.
Novi Sad je druhé najväčšie mesto Srbska, má cca 250 000 obyvateľov a určite sa ho oplatí navštíviť. Je to jedno z výnimočných miest Vojvodiny, pretože na rozdiel od väčšiny rozľahlého rovinatého územia sa Novi Sad nachádza v tesnej blízkosti menšieho pohoria „Fruška Gora“. Mestom preteká rieka Dunaj, z ktorej vytŕčajú piliere mosta zničeného počas Kosovskej vojny v roku 1999 a na náprotivnom brehu sa nachádza Petrovaradinská pevnosť. Novi Sad je mestom mnohých tvárí. Od ošarpaných ulíc plných cigaretových špakov, odpadkov, rozostavaných ale nedokončených a opustených budov, cez zachovalé ulice s komunistickými obytnými domami v pôvodnom stave s čistým a udržiavaným okolím (pri ktorých sa človek cíti, že sa vrátil niekoľko desiatok rokov v čase), obrovský bulvár tiahnuci sa veľkou časťou mesta s množstvom obchodov, bánk, obchodných budov, obytných panelákov, reštaurácií a kaviarní domáceho rázu, kde sa to večer hemží domácimi obyvateľmi, až po zachovalé a zrekonštruované historické centrum mesta s príjemnými kaviarňami a reštauráciami európskeho typu. Na opačnom brehu Dunaja sa nachádza už spomínaná dominanta – Petrovaradinská pevnosť, z ktorej je výhľad na celé mesto, aj na kopce, aj na do ďaleka sa tiahnucu rovinu posiatu kukuricou. V okolí pevnosti sú staré a neopravené budovy z predchádzajúcich storočí, ktoré majú vskutku svoje čaro a dýchajú tajomnou atmosférou minulosti (to nás prekvapilo, aké čarovné vedia byť budovy aj napriek tomu, že nie sú zrekonštruované). Pre Slováka môže byť ešte zaujímavou informáciou fakt, že v Novom Sade je treťou najpočetnejšou skupinou obyvateľov práve slovenská menšina (po Srboch a Maďaroch). My sme sa však s nikým takým nestretli. Bolo nám aj ľúto, že na Novi Sad máme iba jeden deň. A hlavne po tom, čo sme pod domom, v ktorom sme bývali, našli pravú srbskú reštauráciu pre domácich, kde sme sa nevedeli dojesť pleskavice s kajmakom, šalátom z čerstvej zeleniny a chrumkavým pita chlebom.
Na druhý deň sme sa vydali v ústrety nášmu cieľovému miestu, vzdialenému cca 150 km od Nového Sadu. Dostali sme sa tam za pomoci našich známych z bratislavskej výstavy, s ktorými sme sa stretli v Petrovaradine a poslušne sme ich nasledovali autom. Inak by sme tam naozaj asi netrafili. Deliblatska pečšara je chránené územie, ktoré môžete na mape Vojvodiny nájsť veľmi ľahko - je to najväčšia zelená plocha na jej území. Nachádza sa 65 km východne od Belehradu, preto si tam môžete spraviť výlet popri návšteve hlavného mesta, a oddýchnuť si na chvíľu v prírode bez metského či akéhokoľvek ruchu. Deliblatska peščara je paradoxne najrozľahlejšie pieščité územie v Európe, ktoré je pozostatkom prehistorickej púšte, ktorá sa vytvorila po ústupe Panónskeho jazera (kedysi dávno zasahovalo aj na územie dnešného Slovenska). Za čias Márie Terézie sa udialo mnoho zmien, medzi ktoré patrí aj presídľovanie Slovákov, Čechov, Maďarov, a iných národností na územie Vojvodiny, či začiatok zalesňovania Deliblatskej peščary z dôvodu zabránenia rozfúkavaniu a odnášaniu piesku (všetko sme sa dozvedeli od nášho srbsko-rumunského sprievodcu). Vraj sa na území nachádza už šiesta generácia stromov. Každopádne je tu veľmi rozmanitá flóra