reklama

Z Duklianskeho priesmyku na Devín na bicykloch 4

Posledný zo série štyroch článkov o júlovom prechode Slovenskom voľne inšpirovanom Cestou hrdinov SNP. Partia štyroch bicyklistov prešla cestami aj necestami viac ako 825 km . Dokončíme trasu z Turčianskych Teplíc do Bratislavy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Ôsmy deň jazdy

Turčianske Teplice - Trenčín

uplynulý čas: 9:50 h., čistý čas jazdy: 5:58 h.

vzdialenosť: 97,62 km, stúpanie: 1452 m, klesanie: 1693 m

trasa: Turčianske Teplice (504) – Dubové (484) – Budiš (478) – Jasenovo (503) – Vyšehradské sedlo (575) – Nitrianske Pravno (354) – Kľačno (400) – Fačkovské sedlo (802) – Čičmany (645) – Zliechov (562) – Chata Homôlka (765) – Dolná Poruba (429) – Omšenie (325) – Trenčianske Teplice (276) – Trenčianska Teplá (224) – Opatová (213) – Trenčín (217) 

Ráno, no ráno, skôr celú noc nás budil brechot psa z vedľajšieho domu. Ako sme sa ráno bavili, tak nás všetkých budil, Drahuška hovorila, že mala chuť na jeho pána aj nakričať, ale nebolo na koho. Proste, ak mali pocit ako ja, tak s dobrým vyspaním a oddychom sa nedal ani porovnať. Ale nie vždy je všetko ideálne, nabudúce budeme vedieť, že si nájdeme ubytovanie v mieste, kde psy nebudú robiť celú noc krik. Ako tak sme sa pozviechali, naložili veci na bicykle, rozlúčili sa s Drahuškou a Jurajom, ktorí dnes už idú opačným smerom ako my a končia svoju jazdu v Kláštore pod Znievom, zatiaľ čo my sa cez obec Dubové dostávame k prvej dnešnej zastávke a tou je prameň v obci Budiš. Ak je Vám to povedomé, tak isto viete, že práve tu zo zeme vyviera prírodná minerálna voda. K jej prameňu sme sa ale nedostali, tak sme sa museli uspokojiť s prameňom, ktorý chutí podstatne výraznejšie ako práve Budiš. Ja som však nemal odvahu takto ráno si dať poriadnej „vajcovky“, tak totiž bolo cítiť vodu z prameňa, a tak sme pokračovali v miernom, avšak vytrvalom stúpaní na Vyšehradské sedlo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Cestou k pohoriu Žiar
Cestou k pohoriu Žiar (zdroj: mh)

Vyšehrad, ako jeden z pekných vrcholov nás sprevádzal už od Dubového, čím sme boli bližšie, tým krajšie vystupovali jeho zákutia do popredia, a boli sme radi, že dnes nešliapeme až na jeho vrchol. Je stadiaľ pekný výhľad, no minulý rok som na neho stúpal po cca 30 prejdených kilometroch, pričom po zostupe z neho ma ešte čakala cesta do Hadvigy, takže mal som ho plné zuby. Nič to však neuberá z jeho krásy a impozantnosti. Postupne sme vystúpali až do sedla, obliekli sme sa, pretože nás čakalo dlhé klesanie až do Nitrianskeho Pravna. Zjazd dolu sme si užili plnými dúškami, v niektorých zákrutách takmer na hranici možného, ale stálo to za to. Vo chvíľach, kedy sme prechádzali rovinky, boli pohľady na okolitú prírodu napĺňajúce a posilňovali nás pred ďalším stúpaním.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Vyšehrad
Vyšehrad (zdroj: mh)

