Bude mať už 22 rokov a celý život sa na svet okolo seba pozerá zo svojho vozíčka.
Chcem sa spýtať a verím, že v tom nezostanem sám, prečo sú ľudia jeho typu vytesňovaní zo spoločnosti, a to dokonca aj zákonom?
Vari to, že nechodí do školy a nepracuje, pričom vzhľadom na jeho handicap to je absolútne nemožné, znamená, že nemá právo ísť sa pozrieť napr. na futbal, hokej, do divadla, alebo len tak prozaicky do ZOO?
Možno povieme jasné že má, ale ja sa pýtam ako..? Novelou zákona sa obmedzila podpora na kúpu auta, a môj brat spadá do tej skupiny, ktorá nemá nárok...
Je snáď menej ako ostatní? Ako sa dostane tam kam chce? Úradníčky to povedia jednoducho – ak ide do nemocnice má nárok na sanitku, a ak chce ísť dakde inde môže ísť hromadnou dopravou...cynické, ale drží ich zákon.
Takže kladiem otázku: to už je naozaj odsúdený na pobyt za oknami svojho domu, poprípade svojho dvora?
Prečo?
Nemali by sme radšej riešiť otázky tohto typu, ako to či je schválená zmluva o výhrade vo svedomí, alebo nie je?
Nechám na posúdenie iných, môj názor je jasný...
Na dôkaz jeho potreby žiť aj svoj život na úrovni jedna fotografia...