a vyskytuje sa v nej veľa zriedkavých až endemických druhov rastlín. Vstup do Deliblatskej peščary vedie od dediny Deliblato, po ktorej nesie aj svoje meno. Hneď pri vstupe sa po ľavej strane nachádza vzdelávacie centrum Čardak, pozostávajúce z trochu budov, v ktorých sa dá ubytovať, či zorganizovať prednášku alebo inú vzdelávaciu akciu. My sme mali to šťastie, že sme tam boli ubytovaní, a celý areál patril iba nám, keďže bolo po sezóne a náš akčný sprievodca nechcel, aby sme spali na oddelených „krevetách“ (teda posteliach). Užili sme si tam ticho, obkolesení iba prírodou a zvukmi lesa, kedy-tedy prešlo okolo Čardaku auto, no človek mal pocit, že je tam iba on a príroda. Cesta však pokračuje ďalej, a pokiaľ nemáte terénne auto (resp. Ladu Nivu), je lepšie držať sa vpravo. Takto sa dostanete do školsko-rekreatívneho centra „Čardak“, ktoré je priam stvorené pre školy v prírode či rodinné výlety s deťmi. Veľkou lúkou vedie chodníček do ubytovacích zariadení aj do jedálne. Po pravej strane sa nachádza obrovské ihrisko, na ktorom sa dajú hrať rôzne športy. Na lúke, ktorú chodníček pretína, sa nachádzajú dve sochy – jeleň a srna v nadživotnej veľkosti. Pred jedálňou sú drevené lavice, na ktorých sa dá vychutnávať pivko s výhľadom na centrum. V mimo-sezóne tam bol pokoj, ticho, žiadny ruch ľudí, len šum prírody.
Pozor, tu všetky diéty idú bokom! Obed aj večera boli vždy veľmi výdatné, a hlavne chutné, a preto sme sa vždy najedli až do puknutia. Rezeň a hranolky, k tomu paradajkový alebo kapustový šalát, predtým samozrejme nechýbala polievka a po jedle zákusok. A na raňajky opäť mäso, vajcia a chlieb. Ku každému jedlu sa vždy podával čaj, presne taký, aký si pamätám zo svojich čias v škole v prírode. Keby sme tam mali stráviť týždeň, odišli by sme minimálne o 5 kíl ťažší. Páni, ktorí to tam všetko mali na starosti, boli veľmi milí, usmievaví, srdeční, s ničím nemali problém. Na začiatku sme však boli trochu zmetení a mali sme rešpekt, keďže srbčina je tvrší jazyk, a nevedeli sme z ich reči odhadnúť emócie, no keď sme si na srbčinu zvykli, ihneď svet okolo vyzeral akosi inak - priatelskejšie.
A veru mali sme tam okolo seba veľa priateľov, ktorí sa nám postarali o program a zabezpečili nám úžasný zážitok. Počas prvého dňa v Deliblatskej pečšare sme zažili toho toľko, že sme večer od únavy v sekunde zaspali. Najprv sme sa povozili na Lade Nive rozbitou cestou vedúcou skrz chránenú oblasť do dediny Šušara, v ktorej majú starý veterný mlyn, vraj od čias Márie Terézie, a zoznámili sme sa s bývalým starostom Šušary, pochádzajúceho z nemeckej menšiny. Potom sme sa dali s Nivou na „poľnú“ cestu, ktorá nás v kúdole zvíreného piesku zaviedla cez kukuričné pole až k zatrávneným pieskovým dunám, kedy som si pripadala, akoby sme znenazdajky preskočili do nejakého umeléckého obrazu – zatrávnené kopce lúčnou trávou s kde-tu nejakým stromčekom s okrúhlou korunou. A keď už toho víriaceho piesku bolo dosť, zanechali sme „africké“ dobrodružstvo za nami a vydali sa k Dunaju do Starej Palanky. Ten je tu veru dosť široký, a aj napriek tomu, že na tomto mieste už má za sebou tisíce kilometrov toku cez všelijaké veľké aj malé mestá, pôsobil čistým dojmom.