Z Nitrianskeho Pravna už totiž začína pozvoľné, avšak vytrvalé stúpanie cez obec Kľačno až do Fačkovského sedla. Keďže túto cestu poznám, vedel som, že ma nečaká prechádzka ružovým sadom. Teda sadom hej, ale pre mňa určite nie ružovým. Kľačno je dosť rozťahaná dedinka, ešte sme mali chvíľkový pokus o zastavenie v miestnej krčme, ale odolali sme (neuveriteľné), pretože vidina stúpania aj s pivom v krvi sa nám nezdala ako najlepšia v tej chvíli. Tak teda, hlavu dolu, silu do nôh a poďme na to. Pomaly sme stúpaním prechádzali, ako sa vraví, každý za svoje, a cesta ubúdala. Väčšia časť stúpania bola skôr o vytrvalosti a jeho miernom sklone, ako o príkrosti. Avšak nemalo to tak zostať. S Peťom sme si dali krátku pauzu pri značke, ktorá symbolizovala, že najbližšie úseky sa zmenia až na 12% stúpanie. Uvoľnili sme svoje mechúry, nech sa nám ľahšie šlape a pustili sme sa do toho. V jednej pravotočivej zákrute, som mal pocit, že sa mi cesta zdvihla tak prudko, že to ani nevyšlapem. Ako tak, so zaťatými zubami a na riadne ostré zábery sa to podarilo, a keď som si myslel, že to už už povolí, tak sa objavil ďalší prudký výšľap. Až pohľad na železný plot a otvorený priestor za zákrutou hovoril, že sme už na vrchole stúpania.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Fačkovské sedlo
Fačkovské sedlo (zdroj: mh)

Veru tak, sme na Fačkovskom sedle. A ani to až tak nebolelo. Mám pocit, že môj rešpekt pred týmto stúpaním bol väčší, ako bolo potrebné. O to lepšie sa nám sedelo už pred pol desiatou na terase Salašu Kľak, kde sme sa tešili na osvieženie, kávu a uschnutie prepotených tričiek. 

Vyšli sme teda po schodoch do reštaurácie a pri objednávaní, prekvapený čašník hovorí, že ako sme prišli do vnútra. Hovoríme, že cez terasu, a že máme chuť na kafe, kofolu a pivo. Pali skúsil, že aj nejaké raňajky by si dal, na čo bola odpoveď, že iba pre ubytovaných hostí sú raňajky. Moja otázka je, či v rámci podnikateľského ducha je problém urobiť hladným chlapom omeletu so syrom, za ktorú si vyúčtujem dajme tomu 4 eurá. Kuchár tam bol, určite mal rozbabranú kuchyňu, keďže bol čas raňajok. Ja byť na jeho mieste, tak raňajky robím, viem, že hneď ráno mi niečo pribudne do pokladne. No, ale aj taký je prístup. Nevadí, boli sme radi, že nám načapoval a urobil kafe. Aspoň za to vďaka. Keby nás nechal ešte aj bez toho, tak by som už fakt nevedel, či sa smiať alebo plakať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Kľak (Malá Fatra)
Kľak (Malá Fatra) (zdroj: mh)

Osviežili sme sa, dali rannú kávičku, usušili veci a posledným pohľadom zavadili o Kľak a vybrali sa ďalej. Nemusím vravieť, že po stúpaní vždy nasleduje klesanie. A toto bolo fakt za odmenu. Ešte aj chladno nám bolo na niektorých úsekoch z tej rýchlosti. Po odbočke na Čičmany pohodový úsek cesty pokračoval až do Zliechova. Čičmany sme prešli relatívne rýchlo, už takto ráno tu vládol čulý turistický ruch. Je veľmi na škodu veci, že aj v takej významnej historickej obci bolo v minulosti potrebné v rámci výstavby povoliť aj výstavbu bytovej budovy. Pri vstupe do obce od Zliechova a hlavne keď sa schádza do Čičmian po červenej značke z Fačkovského sedla, tak táto bytovka Vám ako prvá udrie do očí.

Čičmany
Čičmany (zdroj: mh)

Škoda, ale aj taká je realita. Spokojne sme prešli až do Zliechova, kde sme sa chystali na desiatu. Mali sme šťastie, potraviny boli otvorené, a vedľa potravín aj prístrešok, v ktorom sme uspokojili svoj hlad a schovali sa pred rozpaľujúcim sa slnkom. Zároveň sme sa dozvedeli novinky z obecného života, keďže pri nás posedel aj bývalý bača. Pri rozprávaní som mal pocit, že sa mu aj slza zaleskla v očiach, keď vravel, ako bolo kedysi v obci rozvinuté poľnohospodárstvo a špeciálne chov oviec a dobytka a teraz je problém nájsť robotu aspoň pre pár ľudí, o tom, že nájsť niekoho, kto by chcel robiť baču je škoda reči. S takýmito príbehmi sme sa stretali na viacerých miestach, ktorými sme putovali, naozaj asi nie je cesta, aby sa všetci presťahovali do miest a najlepšie do Bratislavy a na našom vidieku a takých zaujímavých obciach ako je aj Zliechov, aby zostali len na dožitie starký a starké. Niečo je choré v štáte dánskom, povedal by klasik.

