Číslo dlhu na nájomnom na mestských bytoch už toľkokrát preletelo mediálnym éterom, že keď poviem 1,2 mil. €, hociktorý Prešovčan si povie „Jasné, Stará Tehelňa“. Netreba hneď hádzať všetkých do jedného vreca, ktorí bývajú na jednej adrese. Ale pravdou je, že najväčšia miera nedisciplinovanosti je práve na Starej Tehelni. Okrem dlhu, ktorý tu vzniká, na Starej tehelni bol (a je) problém so zvýšenou kriminalitou. A aj so snahou niektorých obyvateľov, tromfnúť v množstve neporiadku košický Luník IX.
Nemusím tam chodiť každý týždeň, aby som poznal našu domácu problematiku dopodrobna. Ak totiž nejde Mohamed k hore, ide hora k nemu. Priamo na radnicu, neohlásene, s nastavenou rukou, povážlivo: “Primator ta daj byt bo mi syn pridze o mešac z vezeňa“. Alebo: „Ta my by sme chceli byvac sami, bo žena prišla teraz z porodnice“. A ako dôkaz prídu rodičia aj s novorodencom v kočíku. Nik nemá napísané na čele, či je, alebo nie je zodpovedný voči zverenému majetku, či bude poctivým platiteľom, alebo pokazí štatistiky. Štatistiky sa nedelia na čierne, alebo biele. Naopak - sú čierne na bielom. A žiaľ, vývoj celoslovenskej spoločnosti to zariadil tak, že hnevajú najmä tú bielu časť.
Spravodlivý hnev pochytí človeka najmä keď vstúpi do jedného z 27 zapečatených zdevastovaných bytov. Nie je tam nič. Absolútne nič. V bývalej obývačke dokonca poznať stopy po snahe ukradnúť nosnú stenu! Raz darmo, aj pórobetón sa zíde. Túto tému sme neraz otvárali na stretnutí K8 aj s košickým primátorom. Nikdy som v tejto veci nerezignoval.
Už v roku 2007 sme v Prešove upravili niektoré smernice a všeobecne záväzné nariadenia a začali sme s taktickou prevýchovou. Najskôr sme kvôli pozastaveniu tvorby dlhu na mestských bytoch zriadili Inštitút osobitného príjemcu. Ten spravuje dávky najťažším sociálnym prípadom, ktoré by kvôli neplatičstvu prišli o strechu nad hlavou. Spravodlivý hnev káže „Vyhodiť bez sentimentu na ulicu!“, ibaže tam sa právo nekončí. Mestá a obce sa v zmysle sociálnych kompetencií musia postarať aj o týchto ľudí. Takže neplatiča by sme iba prekategorizovali.
Správca sa ukázal ako výborný prostriedok. Do mestskej kasy sa mu od týchto ľudí podarilo vrátiť vyše 50 000€ a ľudí začal učiť šetreniu. Ďalším krokom bolo obmedzenie dĺžky nájmu. Nájom bytov je možný len krátkodobý a predĺženie možné maximálne na dva roky, pri dodržaní podmienky absolútnej platobnej disciplíny. Mnohí pochopili, začali sa prispôsobovať pravidlám a my sme pochopili, že sme na dobrej ceste.
S neporiadkom sme sa vysporiadali prostredníctvom malých obecných služieb, vďaka ktorým vieme konkrétnych dlhodobo nezamestnaných poslať na aktivačné práce do konkrétnych lokalít. V preklade – vieme človeka prinútiť, aby si poupratoval pred vlastným vchodom.
Témou zdevastovaných bytov sme sa neraz zaoberali aj na rokovaniach mestskej rady. Nemohli sme ich totiž prenajať, kým nebudú vyhotovené revízne správy z plynární a elektrární. Tento kolotoč uzavreli chýbajúce elektroinštalácie a vykurovacie telesá, kvôli ktorým nie je možné revízne správy vyhotoviť. Základné vybavenie jedného bytu stojí mesto 5000 €, pričom ide o čistú stratu. Ten, kto ju „vyrobil“ sa samozrejme stratil bez stopy tiež.
Sadli sme si s odborom správy mestského majetku a odborom sociálnych služieb a dali sme dokopy Dohodu o uzatvorení budúcej nájomnej zmluvy. Tým, ktorí boli vyžrebovaní a čakajú na byt, sme tak dali možnosť dostať sa k bytu prakticky okamžite, ak doňho investujú vlastné prostriedky na kúpu základného vybavenia, ktoré si môžu po skončení nájomnej zmluvy zobrať so sebou. Mestu tým ušetrilo vopred stratené investície a budúcich nájomníkov motivovalo k ochrane teraz už vlastného majetku.
Predpokladám, že vlastné si devastovať nebudú. Ak sa optimisticky mýlim, tak budeme musieť vymyslieť opäť niečo nové. Aby to „čierne na bielom“ tak nebilo do očí.