Ďaľším cieľom bolo mesto Bela Crkva, kde má veľké zastúpenie česká menšina. Pekné malé mesto s južanskými kaviarňami v centre mesta. Na naše prekvapenie sa tam nachádzala aj zmrzlináreň, ktorá sa pýšila pôvodom, podržte sa, z Českej republiky. Nuž u nás máme balkánsku zmrzlinu, a na Balkáne majú zasa českú. Naše ustaté nohy sme si boli omočiť aj do rieky Nery, ktorá by sa dala nazvať prírodnou hranicou medzi Srbskom a Rumunskom, keby sa samotná hranica tak divoko a čudne nekľukatila. Hladina Nery bola nízka, no prúd silný. Dozvedeli sme sa, že na jar počas topenia snehu hladina stúpne aj o dva metre a má takú silu, že by ju ani profesionálny plavec nepreplával.
Posledným cieľom nášho akčného dňa bolo mesto Vršac, v ktorom sa práve konala slávnosť vína. Ulice boli plné ľuďmi, a môžem povedať, že väčší jarmok som ešte nezažila. Mestom sa tiahli stánky s rôznymi produktmi (úplne takými istými ako na jarmokoch u nás), medzi stánkami sa tlačili húfy ľudí presúvajúce sa jedným či druhým smerom. Nechýbali kolotoče, ani stánky s jedlami, kde sa nám veľmi páčilo, že na ohni pripravená pleskavica vám pristála v žemli a vy ste si sami naložili, čo vám prišlo po chuti (horčicu, dresing, zeleninu či korenie). Vo veľkých hlinených nádobách sa pripravovalo tradičné srbské jedlo Svadbarski Kupus – kapustné listy s bravčovým mäsom, ktoré býva taktiež tradičným svadobným chodom. Sliny nám veru riadne tiekli pri pohľade na toľko dobrôt. Jediné, čo nám na festivale vína chýbalo, bolo viacej stánkov s vínom. Objavili sme totižto len malý počet stánkov v strede festivalu, a víno, ktoré sme ochutnali nebolo veľmi očarujúce. Dobré srbské vínko sme si dali v jednom podniku na vedľajšom námestí, kam sme zavítali hlavne z dôvodu návštevy sociálneho zariadenia, pretože tie verejné už boli až príliš „použité“. Každopádne, čo nás očarilo, bol otvorený oheň, na ktorom si človek mohol ugrilovať klobásku. Samozrejme, oheň patril k podniku, ktorý si pred svojou terasou otvoril aj malý stánok, v ktorom sa dalo zakúpiť pivo, ale aj klobáska na grilovanie. Náš sprievodca však presvedčil obsluhu, že si opečieme vlastnú slaninku, lebo túto tradíciu musí ukázať svojim priateľom zo „Slovačky“. Pri neskoršom hľadaní toaliet sme narazili na verejný otvorený oheň, na ktorom si hocikto mohol opekať vlastné dobroty úplne zadarmo – vraj kedysi bol takýto oheň na každom kroku počas festivalu. Takto sme zavŕšili dlhý deň, a vydali sa na cestu späť, pri ktorej sme skoro všetci zaspali v aute od únavy.