Strážov
Strážov (zdroj: mh)

Na záver sme sa posilnili studeným pivkom a poďme my ďalej po červenej, tentoraz po lúčnych úsekoch cesty zo Zliechova, ktoré neskôr vystriedali lesné zvažnicové úseky a popod Suchú horu sme sa posledným stúpaním už po asfaltovej ceste dostali do sedla pod Homôlkou. Ako sme sami skonštatovali, už keď tu je bufet a je otvorený, mali by sme podporiť miestnu ekonomiku a tak sme neváhali a nadelili si jedno chladené. Klesanie do Dolnej Poruby nás a naše bicykle veru pekne otestovalo. Bolo pár miest, kde som radšej zišiel vedľa bicykla, lebo na ňom som sa bál ísť dolu. Našťastie ich nebolo veľa a keď sme po chvíli prišli do dediny, vydýchli sme sa aj my, aj brzdy na našich bicykloch.

Vápeč
Vápeč (zdroj: mh)

Cez Omšenie sme prišli do Trenčianskych Teplíc, kde sme mali namierené na povestnú zmrzlinu do centra. A veru nesklamala. Nová príchuť v podobe krémešovej zmrzliny ma príjemne prekvapila a tak som si ju v pokoji vychutnával. Trošku sme na námestí medzi všetkými tými „nahodenými“ ľudmi pôsobili ako päsť na oko, zablatení, zaprášení, veruže aj cítiť nás bolo, ale ako sme si povedali, to nevadí, ak je to problém, tak pre iných, nie pre nás. Záver cesty predstavovala jazda do Trenčína, kde sme zaparkovali na terase jednej z reštaurácií a po naozaj chutnej večeri sme sa odobrali na ubytovanie. Hneď vedľa ubytovne bola miestna krčma, čo znamenalo, že už po večernej hygiene sme neodolali a zvlhčili naše vyprahnuté hrdlá ešte dúškom zlatého moku. Otravné komáre nás zasa donútili ukončiť túto večernú pohodu a odobrať sa do vlastných snov vo svojich posteliach.

Deviaty deň jazdy

Trenčín - Častá

uplynulý čas: 8:50 h., čistý čas jazdy: 5:15 h.

vzdialenosť: 102,66 km, stúpanie: 994 m, klesanie: 968 m

trasa: Trenčín (217) – Kostolná-Záriečie (211) – Chocholná-Velčice (371) – Adamovské Kochanovce (201) – Melčice-Lieskové (204) – Ivanovce (197) – Štvrtok (197) – Haluzice (266) – Bošáca (330) – Zemianske Podhradie (244) – Trenčianske Bohuslavice (196) – Nové Mesto nad Váhom (189) – Čachtice (182) – Častkovce (177) – Podolie (177) – Krakovany (163) – Vrbové (182) – Šterusy (209) – Dolný Lopašov (206) – Chtelnica (199) – Dechtice (182) – Naháč (246) – Trstín (236) – Smolenice (224) – Horné Orešany (200) – Dolné Orešany (200) – Doľany (245) – Častá (245)

Ráno v Trenčíne nás privítalo zatiahnutou oblohou s prísľubom dažďa. Nie moc dobrá predstava pre deň na bicykli, ale doteraz sme si užívali dobré počasie, tak prečo by nemohol byť jeden deň aj horší. Mali sme však opäť šťastie a s výnimkou pár minút mrholenia pri Vrbovom sme si celý deň užívali pekné počasie bez vetra a pod mrakom. 

