S chuťou na príjemný pohyb v prírode sme si za cieľ potulky vybrali už po niekoľkýkrát druhý najvyšší vrchol Malých Karpát – Vysokú (754 m. n. m.). Podrobnejšie informácie o samotnom vrchole Vysokej nájdete tu:https://www.planetslovakia.sk/priroda/121-vysoka.

Začiatok nenasvedčoval peknému počasiu a v hmle, ktorá obklopovala všetkých, ktorí sa vybrali tiež do lesa sme sa takmer nevideli. Po pár krokoch sme obišli “huncokársky cintorín” s typickými dreveným krížmi, ktorý v ponurej hmle budil obdobnú náladu a atmosféru.


Po ceste na Hubalovú sa kde tu objavili ešte posledné zvyšky snehu a hneď vedľa “posledné” zvyšky železnej brány a pletiva z obory hneď vedľa. Podľa prerastenej buriny ešte z predchádzajúcich rokov mi napadá otázka, že či naozaj, keď sa upraví nejaká časť obory, vymenia sa brány, za čo patrí pochvala, prečo je potom ťažké, ba občas až nemožné po sebe upratať a odviesť všetky zvyšky, ktoré do lesa nepatria. Ale sa snáď rokmi rozložia?


Po krátkom oddychu na Hubalovej, kde sa pripájame na červenú turistickú značku Štefánikovej magistrály, ktorá je pokračovaním Cesty SNP v Malých Karpatoch, ideme na ďalšiu križovatku, kde prechádzame na modrú, ktorá smeruje k cieľu našej cesty.

Na krátkom úseku medzi Hubalovou a Panskými uhliskami sme svedkami dvoch paradoxov. Na jednej strane sú krížom cez chodník spadnuté a až do pletiva obory zasahujúce tri statné stromy, ktoré už dlhšie nik neodstránil. Vyšliapaný chodníček, ktorý ich obchádza to iba potvrdzuje. No na druhej strane iba o pár krokov ďalej nájdeme kopy guľatiny, ktorá čaká už iba na odvoz. A ak by ste si mysleli, že išlo o stromy, ktoré spadli a bolo ich treba vyťažiť, tak mnohé zrezané kmene smutne potvrdzujú, že ide o rezanie zdravých mohutných stromov. Obdobne ako v iných pohoriach, aj v malokarpatských lesoch sme svedkami podobného drancovania lesov. Naozaj sa zodpovední neboja, ako hovorí nápis na viacerých stromoch čakajúcich na odvoz? Stačí sa iba mlčky prizerať? Veď nie všetko patrí tým pár jedincom, ktorí si v lesoch a z lesov spravili svoje vlastné „eldorádo“.

Po takomto „príjemnom občerstvení“ sa poberáme ďalej. Chvíľu ideme dolu menším kopčekom, no už po niekoľkých desiatkach metrov začína záverečný prudký výstup na Vysokú. Ide sa dobre, paličky v rukách sú nápomocné, avšak určite by stálo minimálne za úvahu, upraviť chodník asi v polovici výstupu, pretože chodník ide prudkým svahom a jeho podkladom je v tomto úseku iba zemina, čo hlavne po daždi spôsobuje dosť náročný výstup a taktiež aj zostup. Možno práve tu by bolo vhodné pár stromov použiť ako bočnú zábranu a malou brigádou upraviť chodník tak, aby bol schodnejší a tým i bezpečnejší. Ak by sa nás pridalo pár, určite by to stálo za pokus.
Po prekonaní tohto úseku už nasleduje len príjemný výstup hrebeňom Vysokej, kde sa prechádzame medzi rašiacim medvedím cesnakom (allium ursinum.. O jeho použití a jeho liečivých účinkoch si môžete prečítať na nasledovnom odkaze:https://www.bioblogerinas.sk/medvedi-cesnak-doda-medvediu-silu/.

Pri lepšom pozorovaní okolia na vrchole kopca nájdeme mnohé zvláštne pokrútené stromy, ktoré neraz tvoria až bizardné tvary. Jedným z príkladov je napríklad z veľkej časti dutý strom na fotografii, ktorý ako pamätník rôznych udalostí a prírodných dejov stojí pri chodníku na hrebeni.

Na samotnom vrchu sa nachádza drevený kríž a bokom zasa železný stožiar. Zaujímavosťou je skalná platňa tesne pred vrcholom, ktorá obsahuje tabuľky s menami obetí hôr. V čase našej návštevy bol na vrchole vášnivý rádioamatér, ktorému sa podarilo nadviazať spojenie s viacerými relatívne vzdialenými kolegami, či už na Slovensku, ale taktiež aj v Čechách a v Rakúsku.
Ako som na začiatku písal, toto bol už niekoľký výstup na tento vrchol, no až dnes boli také podmienky, že bol nádherne vidieť cca 180 km vzdialený Schneeberg v rakúskych Alpách. Práve v takých okamihoch si uvedomíme, že krásy, ktoré nám ponúka naše okolie prevažujú pocit únavy z akejkoľvek aktivity, a že život a príroda okolo sú jedinečné.
Po dostatočnom kochaní sa na vrchole schádzame tou istou trasou až po Hubalovú, kde sa vyberieme červenou značkou smerom na Čermákovú lúku. Prechádzame popod vrch Gajdoš (650 m. n. m.) a následne vpravo od turistického chodníka sa týči vrchol Skalnatej (704 m. n. m.) aj so svojím osamelým, a každému malokarpatskému turistovi známym stromom. Pri príchode na lúku prechádzame okolo pomníka pána Čermáka, po ktorom dostala lúka aj svoje pomenovanie. Obrovskou chybou každého, kto tadiaľto prechádza by bolo vynechanie výdatného prameňa asi najchutnejšej vody v Malých Karpatoch, ktorá je aj v tom najteplejšom lete stále príjemne studená a osviežujúca.


Čo dodať na záver? Ešte jedno malé zamyslenie, ku ktorému ma priviedlo viacero zatretých turistických značiek. Úprimne nerozumiem konaniu tých, ktorí tieto značky zatierajú a terénu neznalému turistovi by mohli spôsobiť ohrozenie, v niektorých špecifických prípadoch aj s vážnymi následkami.

Príroda a pohyb v nej by mal byť súčasťou našich životov, príjemne sa poprechádzať medzi lúčmi slnka prechádzajúcimi ešte skorým jarným lesom, je asi ten najlepší lekár. Tak nech sa teda ten človek, ktorého činnosťou je zatieranie značiek zamyslí nad svojím konaním. V každom prípade to ale bola veľmi príjemne strávená nedeľa, pričom je možné výstup na Vysokú spojiť aj s výstupmi a návštevou aj ďalších vrcholov v okolí, konkrétne už spomínanej Skalnatej (cca hodinka z Čermákovej lúky, prípadne netreba vynechať Veľkú homoľu (709 m. n. m.), na ktorej vrchole sa nachádza novo vybudovaná rozhľadňa, z ktorej je nádherný výhľad na dedinky a mestá pod Malými Karpatmi, ale taktiež vidíme aj veľkú časť Podunajskej nížiny, Trnavskej tabule a v prípade optimálnych podmienok môžeme pozorovať aj vzdialenejšie vrchy a pohoria Slovenska.


Trasa: https://mapy.hiking.sk/?hpid=SGP0c