Ráno sme si vychutnali vstávanie do šumu prírody, ktorú pokrývalo svojím teplým svetlom ranné slnko. Natiahli sme sa do športových vecí a odviezli sa na raňajky do školského centra. Žiadna diétka. Slanina, klobáska, volské oko, maslo, džem, káva. Riadna príprava na výlet na bicykloch, ktoré sme si plánovali požičať. Po jedle sme od vedúceho dostali mapku s radou, ktorou cestou ísť, a samozrejme dva nové horské bicykle. Výlet bol parádny, bicyklovanie po piesku dalo riadne zabrať, a po takej hodinke sme sa zapotení ale vysmiati vrátili do strediska s cieľom využiť bicykle ešte aj poobede. Následne nás vedúci s kolegom zobrali autom do najbližšej dediny Deliblato, kde sa nachádza ďalšia chránená oblasť – jazero Kraljevac. S plávajúcimi ostrovmi, ktoré sa pod nápormi vetra pohybujú po jazere, obkolesené trstinou, lúkami a pastvinami, s rozmanitou flórou aj faunou. Domáci nás zobrali na loďku, pomocou ktorej nás povozili po jazere, vystvetľujúc rôzne fakty v srbčine. Keď človek chce, veru aj porozumie. Povozili sme sa pomedzi plávajúce ostrovy, zakotvili pri brehu a prešli sa na územie sysľov, kde sme bohužial nevideli ani jedno z týchto milých zvieratiek, a vrátili sa loďkou späť do „prístavu“. A z „prístavu“ späť do školského centra na obed, kde sme zistili, že výlet na bicykloch nás celkom zmohol, a preto sme sa po obede odobrali na ubytovanie rovno do postele. Po šlofíku som zistila, že na bicykli nemôžem sedieť, bo z ranného výletu ma akosi pobolieval zadok, a tak sme zrušili naše plány na výlet do dediny Šušara, vzdialenej 13 km od nás. Vytiahli sme von stoličky a obkolesení prírodou sme si vychutnávali pokoj okolo nás. Na večeri sme sa opäť „zabili“ ďalšou poriadnou dávkou jedla a po pivku sladko zaspali.
V deň nášho návratu na rodnú hrudu sme sa rozhodli po ceste späť navštíviť mesto s najväčším zastúpením slovenskej menšiny – mesto Kovačica. Z Deliblata je Kovačica vzdialená 70 km, a ani sme sa nenazdali a okolo obeda sme parkovali v centre tohto malého mestečka. Všade na nás vyskakovali slovenské názvy a popisy, sprevádzané srbskou, českou a maďarskou verziou. Prešli sme sa až ku galérii insitného umenia (umenie, ktorému vznik dali „nevzdelaní“ maliari maľujúci zo záľuby, maliari samoukovia), ktorá bola práve v nedeľu zatvorená. A taktiež sme nevedeli nájsť žiadnu otvorenú reštauráciu. Preto sme sa prešli parkom popri kostole, smerom na Štúrovu ulicu a späť. Návšteva Kovačice bola však pre nás milým spestrením cesty, keďže si odrazu človek pripadal v cudzom štáte tak-nejak ako doma. V kaviarni, kde nás sprevádzala slovenká vrava od ostatných návštevníkov, sme si dali kávu a rozhodli sa ešte raz navštíviť Novi Sad a jeho Petrovaradinskú pevnosť, ktorú sme predtým nestihli. A tak sme to aj zrealizovali. Boli sme veľmi prekvapení, že parkovisko sa nachádzalo až za bránami pevnosti, kde by sme už čakali obmedzenie vstupu vozidiel, a dokonca si nepýtali ani žiadny poplatok. Bola to ale „plnka“ a trvalo nejaký čas, kým sme zaparkovali. Z pevnosti je pekný výhľad na mesto a okolité kopce či Vojvodinskú rovinu. Nachádza sa tam aj reštaurácia, v ktorej sme si dali obed (veľmi chutný a za dobrú cenu) a takto zavŕšili naše srbské putovanie. Odchádzali sme veľmi pozitívne naladení s kopou zážitkov a dobrých spomienok na krajinu, ktorú sme práve mali možnosť aspoň trochu spoznať, a päť hodinovou cestou pred nami.
Za štyri dni sme spoznali kus zeme, nových ľudí, kultúru, zvyklosti a otvorili sa nám nové obzory. A za to ďakujeme dvom sympatickým dámam, Ivane a Snežane, bez ktorých by sme na tento kúsok sveta asi v živote nenarazili. Veľké ďakujem patrí aj nášmu sprievodcovi Mariusovi, ktorý sa nám postaral o program, a Milanovi s kolegami, ktorí sa o nás kráľovsky starali v Čardaku. A určite návštevu Srbska každému, kto rád cestuje a spoznáva nové miesta a ľudí, odporúčame!
