Ani nie o 15 minút ma druhý hovor presvedčil, že treba zrýchliť.
Tak som sadol do auta a šiel som z Pezinka domov pre manželku. Presne o 14-tej sme vyrazili z Častej, s kontrakciami, ktoré sa stupňovali a ich intervaly sa čím ďalej tým viac skracovali. Šliapol som na to, a do dnešného dňa si kus cesty vôbec nepamätám ako sme prešli. Neustálim blikaním a trúbením, pri porušení množstva predpisov, kde rýchlosť chvíľami prekračovala 150-tku sme sa doviezli na urgentný príjem v nemocnici v Petržalke.
Bolo presne 14.32, keď som vtrhol do najbližšej ambulancie a povedal, že manželka mi v aute rodí, kde odpoveď znela, citujem: „No dobre, tak choďte do oranžovej budovy na tretie poschodie, tam sa o Vás postarajú.“
Po troška dôraznejšom upozornení sa konečne sestrička rozhýbala a vyšla s vozíkom von k autu. Našťastie, pri pohľade na manželku pochopila a konala veľmi rýchlo.
Na oddelenie sme prišli o 14.40, príjem trval asi 7 minút a už aj brali manželku na pôrodnú sálu. Ešte som stihol počuť, ako sa pýtala na moju účasť pri pôrode, načo sestrička povedal, že o manžela sa nestarajte, starajte sa hlavne o seba. No dočkal som sa, priniesli mi šaty na prezlečenie a ešte som ani nebol hotový, a už ma lekár volal, že to nestihnem.
Na sálu som prišiel 14.54, a po 3 minútach, presne o 14.57 sa nám narodil náš syn Dhani.
Keď som našu cestu popísal prítomnému personálu, všetci vraveli že 10 minút neskoršie tak rodíme po ceste. Uf, ešte že sme to stihli.
Až asi po hodine a pol, keď som si znovu predstavil isté pasáže z našej jazdy do nemocnice, sa mi poriadne roztriasli kolená, aj od strachu, ale hlavne od šťastia.
Touto cestou aj keď neskoršie sa chcem poďakovať sestričkám a osadenstvu pôrodnej sály, a taktiež, a hlavne mojej manželke za nášho syna.
Takže toto bol môj malý príbeh ako som sa stal takmer pôrodníkom.
Naše dve detičky - Mária a malý braček Dhani.
