Potom už len zavrel dvere. Odvtedy som ho už nevidela. Zovrelo mi to žalúdok a vtedy som pocítila ako veľmi ho ľúbim. Ako po ňom strašne túžim, ako by som ho najradšej objala a už nikdy viac nepustila. Môj Erik. Toto mal byť môj manžel a teraz namiesto toho, aby sme si užívali jeden druhého, odomňa nadobro odišiel.
Keď som si ako malé dievčatko predstavovala zaľúbenosť, takto to malo presne vyzerať. S Erikom som sa zoznámila v bare, keď sme boli s babami trocha žúrovať. Stál pri pulte a pozeral sa smerom k nám. Ani jedna z nás nevedela, na ktorú smeruje svoj pohľad. Boli sme alkoholom podgurážené a všetkým trom nám to lichotilo. Zadaná bola každá z nás, ale flirt je predsa prirodzenou ľudskou potrebou, dokonca nutkaním v istých chvíľach, tak sme mu pohľady opätovali. Asi po hodine zazerania, milých nevinných úsmevoch podišiel k nám a gentlemansky nám priniesol tri cosmopolitany. Každá z nás vedela, že keď sa pustíme do drinkov, naše zábrany budú opäť o čosi menšie. A tak aj bolo. Prisadol si k nám a klasická barová debata medzi ním a nami troma sa začala. Už po chvíli nám bolo jasné, že objekt, ktorý si prehliadal približne pre hodinou, som bola ja. Baby sa celkom nenápadne vytratili na tanečný parket a my sme tam ostali úplne samy. Len ja a on. Niežeby mi to bolo nepríjemné, práve naopak. Bol sčítaný, vtipný a k tomu všetkému bol aj riadne fešákovaný. Celá naša komunikácia prebehla bez trápnych mĺkvych páuz, bez blbých perverzných poznámok. Po celú dobu som premýšľala, či takto balí každý svoj objekt, no bolo mi to po pravde úplne jedno. Bolo mi s ním príjemne. Mohol mať okolo štyridsať rokov a jeho charizma opantala celú miestnosť, dokonca aj tú moju.
"Dnes večer môžeš?", pípla mi sms-ka, keď som sa chystala s kolegyňami na obed do vedľajšieho bistra. Neváhala som ani sekundu, s plánom neplánom na večer, som mu odpísala, "o piatej končím, kde?" Stretli sme sa na rohu ulice, kde sa prelína Levanduľová s Marhuľovou ulicou, v malej kaviarni, kde poriadne ani nikto nechodí. Bolo tam pekne, sedávali sme v salóniku, kde bolo dosť súkromia na to, aby nás tam niekto videl (z mojich známych). Rozprávali sme sa dlho, čas utekal ako voda a my sme čoraz viac túžili dotknúť sa jeden druhého. Moje zábrany boli väčšie než moja túžba ho pobozkať. Už od začiatku som vedela, že keď to raz urobím, nebude už cesty späť. Bola som zamilovaná ako nikdy predtým a pritom som žila v päťročnom usporiadanom vzťahu. Vzťahu, v ktorom už rokmi ubúdalo na iskre a túžbe po tom druhom. Môj priateľ bol skvelý chlap, s chuťou žiť, nanajvýš rodinne založený a ku mne sa správal ako k princeznej. Sama neviem o čo mi išlo v tej chvíli, ako som sa dokázala namotať za takú krátku dobu. Erika som očami vyzliekala a predstavovala som si ako ma hladí, pomaličky kúsok po kúsku vyzlieka, ako ma nežne bozkáva po celom tele, ako si ma podmaňuje a ja si to celou dušou, celým telom vychutnávam.
Vstali sme skoro ráno. Hotelová služba nám oznámila, že sa musíme do hodiny vypratať z izby. Ležali sme vedľa seba, ako kliešte v jari. Boli sme nahí a posledné čo sme nechceli je vyjsť z postele a nebyť s tým druhým. Túžili sme tam preležať celý deň, bozkávať, hladkať, túliť sa. Všetko, čo ste si v tej chvíli len vedeli predstaviť. Jeho veľké ruky zovierali môj útly pás a ja som nechcela, aby sa to niekedy skončilo. Milovala som ho. Jeho vôňu, dotyky, bozky... On to cítil rovnako, aj keď mi to nikdy nepovedal. Vedela a cítila som to a ten pocit mi úplne stačil.
"Laura, prepáč, odchádzam na tri mesiace na služobku, neviem ako to s nami bude ďalej," nechal mi odkaz na mobile a viac sa mu už nedalo dovolať. Bežný deň v práci sa razom zmenil a ja som sa v tej chvíli nevedela poriadne ani nadýchnuť. Srdce mi zovrelo, pot mi oblial celé telo a ja som nedokázala prestať plakať. Neustále som si opakovala to jeho "neviem ako to s nami bude ďalej." Cítila som bolesť, krivdu, zúfalstvo, nevedela som sa pohnúť ďalej. "Ako mám teraz žiť?" Pýtala som sa samej sebe. Komu o tom mám povedať, už som to tajomstvo v sebe nedokázala dlhšie udržať. Bolo to tak hrozné, že ten pocit by som nepriala ani najhoršiemu nepriateľovi. Nevedela som čo ďalej, nedokázala som sa pozrieť môjmu priateľovi do očí a tváriť sa, že sa nič nestalo. Nebola som študovaná herečka, ani bezcitná egoistka, aby som to hodila celé za hlavu a zobrala si z toho ponaučenie. Nešlo to. Nechcela som sa zmieriť s tým, že to takto skončí.
Dni leteli rýchlo a ja som sa pomaličky dostávala do normálu. Prostý všedný pracovný deň, ja a baby na teraske v práci, v jednej ruke káva v druhej cigareta a diskurzy o všeličom, ako my baby vieme. Vzťahy, nákupy, domáce práce a menzes. Vtedy mi to došlo. Popri všetkých tých starostiach, ubolenom srdci som úplne zabudla na to, že mi tento mesiac neprišli krámy.
