Čochvíľa to bude rok, čo som porodila doma. S blížiacim sa dátumom prvých narodenín môjho tretieho syna sa mi viac a viac vynárajú spomienky na ten prekrásny, výnimočný pôrod. A vlastne tak obyčajný! Fyziologický, prírodný, jednoduchý, intímny, tichý, jemnohmotný. Dokonalý. Kde je už pohodlnejšie, než doma na gauči? V bezpečnom prostredí vlastnej obývačky. Bez zbytočných očí navyše. Bez kanyly v žile. Bez chladných kovových nástrojov a smradľavých gumových rukavíc. Bez cudzích prstov vo vagíne. Bez otravných papierovačiek.... Bez testu na covid.
Žien, ktoré rodia doma je mnoho. Áno, aj u nás na Slovensku. Ale nevieme o nich, skrývajú sa. Pod rúškom súkromnej skupiny na sociálnych sieťach sa tíško radujú z božského zrodenia svojho dieťaťa a nekonečnú eufóriu, ktorá bude trvať ešte minimálne do konca ich života prežívajú v dôvernom kruhu blízkych duší. Zámerne nepoužité slovko „rodinnom“ kruhu vyníma niektoré mamy, svokry, švagrov, babičky, ktoré by do vývaru pre novopečenú mamičku namiešali aj horko-kyslé ingrediencie výčitiek.
Aké mám len šťastie na mojich rodičov, ktorí mi v hlbokej dôvere na zámer porodiť doma nepovedali vôbec nič. Nádherné, rešpektujúce „nič“. Nič, ktoré si každá z nás tak hlboko praje. Možno úsilie, aby nepovedali „nič“ bolo nesmierne a ja im za to tak veľmi ďakujem! Hlboká podpora tryskajúca z môjho vlastného vnútra bola dosť. Túžba po prijatí je v nás silno vtlačená a čo i len náznak oponovania, nebodaj zavrhnutia je veľmi zraňujúce. Nádherné „nič“ zabalené do darčekového papiera bola pre mňa nevýslovná cennosť. Pretože v kútiku som veľmi dobre vedela, že strachy na ich strane, na strane mojich rodičov, sú. A veľké. Dokázali však odolať a nezasypať ma tým, čo mi nepatrí. Cudzími strachmi. Mám čo robiť s tými vlastnými, no nie?
Pokiaľ si myslíte, že som osvietená a žiadne strachy už nemám, opak je pravdou. Pri prechádzaní s partnerom všetkých možných scenárov domáceho pôrodu sa skutočne vynárajú vo vrstvách témy, ktoré treba vedome prijať, a áno, napríklad aj tá, že dieťatko umrie. Intuícia porodiť doma je však taká silná, taká čistá, jasná, posvätná a transparentná, že o nej niet nijakých pochýb. Cesta je jasná. Už ňou stačí len prejsť.
Pre dnešných lekárov môže byť veľmi ťažko pochopiteľné, že rozhodnutie porodiť doma nie je namierené proti nim, nie je to znak odsúdenia ich práce, pochybovaním o ich potrebnosti, nie je to ani otázka prestíže či pohodlia alebo iných dôvodov vedených ľudským egom. Stretnúť ženu „ v napojení“ je pre nich zriedkavé, veľmi tomu vlastne ani nerozumejú a hlavne, ťažko to ide rozoznať. Dôvera lekárov v ženu, že dôveruje samej sebe, že rozhodnutie cez ňu prišlo zhora a je nezameniteľné, sa nedeje. Dôvera v dôveru...
Moja vlastná skúsenosť je až nápadne podobná. Môj vtedajší gynekológ, ku ktorému som sa prihlásila v tom istom roku, čo som otehotnela /môj predošlý lekár umrel/ mi dal takmer 20-minútovú prednášku o tom, ako pri pôrode zomriem a moje dve staršie deti zbytočne prídu o matku. To bolo poslednýkrát, čo som ho videla. Navzájom sme sa „nepoznali“ a okrem nejakej lekárskej anamnézy zapísanej v karte nevedel o mne celkom nič. Jeho prednáška bola preto vlastne úplne všeobecná, adresovaná všetkým ženám s rovnakým rozhodnutím, nezohľadňujúca moju individualitu.
Neváhala som teda so zmenou doktora a bola som príjemne šokovaná, že gynekológ, ku ktorému som následne prestúpila, mi na oznámenie porodiť doma odpovedal, že som jedna zdravá žena, tehotenstvo sa vyvíja výborne a kľudne môžem. Nekládol mi žiadne ďalšie otázky a dôveroval mi. S plným vedomím vlastnej zodpovednosti za toto rozhodnutie som šťastná poďakovala. A bolo.
Tento lekár s veľkým „L“ nezakazuje a neprikazuje. Rešpektuje a prijíma. Pomáha.
Prečo majú lekári pocit, že nás a naše dieťa majú chrániť? A to aj proti našej vôli? Ak sa žena otvorí „napojeniu“ na vyšší zdroj, jasný prúd intuície jej presvetľuje srdce a ona vie, čo má robiť. Jej istota je nezameniteľná. Často sa ale nevie vtesnať do systému. Požiadavky na podmienky pri pôrode dané „zhora“ nie sú v súlade s legálnymi možnosťami v našej krajine.
Keď som v roku 2007 pracovala ako au-pair v Španielsku, starala som sa o dve deti 4,5r. a 1,5r. , ktoré obe boli narodené doma. Úplne bežná udalosť, pre krajinu v EÚ, domáci pôrod. Podotýkam, ešte v minulom tisícročí. Dve prítomné babice hradené poisťovňou. Sanitka, pristavená a čakajúca pred domom „pre každý prípad“. Láskyplné, prijímajúce teplo domova. Paella voňajúca z kuchyne.
My ženy, ktoré sme rodili doma, sme nechceli uskutočniť tento zážitok za každú cenu. Rozhodnutie nebolo zbrklé. Boli sme pripravené s pokorou prijať neoceniteľnú lekársku pomoc v prípade potreby. Taška do pôrodnice? Jasné, že zbalená. My si prosíme odbornú podporu k domácemu pôrodu, ktorá by bola, ako v iných štátoch, legálna, k dispozícii. Prosíme si nebyť odsudzované, pokiaľ v nejakom bode pôrodného procesu zmeníme rozhodnutie a nacítime, že bezpečnejšie bude ísť predsa-len do pôrodnice. Chceme mať možnosť využiť služby pôrodnej asistentky, ktorá sa o nás doma postará. Nechceme odchádzať do zahraničia za vysnívaným pôrodom. Chceme prenechať miesto v pôrodnici tým maminkám, ktoré to skutočne potrebujú alebo pre pocit bezpečia sami chcú. Chceme to, čo bolo v krajinách EÚ samozrejmosťou už pred vyše desiatimi rokmi.
Keď dieťa prichádza na svet, všetko naokolo stíchne, zastaví sa... Prvý okamih stretnutia matky s dieťatkom posvätne vonia. Pri ich prvom pohľade do očí sa hodiny zastavia. Vo vzduchu je čaro, ktoré sa skláňa nad zázrakom ľudského zrodenia. Intímna atmosféra a otvorená náruč rodiny, do ktorej prichádza nový život. Nesmierna vďačnosť.