Ale pekne po poriadku. Dnes máme na pláne prechod na českú stranu a následne výstup na Veľkú Javorinu. Toľko hovoril plán. Keď sa na tento deň spätne obzriem, tak ja osobne som už ráno cítil, že to nebude úplne najľahší deň. Pobolievalo ma brucho, cítil som aj bolesti hlavy a v tomto rozpoložení som radšej nerozmýšľal čo bude o hodinu, či dve, ale sústredil som sa na najbližšie minúty. Moc mi nepomohli ani raňajky, mal som pocit, že ešte to bolo horšie. Vysadli sme však predsa len do sediel a po krátkom motaní sa po Trenčíne, sme nakoniec vyšli na správnu výpadovku aj za cenu toho, že nejdeme po cykloceste, ktorú sme mali pôvodne v pláne, ale po hlavnej ceste na Chocholnú-Velčice.

Haluzice
Haluzice (zdroj: mh)

Zvlnenou cestou podhorím Bielych Karpát sme cez niekoľko ďalších obcí prišli do Haluzíc, ktoré sú známe Haluzickou tiesňavou, ktorú sme obišli bočným chodníkom a ocitli sa pri Haluzickom kostolíku, zrúcanine kostola nad obcou. Bol odtiaľto krásny výhľad na údolie Váhu, oproti sme videli Hrad Beckov, ako sa neohrozene týči na skalnom brale a po chvíli oddychu pokračovali ďalej do Bošáce. Pri stúpaní v okolí Haluzíc sa moje nepríjemné pocity ešte znásobili. Bolesti neustúpili, hlavu som mal na dve časti a brucho nafučané ako dobrý kováčsky mech. Zašli sme do potravín, dúfajúc, že nájdem niečo, čo by mi mohlo pomôcť. Pali s Peťom hovoria, že tiež si niečo dajú, a že sa nemáme kam ponáhľať, že si oddýchneme a uvidíme. V parku v Zemienskom Podhradí som sa rozhodol. Oznámil som parťákom, že dnes sa necítim na prechod Veľkou Javorinou, a že som si vybral cestu podhorím a idem po ceste smerom na Vrbové a ďalej tak, ako sme boli pôvodne dohodnutý

Krása slnečníc
Krása slnečníc (zdroj: mh)

.

Prekvapenie veľkých rozmerov čítali v mojej tvári, keď mi oznámili, že aj oni sa už chvíľu pohrávajú s myšlienkou nešlapať na Veľkú Javorinu, ale že to nechceli otvárať, aby to nevyznelo, že chcú brzdiť partiu. Tak sme v jednej chvíli zistili, že máme všetci traja podobné úmysly, čo umožnilo prepracovať plány na dnešný deň. Už pôvodne Peťo navrhoval, aby sme českú zachádzku trasy úplne vypustili, avšak ostatní sme trvali na tom, že dobré české pivko v klasickej českej hospode bude fajn osvieženie a že si dáme zároveň na druhej strane aj obed. Sily našich organizmov, ale aj správny odhad dnešného stavu nám pomohli sa správne rozhodnúť. Plán sa teda mení, ideme podhorím dolu smerom na Brezovú pod Bradlom. Ja ešte navrhujem, že ak to pôjde potiahnime ešte ďalej, skrátime tým počet dní na ceste a budeme mať pekný večer v Častej u nás doma, čo som navrhol ako alternatívny cieľ.

Po všeobecnom súhlase sme dohodli, že ideme postupne, najskôr sa musíme pohnúť stadiaľto, potom prejsť cez Nové Mesto nad Váhom, Čachtice a ďalšie obce do Vrbového a tam zvážime kam ďalej. Tak aj bolo, dopili sme, telo začínalo fungovať, asi mu káva a oddych pomohli a ideme podľa nového plánu. V Čachticiach si na chvíľku sadáme, dávame ďalšiu šálku kávy, pridávame aj zmrzlinu a keď po tejto kombinácii je naďalej všetko v poriadku, ideme ďalej.

Cestou pod Bielymi Karpatmi
Cestou pod Bielymi Karpatmi (zdroj: mh)

Presun do Krakovian a následne cesta do Vrbového nebolo nič náročné a pohodlne sa usádzame pri miestnej vývarovni a tešíme sa na teplý obed. Ako sme skonštatovali, najchutnejší obed za 4,3 eura s polievkou, aký sme na ceste mali. Karfiolová polievka a kuracie plnené s ryžou a šalátom boli správnou voľbou, a preto sme si ambiciózne stanovili, že dnes teda ideme až do Častej. Naobedovaný a plný chuti sme sa vybrali na cestu, ktorá bola až po Trstín jednou veľkou húsenkovou dráhou. Naplno dolu kopcom, najťažší prevod, našlapať čo sa dá a následne protikopec, kde sa dostalo k slovu najľahšie radenie a kadencia našich nôh mala čo robiť, aby sme sa dostali hore na hranu kopca a znovu najťažší prevod a poďho dolu. A tak stále dokola až po Trstín. Tam sa trasa upokojila a my sme si už chutili na veľmi chutnú zmrzlinu v Smoleniciach. Obsadili sme cely stôl, naplnili kornútky a odfukovali. Neviem či zo zmrzliny, alebo z jazdy, alebo z pocitu, že cieľ je už za rohom. Spokojne sediac sme mali urobiť ešte jednu voľbu na tento deň, ktorá sa týkala výberu trasy. Ľahšou, priamejšou a jednoduchšou cez obce pod Malými Karpatmi, alebo ťažšou, no krajšou cestou cez Malé Karpaty. Pred tromi týždňami sme totiž prechádzali práve tento úsek na bicykloch a stúpanie zo Smoleníc cez Majdán až na Zabité a Tri duby sme si zažili na vlastnej koži. Ako sme skonštatovali, ťahalo sa ako sopeľ, a veruže sme ho všetci mali vtedy plné zuby. Po porade, zohľadňujúc, že dnes nekončíme, ale že ešte sa treba zajtra popasovať s poslednou etapou na Hrad Devín sme vybrali možnosť prvú. Teda ľahšiu, priamejšiu trasu cez dedinky v podhorí. To bola jazda. S blížiacim sa cieľom, ako keby sme dostávali extra porcie energie, alebo to bola tá zmrzlina, ale šlapali sme strojové tempo.

Pri kaplnke Sv. Rozálie (Častá)
Pri kaplnke Sv. Rozálie (Častá) (zdroj: mh)

Jedinou zastávkou bolo malé návršie medzi obcami Doľany, Štefanová a Častá, kde sa nachádza kaplnka sv. Rozálie a kde sa nachádza aj pamätník padlým vojakom v Druhej svetovej vojne. Symbolicky, práve na tomto mieste sme zhodnotili nielen dnešnú etapu, ale aj doterajšiu celú jazdu. Všetky hodnotenia sa niesli v duchu, že to bol výborný nápad, že takto prejsť Slovenskom je iné, ako za oknami auta, alebo vlaku. Zároveň, že to prinieslo zasa iné pohľady, ako keď človek prechádza Sloveskom pešo. Príjemné letné dobrodružstvo, škoda, že už zajtra končí. Úspešne sme to dobojovali k nám do Častej, kde nás už čakali s gulášom a koláčmi, konečne sme umyli naše bicykle a naolejovali ich, myslím, že od radosti na druhý deň sami ťahali na poslednej etape. Posedeli sme, porozprávali pár zážitkov a keď sa nám začali zatvárať oči a otvárať ústa bol čas odobrať sa do ríše snov. 

Desiaty deň jazdy (posledný)

Častá - Devín

uplynulý čas: 6:07 h., čistý čas jazdy: 4:13 h.

vzdialenosť: 64,91 km, stúpanie: 1143 m, klesanie: 1235 m

trasa: Častá (245) – Zochova chata (455) – Čermáková lúka (595) – Pezinská baba (535) – Tri kamenné kopce (570) – Biely kríž (500) – Spariská (352) – Železná studnička (195) – Devín (145) 

Aké krásne ráno má človek, keď sa po desiatich dňoch vyspí vo svojej posteli. Ako som počul z vedľajšej izby, aj Peťo s Palim už boli hore, ujal som sa teda funkcie kuchára, pripravil na raňajky praženičku a už sme sa aj vyšli vychystať na záverečnú jazdu. Chvíľku som aj váhal, či neostať doma, ale naozaj iba chvíľku a hneď som tú myšlienku aj zavrhol, pretože by to nebolo ono. Áno, lákalo ma zostať doma, natiahnuť si nohy a relaxovať, ale tak, ako sme spolu začali, tak som chcel spolu s chalanmi aj skončiť. Vysadli sme teda na naše naolejované tátoše a poďme na to. Prechod cez hory na Zochovu chatu bola prvá zaťažkávacia skúška, ktorú sme zvládli a pri vychutnávaní si rannej kávičky za tri eurá, sme sa už nikam neponáhľali. Cesta na Čermákovu lúku bola na polovicu po asfalte a po štrkovej lesnej ceste, viac menej v stúpaní, ale voda zo studničky na Čermákovej lúke nám opäť pripomenula jej silu a schopnosť občerstviť človeka tak, že aj keď si myslí, že už to ďalej nejde, tak ešte stále nie je ani v polovici svojej kapacity. Týmto som sa riadil celú cestu a preto som dnes na seba a na ostatných, ktorí so mnou išli hrdý, že sme to tak zvládli. Po prechode lúkou nasledovalo odbočenie smerom na Skalnatú.

Sklanatá (Malé Karpaty)
Sklanatá (Malé Karpaty) (zdroj: mh)

Nie nebojte sa, nešli sme hore tým povestným stúpaním k jednému z najznámejších stromov v Malých Karpatoch, ale sme to po cyklochodníku obišli. V Sedle pod Javorinou sme sa na niekoľko minút rozišli s tým, že Peťo a Pali idú cez vrchol Čmeľok, zatiaľ čo ja som išiel popod vrchol po ceste určenej bicyklom. Jednak som nechcel stúpať hore na vrchol, čo by však nevadilo, ale hlavne sa u mňa opäť objavil strach z klesania po opačnej strane kopca smerom na Pezinskú babu. Dobre to tam poznám, a vzhľadom na môj krosový bicykel som vyhodnotil, že toto je nad moje sily. Stretli sme sa na parkovisku a nebolo treba dlho váhať, či ideme na malé občerstvenie na Chatu pod Korenným vrchom. Skoro sme odtiaľ nepokračovali. Prečo? Nie, nepokazili sa nám bicykle, neopili sme sa, ani žiadna objektívna prekážka v podobe víchrice, či lejaku neprišla. To nám len gazdiná tohto podniku oznámila, že večer čakajú rozlúčku so slobodou, kde bude asi 15 žien. No tak to si musíme nechať zájsť chuť, aj keď pokušenie to bolo veľké. A keď dodala, že tu budú až do nedele, už som skoro dával dolu batoh, že ja ďalej nejdem, ale ich počkám a do cieľa dorazím v nedeľu. :-) 

Pri Troch kamenných kopcoch
Pri Troch kamenných kopcoch (zdroj: mh)

No odolali sme, ako správni chlapi, a pobrali sa s ľútostivým pohľadom na chatu ďalej. Veď ono sa nám to vzápätí vrátilo. Bolo totiž treba vyšlapať na Konské hlavy. A to už je riadna výzva. No ako píšem, vyšlapali sme to, avšak nie v sedle bicykla, ale pekne vedľa neho. A všetci traja. Peťo síce prešiel najviac z tohto úseku trasy v sedle bicykla, ale tie najstrmšie úseky boli dnes aj nad jeho sily. Svorne sme docupitali na Konské hlavy, opäť si pripomenuli, koľkokrát sme už tadiaľto prechádzali a pustili sa po lesných chodníčkoch na Salaš a odtiaľ už lesnou asfaltkou na Biely kríž. Opäť tu, opäť niečo dobré chladené, opäť trochu oddychu. Vieme, že to končí, ale ešte si to chceme chvíľu vychutnávať. Vraciame sa k niektorým momentom z jazdy, dohadujeme posledný úsek cesty, ktorý prejdeme cez Železnú studienku, Mlynskú dolinu až k Dunajskému nábrežiu a po Devínskej ceste smelo na Hrad Devín. 

Pod Hradom Devín
Pod Hradom Devín (zdroj: mh)

Už ho vidíme, keď prichádzame na parkovisko pod ním. Ako sa patrí na zdokumentovanie, urobíme pár povinných záberov pri smerovníku, prejdeme ešte kúsok ďalej k sútoku Moravy a Dunaja a ukončíme našu jazdu v reštaurácii pri dobrom obede. S úsmevmi na perách sme radi, že to máme za sebou, ako som ja hovoril, na začiatku som dúfal, že sa mi podarí prejsť aspoň tri, štyri etapy. Ak by mi bol vtedy niekto povedal, že o desať dní sa stretneme pod Hradom Devín po prejdení celej trasy, asi by som mu neveril. 825 kilometrov a viac ako 11 kilometrov nastúpaných výškových metrov sa mi pred desiatimi dňami zdalo ako nezdolateľné sústo. A teraz sedíme tu, vychutnávame si obed a neveríme, že to tak rýchlo prešlo. Nebolo to len idylické, bol aj dve či tri menšie krízy a jedna malá ponorka :-), ale všetko sme prekonali, lebo sme to prekonať chceli. Máme radosť, sme spokojní, tešíme sa na ďalšie podobné dobrodružstvo, to sú asi najčastejšie slová, ktoré sme opakovali. Mali sme samozrejme aj neuveriteľné šťastie na počasie. Celých desať dní nám nepršalo, ale nebolo ani neznesiteľne horúco. Celých desať dní sme mali aj šťastie na ľudí, ktorých sme stretali, nemali sme negatívnu skúsenosť, nemuseli sme zvažovať nejaké ústupové alternatívy. Vždy keď to šlo, sme sa snažili rozprávať sa s domácimi, pozerať sa na život v ich mestách a obciach nielen z pohľadu turistu, ale aj z ich pohľadu. 

Čo môžeme konštatovať, okrem pozitívnych prístupov a prípadov, sme sa stretli aj s nie práve najlepším prístupom v službách, prednostne reštauračných službách. Nahnevaní čašníci, neochota vysvetliť, neschopnosť úsmevu, to všetko vyznieva veľmi negatívne. V tomto, avšak nielen v tomto, máme čo robiť, aby sme boli lepší. Ale nie vždy je chyba na druhej strane. Niekedy stačí, ak sa usmejeme my ako prví, ak neberieme veci príliš osobne a hlavne, aby sme nebrali sami seba moc vážne. Vtedy sa môže podariť, že budeme radi využívať služby v našom domácom prostredí a podporíme tým aj sami seba. 

Bola to jedinečná skúsenosť prežiť týchto desať dní na bicykli, vnímať okolitú krajinu zo sedla bicykla, vnímať a cítiť vône, zažiť štípance od komárov a ovadov, zľaknúť sa v lese nečakaného pohybu srnky a zľaknúť sa prechádzajúceho kamióna, alebo len tak jednoducho sa zľaknúť zvuku detskej trúbky (že Pali). 

Ak Vás niečo takéto láka, nechajte sa zlákať. Či už po našich stopách, alebo si vytvoríte svoju vlastnú trasu záleží iba na Vás. Je to krásne prežiť takéto dni bez náhlenia, s vedomím, že našou jedinou starosťou je, kde budeme spať, čo budeme jesť a piť. Nič iné Vás netrápi, žiadne problémy v práci, žiadny blbý šéf, či nesplnené termíny. Treba len vyraziť. Nečakať na príležitosť, ale si ju vytvoriť. A ako som niekde čítal, nikdy nebude vhodnejšia chvíľa, ako je táto a nikdy nebude vhodnejšie miesto, ako je toto. Takže záverom len jediné. Život a jeho dobrodružstvo, či už pešo, na bicykli, alebo len tak v pohode na prechádzke treba žiť tu a teraz. Tak smelo do toho.

Okrem písaného textu som pripravil i videofilm o tomto prechode Slovenskom, ktorý si môžete pozrieť na tomto odkaze.

Miloš Hajdin

Miloš Hajdin

Bloger 
  • Počet článkov:  71
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Nemožné je iba jednou z možností... Zoznam autorových rubrík:  CestovanieŠportPolitikaÚvahyPríhodySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu